Zabezpeč nám našu

I.

Zabezpeč nám našu každodennú
metamorfózu v seba samých:
náročné a neľahké odbočenie na postrannú uličku.
Obrad prechodu nabok, k spoločnej veci.

Kiež by som mohla byť tou, ktorou som:
tou, ktorú nik nepozná,
ktorú nik nežiada o radu,
ktorej sa nik nemôže dotknúť
a ktorú poznám lepšie než
drobné telo, ktoré ma uchováva:

som hosťom v tomto dome,
toto telo je pre mňa ako páska na očiach.

Nemala som inú možnosť než prísť,
a išla som sem pomaly.
Úzkymi cestičkami, prielivmi,
po schodných trasách údolí,
pridrobčil hlas krvi až sem.

Prišla som, aby som spoznala mnohé veci,
nič originálne v tom nebolo.
Využila som ponúkané prostriedky.
Skôr než je niečo biele, obelie to,
skôr než je to žlté, ožltne.

Čo sa stalo,
stalo sa predo mnou.
Do rúk mi nasypali božsky jemný piesok,
s radosťou som hľadela, ako mi preteká cez prsty.
Keď som otvorila svieže, čerstvé okno,
moja nevôľa sa rozšírila do izieb.

II.

Každé ráno sa učíš niečo o sebe.
Vyslovuješ názory, ktorých sa dá držať,
čuduješ sa, skade sa berú –
tie názory, ktoré sa menia podľa okolností,
rovnako pochopiteľne.

Pripomínaš si, čo si sa naučila,
tak sa znalosti vracajú každý deň.
Všímaš si zmeny, ktoré sa dejú,
aj keď si si ich nevytesala do skaly.
Od podcenenej vášne prekvapujúco opúchajú pery
a západ slnka mení svoju farbu.

Sme pre seba navzájom "ty"
a základom seba samých.
Ty, láska,
by si mohol byť ty a my a
– neočakávane sa blížiaca, pristávajúca čajka milosti –
by si sa zjavil z prázdna ako duša.