Bruchomluva ako hore tak dolu

Čo z bicyklovania nám zostáva
uložené v tele, v mozgu?

čo zostane ako zárodok
ďalších klovaní –
vodiaci magnetizmus
strelky hladkajúceho prsta,
ktorý sa ako galeóna plných tvarov
snaží zmeniť rovnováhu sveta
a pritom len chodí po mape,
ktorú ešte nikto nevidel,
lebo práve vzniká
– najkonkrétnejšou formou
abstraktného tkania–
dotyku a dotyku,
a postupuje k vláčnosti
čoraz sugestívnejšej,
vystupujúcej k tomu zvláštnemu záhybu
časopriestoru pod jazykom
aby sa nám ďalej celo telovým riasením
v tkanivách zviditeľňovala
a zciteľňovala,
ako neskutočne invenčné
leonardovské stroje,
ktoré k nám svojim zdanlivo abstraktným
pohybom prejavujú čoraz viac empatie,
a z babieho letmého nič
robia čosi, čo vzlietne,
ak sa sústredíme,

– takého, na jemné prevody tkania
skoncentrovaného, schúleného,
ma neustále prekračuješ ako mláďa,
korisť blankytnej sugescie,
ktorá si môže byť istá
svojim posvätným poslaním,
aspoň v týchto mikro dejinách,
hoci sa ich chod,
zrazu, keď nabrali rýchlosť,
zo všetkých síl vrodeného dychu
snaží rozptýliť
rozbiehavými myšlienkami

– ako ty za podobných okolností,
keď vypustíš čosi spontánne,
na čom sa ani nesmejeme,
ani neplačeme
len dýchame a dýchame
a nechávame žiť
pracujeme a vyfukujeme a
pracujeme a fúkame a fúkame
do blízka i do diaľky
akoby sme chceli vo vzduchu udržať
ten lietajúci stroj
subtílnych správ vzduchu,
ktorý sa proste
stratí, nenávratne,
len čo prestaneme.