- Biele rukopisy - Jozef Bžoch
- Biele rukopisy - Ivan Žucha
- Biele rukopisy - Derek Rebro
- Biele rukopisy - Daniel Hevier
- Biele rukopisy - Viera Prokešová
- Dúha na nočnej oblohe - G.Rakúsová
- Druhá moderna - Milan Šútovec
- Druhá moderna - Vladimír Petrík
- Druhá moderna - Patrik Oriešek
- Druhá moderna – Peter Darovec
- Kacír v čižmách – Radoslav Matejov
- Kacír v čižmách – Miroslava K. Valová
- Kacír v čižmách – Tomáš Prokopčák
- Kacír v čižmách – Martina Straková
- Krá - Patrik Oriešek
- Krá - Mila Haugová
- Krídla okna - Derek Rebro
- Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2006 - Jozef Bžoch
- Lovestory: Agens a paciens - Viera Prokešová
- Lovestory: Agens a paciens - Mila Haugová
- Lyrický činiteľ a iné básne - Derek Rebro
- Protivietor - Daniel Hevier
- Protivietor - Viera Prokešová
- Priezračná červená - Derek Rebro
- Prižmúrenými očami - Mila Haugová
- Prižmúrenými očami - Derek Rebro
- Prižmúrenými očami - Miroslav Brück
- Šport - Mila Haugová
- Šport - Miroslav Brück
- Šport - Jozef Bžoch
- Šport - Jana Pácalová
- Šport – Mária Ferenčuhová
- Šport – Michal Jareš
- Šport – Derek Rebro
- Tichá ruka. Desať elégií – Igor Hochel
- Tichá ruka. Desať elégií – Lucia Čandíková Paraličová
- Zrátané dni - Ján Beňo
- Zrátané dni - Maroš M. Bančej
- Zrátané dni - Maroš M. Bančej
Biele rukopisy - Ivan Žucha
Čitateľské pokusy II
Čítať, ako všetci vieme a naučili sme sa v praxi, možno mnohorako.
Povrchne, hlboko, pomaly, rýchlo, oddane, s odporom, atď.
Čítanie je nenáhodné alebo náhodné. Nenáhodné nás môže sklamať, náhodné nás môže prekvapiť a otvoriť nový spôsob videnia alebo chápania.
Mila Haugová: Biele rukopisy
Čo je predmet čítania zbierky básní?
Napred čítame verš, teda elementárnu časticu básnického textu.
Verš je trojaký. Po prvé, verš určuje akési technologické pravidlo. Napríklad verš je to, čo dodržuje rytmické pravidlo hexametra. Kritérium je teda formálne.
Po druhé, verš je to, čo vyjadruje akýsi významový celok:
Prichádzajú postavy z piesku.
Vidím kameň ako živé zviera.
Kritérium je sémantické: verš sa stáva úlohou na porozumenie.
Po tretie: pragmatické. Básnici prijali konvenciu: báseň sa „skladá“ z veršov. Text môžem rozlámať na verše, čím naznačím, že ho považujem za báseň a čitateľovi naznačujem, že ho má čítať ako báseň.
Potom sa číta, (môže sa čítať), zhluk veršov ako vyšší významový celok.
Zánik vtákov spolu so zeleňou –– Na mojej fotografii večné ticho.
A potom sa môže čítať báseň ako celok. Čakáme, že báseň (analóg organizmu) je čímsi samostatným, autonómnym, čomu jej časti, verše, „slúžia“.
A napokon je zbierka básní. Môže ísť o zhluk alebo o zámerne usporiadaný vyšší celok.
Čítanie je teda veľmi komplikovaný úkon. Pribúda časový činiteľ. Je súvislé, nesúvislé, vratné, nevratné, raz vidíme „stromy“ veršov, inokedy „les“ zbierky.
Biele rukopisy sú čitateľsky zložitou úlohou. Otázkou je, čo autorka ukazuje čitateľovi ako hlavolam: Je toto (ešte) báseň?
Ešte neviem, aká zbierka sú Biele rukopisy: zhluk alebo celok. Posúdenie závisí nielen od úmyslu autorky, ale aj od postoja čitateľ.
Celok sa môže postupne vynárať zo zhluku.
V súčasnej fáze pokusov sa orientujem na verše.
Verš je podnet na asociovanie, na meditovanie.
Príklad: svetelné ticho. Slová majú optický a akustický obsah, ale vieme, že svetlo aj ticho sú (aj) archetypy. Významovými žiaričmi sú aj ich formálne negácie, tma a zvuk. A môžeme meditovať. Podľa nálady, podľa osobného obrazu sveta.
Alebo dvojveršie:
Nemôžem zvíťaziť ale –– nikdy neprehrám.
Z tohto krajne stručného vyjadrenia na mňa zavanie čosi kierkegaardovsky etické. Z jednej vety možno konštruovať dosť celostnú teóriu človeka.
Možno (postupne, krok po kroku) asimilovať celý text Bielych rukopisov? A načo?
Čitateľ si text nechá ako trvalo otvorenú možnosť.