Kráľovstvo kdesi hlboko

Stratený kontinent sa blíži priamo k nám.
Atlantis, Atlantída,
ktorú sme tak dlho hľadali.
Hory povoľujú, vynára sa jazero a obloha ako
modrý úžas. Akýsi hlas hovorí:
choď jej oproti, skús sa zabývať, potlač
tie ťažké dvere. Víta nás vírenie prachu, pavučín, svetelná bielizeň.
Aj tak však vchádzame, aj tak si tam líhame.
Tradičné spojenia povoľujú, dvíha sa nevídaný príliv,
nad nami tmavé vrásnenia. Pridlho ideme,
zem pod nohami trápime. Nezastali sme náhodou?
Pozeráme hore na zblúdilé hviezdy, chceme ich spočítať,
chceme ich pritiahnuť. Ďaleko za nimi, sa jemne mihajú
vzdialené civilizácie, čakajú, kým sa k nim vrátime
v lístí, so sľubom v očiach. Svet je znova bezpečný,
otvorte. Stoja tam, počúvajú, ruky obťažkané kľúčmi,
rovnako dávnymi, rovnako početnými, ako tie naše.