Čitateľské pokusy II

Čítať, ako všetci vieme a naučili sme sa v praxi, možno mnohorako.

Povrchne, hlboko, pomaly, rýchlo, oddane, s odporom, atď.

Čítanie je nenáhodné alebo náhodné. Nenáhodné nás môže sklamať, náhodné nás môže prekvapiť a otvoriť nový spôsob videnia alebo chápania.

Mila Haugová: Biele rukopisy

Čo je predmet čítania zbierky básní?

Napred čítame verš, teda elementárnu časticu básnického textu.

Verš je trojaký. Po prvé, verš určuje akési technologické pravidlo. Napríklad verš je to, čo dodržuje rytmické pravidlo hexametra. Kritérium je teda formálne.

Po druhé, verš je to, čo vyjadruje akýsi významový celok:

Prichádzajú postavy z piesku.
Vidím kameň ako živé zviera.

Kritérium je sémantické: verš sa stáva úlohou na porozumenie.

Po tretie: pragmatické. Básnici prijali konvenciu: báseň sa „skladá“ z veršov. Text môžem rozlámať na verše, čím naznačím, že ho považujem za báseň a čitateľovi naznačujem, že ho má čítať ako báseň.

Potom sa číta, (môže sa čítať), zhluk veršov ako vyšší významový celok.

Zánik vtákov spolu so zeleňou –– Na mojej fotografii večné ticho.

A potom sa môže čítať báseň ako celok. Čakáme, že báseň (analóg organizmu) je čímsi samostatným, autonómnym, čomu jej časti, verše, „slúžia“.

A napokon je zbierka básní. Môže ísť o zhluk alebo o zámerne usporiadaný vyšší celok.

Čítanie je teda veľmi komplikovaný úkon. Pribúda časový činiteľ. Je súvislé, nesúvislé, vratné, nevratné, raz vidíme „stromy“ veršov, inokedy „les“ zbierky.

Biele rukopisy sú čitateľsky zložitou úlohou. Otázkou je, čo autorka ukazuje čitateľovi ako hlavolam: Je toto (ešte) báseň?

Ešte neviem, aká zbierka sú Biele rukopisy: zhluk alebo celok. Posúdenie závisí nielen od úmyslu autorky, ale aj od postoja čitateľ.

Celok sa môže postupne vynárať zo zhluku.

V súčasnej fáze pokusov sa orientujem na verše.

Verš je podnet na asociovanie, na meditovanie.

Príklad: svetelné ticho. Slová majú optický a akustický obsah, ale vieme, že svetlo aj ticho sú (aj) archetypy. Významovými žiaričmi sú aj ich formálne negácie, tma a zvuk. A môžeme meditovať. Podľa nálady, podľa osobného obrazu sveta.

Alebo dvojveršie:

Nemôžem zvíťaziť ale –– nikdy neprehrám.

Z tohto krajne stručného vyjadrenia na mňa zavanie čosi kierkegaardovsky etické. Z jednej vety možno konštruovať dosť celostnú teóriu človeka.

Možno (postupne, krok po kroku) asimilovať celý text Bielych rukopisov? A načo?

Čitateľ si text nechá ako trvalo otvorenú možnosť.