Daniel Grúň svoje básnické texty komponuje ako koncentrované vizuálne obrazy, často inšpirované výtvarným umením. Mnohé básne sú bezprostredne prepojené s vizuálnym svetom – filmom, fotografiou, sochou, maľbou – usilujú sa o priestorovosť. Zároveň však sleduje neukončenosť, fragmentárnosť výpovedí, ktoré fungujú ako návody na použitie. Debutová zbierka Daniela Grúňa je jednou z iniciačných kníh edície básnici-výtvarníci, ktorej ambíciou je podporiť intermediálny aspekt poézie, ale aj žáner ilustrovanej básnickej zbierky.

V knihe boli použité foto-sochy výtvarnej skupiny XYZ (Milan Tittel a Matej Gavula).