Telo ako básnický priestor

Katarína Kucbelová (1979) debutovala básnickou zbierkou Duály v roku 2003. Na jej druhý opus sme nemuseli čakať dlho, vychádza po troch rokoch s pomerne netradičným titulom Šport. Prvá sa samozrejme vynára otázka, aké

sú paralely medzi športovým a umeleckým výkonom a či vôbec nejaké sú. Azda len v tom, že obidve tieto činnosti sa odohrávajú pred očami verejnosti, s tým podstatným rozdielom, že poézia je oproti športu vo výraznej diváckej menšine a neodohráva sa v priamom prenose. Napokon tieto úvahy sa zdajú irelevantné a názov môže byť aj zámerne zavádzajúci, hoci v tomto prípade bude priliehavý.

Básnickú zbierku tvorí 23 starostlivo vystavaných básní s dynamickou štruktúrou a s premyslenými pointami. Ako niť sa všetkými tiahne motív dychu, ktorý vymedzuje zbierke monotematický priestor. Dych je pre Kucbelovú základná funkčná veličina, z ktorej sa odvíja všetko rozhodujúce. Dych je takpovediac hodnoverný ukazovateľ jej básnického uvažovania a smerovania. Primárne sú tu takisto procesy odohrávajúce sa v tele, ich chemické a metabolické reakcie. Kucbelová je možno až priveľmi zahľadená do týchto fyziologických javov, ktoré sú síce pre bytie človeka určujúce, ale netvoria celú zložku jeho osobnosti. Práve cez telesné orgány a ich činnosť nám chce sprostredkovať svoje pocitové pochody, čo sa jej miestami celkom darí. Z tohto aspektu sa jej výpoveď stáva iste zaujímavou a atraktívnou, aspoň pre istú časť literárnej verejnosti. Žiaľ, práve nerovnováha medzi telesnou a duševnou miskou váh je značne rozpačitá. Jej pragmatické videnie zostáva len v rovine chladného konštatovania. S jej tvrdením „telo je priestor na proces“ možno súhlasiť, s dodatkom, že poézia je skôr anatómia ducha ako tela. Potom dosah Kucbelovej básnického snaženia je v týchto intenciách všeobecne ustálený a platný, tu je len opätovne vyzdvihnutý. Áno, všetky tieto telesné procesy sú takou samozrejmou hodnotou, že o nich ani neuvažujeme, snáď len s výnimkou ich chorobných zmien. Miestami jej básne pôsobia ako výskumné laboratórne vzorky vyhodnocujúce správanie organizmu „na hranici fyzickej námahy“. Sama prízvukuje „čakám vo vákuu“, ja len dodávam, či by nebolo produktívnejšie z neho vystúpiť. Je tu teda očividné prehliadanie emocionálneho vzopätia a vášne, akoby vôbec nebolo impulzom Kucbelovej podvedomia. Ťažko odhadnúť, či je to len účelová poloha vyplývajúca

z primeranej reflexie k odľudštenému svetu alebo je to autorkina zamýšľaná a pestovaná poetika. Každopádne aj

úsečné plynutie jej verša kopíruje rýchlosť dnešného informačného toku. Aj tieto súvislosti môžu ovplyvňovať dianie v našom tele, výsledkom ktorého je strach, úzkosť a neistota. Kucbelovej texty sa teda dajú vnímať aj ako odraz spoločenských a individuálnych pomerov. Každá báseň by mala byť svedectvom doby, v tejto pozícii sa aj jej básne javia ako pokus o dotvorenie komplexnejšieho obrazu našej súčasnosti.

Na druhej strane oceňujem jej úspornosť výrazu, presnosť, s akou pomenúva javovú skutočnosť, jej racionálne videnie je zredukované na jadro, obal ju nezaujíma. Na míle je jej vzdialená sentimentalita, pasívna podriadenosť a pokora. Absencia týchto atribútov robí jej poéziu živou a sympatickou. Škoda, že časté opakovanie a obmieňanie istých motívov jej texty zbytočne spomaľujú a oslabujú. Jej úsilie „naplniť / pľúca žily rieky / póry prieduchy žľazy / vlásočnice kapiláre tepny / cievy priedušnice“ vyznieva pozitívne a inšpirujúco.

Je potrebné, aby poézia pozostávala z rozmanitého spektra farieb a aby všetky ich odtiene sa spolupodieľali na vytváraní jej výsledného obrazu. Kucbelovej básnická zbierka Šport jednoznačne do tohto spektra patrí a má nárok na svoju plnohodnotnú existenciu vo vývinovom kontexte slovenskej poézie. S pripomienkou: kam a ako ďalej sa v tomto prípade dá až ísť? Tretia zbierka Kataríny Kucbelovej by mohla rozlúštenie tohto rébusu prinajmenej naznačiť.