Tomasz Różycki: Protivietor

Už na prvý pohľad vidno, že Różycki je autorom poézie, ktorá sa, ako sa vraví, sa kryje so životom. Nevytvára umelé konštrukcie, umelý jazyk či dianie, skôr vychádza z bežných dní svojho života a z nich vyberá ako omrvinky („Potom prišla nové éra a s ňou sa na dlážke / v kuchyni objavili nové druhy zvierat, / ktoré zjedli omrvinky včerajška a predvčerajška,“, s. 88). Pritom si všíma vážne, podstatné, základné veci sveta, ba možno až života a smrti, v nijakom prípade to nie je básnik nálady či náhodného osvietenia.

Aj Różyckého námety sú samy osebe silné, či už z vojny, či venované velikánom umenia, jeho postoj je však vždy sebakritický, akoby (možno síce nie pokorne), no určite pokojne stál na prahu a vnímal a vnímal a rozmýšľal a rozmýšľal. Každá jeho báseň je zakončená tak nenápadne a nenásilne ako kruh, akoby už celá bola pointou; a skutočne jeho básnenie nikdy nie je náhodné- už od prvého verša vidno, kam smeruje, už prvý verš naznačuje východiská a cesty. „Dostihla nás prázdnota“ (s. 102); básnik presne ako málokto pomenúva veci a spôsob života, ktorým teraz aj podliehame, aj sa s nimi boríme.

Zázračný a živý je predmetný svet, ktorý nám autor odkrýva – obrazne povedané, neunikne mu ani sivá myš, všetko však vie umiestniť a utriediť, ba aj schovať vo verši, ak si to situácia vyžaduje. Schovávanie však preňho nie je príznačné, je to otvorený autor, ktorý všetky svoje kože, ktoré ako básnik má, nosí na trh a tam sleduje, ako sa s nimi narába, kto sa do nich zahaľuje či kto po nich šľape.

Autorov štýl je veľmi presný a rozprávačsky silný, úderný, nemá veľmi zmysel pre nejaké hračky v poézii, pravdepodobne nedbá ani na zvukovú stránku básne, natoľko je zaujatý jej obsahom, jej zámerom. Autor netvorí svoje básne ako niekto iný, plne si uvedomuje, že sa „stal básnikom“ a jeho slová môžu zapĺňať nielen knižnice, ale aj cudzie ústa. Vie veľmi dobre pomenovať svoje pocity a používa na to veľmi presné vyjadrenia („zima ma nenudí, len mi z nej už preskakuje“, s.103), takže čitateľ má veľmi často tendenciu stotožniť sa s ním, hoci o ňom sa nedá povedať, že by bol jedným z mnohých, platí to len naopak.

Aj keď vezmeme do úvahy poľských autorov, ktorí u nás v posledných rokoch  vyšli, Różycki vychádza ako jeden z najnadanejších i najoriginálnejších, pritom aj autor, ktorý by mohol najdôraznejšie osloviť slovenskú odbornú i laickú čitateľskú verejnosť.