Krá teologizuje

Krá si uvedomil, že Boh ho miluje
inak by predsa bol už dávno medzi mŕtvymi.
Mal teda dôkaz.
Dal si pohov a žasol nad rytmami vlastného srdca.
Pochopil, že Boh hovorí jazykom Krá
holý život je Jeho zjavením.

Ale čo
potom milovalo kamene a hovorilo ich rečou?
Zdalo sa, že aj ony sú tu.

A čo prehováralo tým zvláštnym tichom
hneď po tom, čo doznel jeho škrek?
A čo milovalo broky
ktoré pod chvíľou vypadávali z rozvešaných vraních múmií?
Kto prehováral tichom olova?

Došlo mu, že bohovia sú dvaja

Jeden omnoho väčší než ten druhý
láskavý k svojim nepriateľom
a pán všetkých zbraní.

Predpeklie, predspev. Ôsma elégia

Sedeli sme na schodoch pred Oponou,
gondoly boli príliš drahé toho roku,
neživot príliš lacný, Ezra (tá opona
pred tebou je celkom priehľadná a pritom železná,
stráže sa ukrývajú v každom pohľade)
nebolo pre nás cesty na druhý breh.
Kamarát Š. H. (emigroval pred tankami spojeneckých
armád Veľkého červeného brata) po rokoch píše
z druhého konca sveta: nemôžem nemyslieť na
najslnečnejšiu jeseň, prežíval som ju (pomaly
na úteku) v Mníchove, až do konca
novembra slnečno a vzduch (taký čistý, aký môže byť
len tam, kde už cítiť blízkosť Veľkých vrchov)
už len tá farba (svetla) vedela spraviť tvoju
osamelosť svetlou. A ešte to pivo (helles Bier)
ktoré dokázalo hriať. To bolo dávno, teraz
sa teším na dvetisíc míľ jesene
v slnku, cestou ďalej a ďalej, celkom na západ
(Canada, B. C.) hnaný protichodným vábením
zotrvať aj pokračovať stále ďalej (– kde a kam –) ako
keď hrám na klavír (v hodvábnych zdrapoch
„Nec Spe Nec Metu“) v hlbokých prázdnych sálach
plných mrazivého srienenia. Je to aj vo mne: nezadržateľný
úder: pokým obloha predo mnou trvá ako Opona (aj
vo mne) stále tlie a prelieva sa tá istá potreba
zotrvať s potrebou vrhať sa ďalej, do akcie, do Vrchov:
akoby v ústrety skrytej iskre vo mne, odkiaľsi
zvonka, spoza Opony, mal už každú sekundu
vyšľahnúť plameň. A všade,
kamkoľvek dorazím, už na mňa čaká
ten istý neznámy chlapík podobajúci sa na mňa,
s výrazom tváre toho, kto so zlatými vlasmi
ukrytými pod klobúkom, tak márne & vytrvalo
vysedáva na schodoch večne zatvorenej colnice.
Myslím naň. Myslím na nejasné
búšenie a na údery na bránu ešte pred precitnutím
vlastnej pamäte: pred ľuďmi v koži
vraždiacich plavých beštií s tetovaním Gott
mit uns sme v rodine (hlboko v dome) pod znakom
Syna ukrývali ľudí Knihy (Herrmannovcov)
potomkov Otcových. Bol som ich náhodný a
šťastný talizman, nevedomý bezbranný ochranca
zavinutý do plienok prvých mesiacov, ktorému
tieklo materinské mlieko po brade pred očami
obetí aj lovcov. Pach mojich ranných výkalov a
nervydrásajúci vreskot dojčaťa bol krehkou oponou
pre naše prežitie. Ich syn – rodený puer aeternus – zatiaľ
prežíval celé holé peklo prekonávajúce svojím ohňom
brány Gehenny: zomrel až PO VŠETKOM,
keď sa kdesi pod Berlínom u Spojencov zase
po prvýkrát najedol – a ja stále na hrudi aj v bruchu
cítim to bezpodmienečne zdrvujúce úzkostlivo divé
búšenie: prichádza zvonka a zaplavuje ma
neodvratne zakaždým znova, keď ma tisnú k sebe (na
prázdnu rodičovskú hruď) v zázračných chvíľach po tom,
čo sme zase všetci, o (zlatý) vlas, vyviazli. Akýsi
dvojitý rytmus úderov a ozvien z dvoch brehov mi
rozochvieva postembryonálnu hruď, akési zdvojené
srdce sa kľuvalo a búšilo a divo rástlo uprostred
môjho malého (sotva postrehnuteľného) vesmíru a
túžilo ísť ďalej s ním a súčasne zotrvávať
v roztvorenej priepasti spoločného prežitia, v ktorej
môžeš ísť stále ďalej a pritom zotrvávať
na mieste tejto krátkej večnosti.
Hovorím tichou rukou ku všetkým tichým
skrýšam sveta, plným tichej krvi. Ó, Adonai,
nech nimi presiakne jej rev
na druhý breh.