- Biele rukopisy - Jozef Bžoch
- Biele rukopisy - Ivan Žucha
- Biele rukopisy - Derek Rebro
- Biele rukopisy - Daniel Hevier
- Biele rukopisy - Viera Prokešová
- Dúha na nočnej oblohe - G.Rakúsová
- Druhá moderna - Milan Šútovec
- Druhá moderna - Vladimír Petrík
- Druhá moderna - Patrik Oriešek
- Druhá moderna – Peter Darovec
- Kacír v čižmách – Radoslav Matejov
- Kacír v čižmách – Miroslava K. Valová
- Kacír v čižmách – Tomáš Prokopčák
- Kacír v čižmách – Martina Straková
- Krá - Patrik Oriešek
- Krá - Mila Haugová
- Krídla okna - Derek Rebro
- Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2006 - Jozef Bžoch
- Lovestory: Agens a paciens - Viera Prokešová
- Lovestory: Agens a paciens - Mila Haugová
- Lyrický činiteľ a iné básne - Derek Rebro
- Protivietor - Daniel Hevier
- Protivietor - Viera Prokešová
- Priezračná červená - Derek Rebro
- Prižmúrenými očami - Mila Haugová
- Prižmúrenými očami - Derek Rebro
- Prižmúrenými očami - Miroslav Brück
- Šport - Mila Haugová
- Šport - Miroslav Brück
- Šport - Jozef Bžoch
- Šport - Jana Pácalová
- Šport – Mária Ferenčuhová
- Šport – Michal Jareš
- Šport – Derek Rebro
- Tichá ruka. Desať elégií – Igor Hochel
- Tichá ruka. Desať elégií – Lucia Čandíková Paraličová
- Zrátané dni - Ján Beňo
- Zrátané dni - Maroš M. Bančej
- Zrátané dni - Maroš M. Bančej
Lovestory: Agens a paciens - Viera Prokešová
Približovanie, vzďaľovanie
Martin Solotruk: Lovestory: Agens & paciens . Bratislava: Ars Poetica, 2007.
„Môže hlava prejsť touto tvojou tvrdou stenou?“ (s. 31) spytuje sa autor a čitateľ má pocit, že autor akosi neodbytne, svojhlavo, niekedy až osudovo (akokoľvek prehnane to znie) skôr do predmetov a vzťahov udiera, alebo možno ich len tvrdou rukou akoby načína, aby zistil ich trvácnosť, ich krehkosť, ich presnosť.
Solotrukove básne sú „poskladané“ tak, aby si z nich čitateľ aj pri druhom či ďalšom čítaní mal čo vybrať, čo prijať, ale aj čo odmietnuť. Zdá sa, akoby mu väčšmi sedel odstup od vecí i vzťahov, akoby ho to, že nechce a možno ani nevie či nemôže byť „oddaný“, sentimentálny, akousi magnetickou silou ešte väčšmi vzďaľovalo od (zrejme) milovanej osoby, obľúbených vecí.
Solotruk si pritom nevšíma len akési vyššie, duchovnejšie veci, nie je povznesený nad to celkom najobyčajnejšie (báseň Veselosti bobtnania – aj v nej mimochodom naplno predvádza, že má zmysel aj pre komično drobných situácií, ktoré vie spojiť s udalosťami aj vážnejšími, aj nevšednejšími). Pozoruje svet, ale celkom sústredene a s nezvyčajnou intenzitou a analytickou presnosťou sleduje aj dvojicu, ktorú s niekým vytvára, postupne prichádza na to, ako a čo môže z ranného, denného a nočného spolužitia vzísť, ako sa možno v nejakých amplitúdach stretnúť či od seba odvrátiť. Naisto to nie je básnik lásky, a pritom je v jeho textoch veľa akejsi naoko odosobnenej vrúcnosti, ktorá až matematicky presne, ba možno skôr geometricky jasne odmeriava pôdu spoločného zosuvu i výstupu.
Solotrukova básnická zbierka znova priťahuje konkrétnou a jasne nastavenou vnímavosťou autora, pre ktorého zostáva všetko akousi príležitosťou na dotyk (ruky, oka, mysle), a tak vzniká poézia, na ktorej sa dajú vyberať klávesy a čosi z nich tvoriť. A neprekáža, že to niekedy môže byť aj celkom disharmonické, lebo hudba tu nie je podstatná. Podstatná zostáva autorova originálna analýza všetkých pochodov a priechodov k sebe, k tomu druhému, priechodov, ktoré pokojne neraz necháva uzatvorené, s kľúčom v neprítomnej dlani. Nejde o prosté myšlienkové konštrukcie, ale o architektonicky dôsledne premyslené stavby, ktoré ľakajú i lákajú.