„Čas prítomný všetkými rýchlosťami“

Zdá sa, akoby v tvorbe Mily Haugovej práve nastal istý paradox: čím väčšmi a hlbšie sa otvára sama do seba, sama v sebe, tým otvorenejšou sa stáva aj pre čitateľa a nemožno poprieť, že táto jej tvár, cudná i vyzývavá zároveň, je preňho čoraz zaujímavejšia.

  Tento ponor do seba akoby prinášal aj zovretejšie, vnútorne rýdzejšie verše („Čokoľvek ti poviem bude logikou srdca,“ (s. 99)), ktoré akoby boli písané najpodstatnejším autorkiným vnútrom a stávajú sa jej pravým bytím, istotou i silou. Autorka vie spracovať svoje zážitky, sny a videnia, ktoré sú vždy aj datované a uvedené je aj miesto vzniku, tak, že jej verše čítame ako určitý druh básnického denníka. Akoby už veľa vedela o krídlach a možno lete, píšuc, že „všetko je o krídlach / Všetko je o tom ako presne / letí(m)“ (s. 16–17). Svoju citlivú, často až precitlivenú či rozcitlivenú pozornosť venuje aj zvieratám, ktoré sú v jej chápaní nielen integrálnou súčasťou prírody, ale možno viac prináležia k nám ľuďom; pochybnosť, ktorá ju máta („Milujem zvieratá viac ako ľudí?“ (s. 47)), zaiste pociťujú mnohí.

  Nehybnosť, stálosť a na tej istej strane menlivosť, dynamika priestoru a času, v ktorom sa pohybuje, Haugová presne zachytáva ich prieniky na piesočných hodinách svojho básnenia, a tak ako vie, že „láska je reťaz lások“ (s. 71), uvedomuje si aj prestúpenosť, neprenosnosť  a zároveň neopakovateľnosť každého okamihu zvlášť i času ako celku. Jednoduchý obrázok, ktorý nevidel on,  spoluvytvára jej svet, jej deň, ale aj tak je svetlo len vtedy akoby v zdanlivom poriadku, „keď je potiahnuté našou pokožkou“, s. 79.

  Motív či – zástupne – moment (a súčasne nekonečno) lásky akoby všetko naokolo premaľoval, zadýchal – milovaná bytosť je v textoch aj milujúca; táto rovnováha dodáva veršom nie úzkostné, ale skôr akési uhrančivé napätie, v ktorom nevieme, či jej tieň môže byť zároveň aj jeho obrazom a obrátene. Či to vždy aj smie.

  Haugovej nová básnická zbierka je plná aj básní-umeleckých záznamov o miestach, kde pobudla a ktoré ju očividne inšpirovali, je to teda väčšmi poézia exteriéru a myšlienok, pocitov i vnemov, čo v nás ten-ktorý vzbudzuje, ako aj mágie, ktorú často vyžaruje a ktorá sa rozochvene prenáša aj do básní.

  „Nikam sa nedá odísť,“ píše na Bielu sobotu roku 2007 (s. 18) poetka, ktorá práve o odchodoch, neraz až za hranicu času, vie svoje. Dôležité však je pocítiť aj miesto, ktoré je moje a niekedy nielen moje, možno až skoro naše, keď nás tam ako v tejto knihe zaviedla a možno aj dovolila zostať.