I.

Z prázdna zašumí
životodarný mušt,
čas od seba

za bieleho dňa
tiahlo preslnené ticho
pod náhle kopulárnym tlakom
zviskóznelo,
zo slnečného nič nabralo váhu

a už sa aj chýli k jadrovej roztržitosti,
krivky svojho stelesnenia

zahusťuje do prúdiku,
cievkovo pretáča prostý výboj
do potopy,
hojnosti pre všetky užasnuté ústa

z uvoľnenia
dosiaľ neuvedomených membrán
nám rovno do vnímavého traktu
šuští ten najakútnejší akord,
životodarný mušt,
čas od seba

a z hravej slučky stále nevybúrenejšie...
bľabotavým bublaním,

čoraz výpravnejšie manifestuje
do lievika
a do špirál
sústredené slobodné ja,
zjasňujúci, nepoškvrnený zárodok
všade-prítomného živého vedomia

eruptívne kvasí
exponovanými gestami,
privoláva pozornosť všetkých,
čo majú uši, aby počuli,
čo majú oči, aby videli.