V najnovšej knihe Mily Haugovej Biele rukopisy hrá kľúčovú úlohu láska a problémy existencie.Mila Haugová si rozsahom a kvalitou svojho básnického diela už vyslúžila a zaslúžila monografiu. Stanislava Chrobáková-Repar v nej roku 2002 detailne, s mimoriadnym porozumením, preskúmala nie celkom jednoduchý fenomén, aký táto poetka v slovenskej literatúre predstavuje.
viac

Čítať, ako všetci vieme a naučili sme sa v praxi, možno mnohorako. Povrchne, hlboko, pomaly, rýchlo, oddane, s odporom, atď.
viac

Recenziu na predošlú Haugovej zbierku som ukončil výrokom, že na jej textovú budúcnosť sa môžeme ešte stále tešiť. S radosťou konštatujem, že kvalita ostatnej autorkinej zbierky tento výrok potvrdila.
viac

Zdá sa, že sa nachádzame v situácii, keď sa čoraz viac roztvára priepasť medzi konzumentskou predstavou o poézii (napĺňanou hoci na internetových tržniciach a blogoch) a súčasným smerovaním kultivovanej, ak chcete vysokej poézie. Občas sa zjaví fenomén typu Bukowski alebo v našej mierke Jožo Urban, ktorý vzbudí širší čitateľský ohlas, ale poézia sa skôr stáva sprisahaneckým dohovorom hŕstky zasvätených.
viac

Zdá sa, akoby v tvorbe Mily Haugovej práve nastal istý paradox: čím väčšmi a hlbšie sa otvára sama do seba, sama v sebe, tým otvorenejšou sa stáva aj pre čitateľa a nemožno poprieť, že táto jej tvár, cudná i vyzývavá zároveň, je preňho čoraz zaujímavejšia.
viac

Už sa teším, keď im odpustím Prekladateľ Marián Andričík siahol tentoraz po súčasnom britskom autorovi - waleskom básnikovi, prozaikovi a dramatikovi židovského pôvodu. Dannie Abse svoju prvú zbierku vydal ešte ako študent medicíny, ale sám sa k nej veľmi nehlási.
viac

V dielach jednotlivých skúmaných autorov (Gašpara, Alexyho, Hrušovského, Ivana Horvátha, Vámoša a Minárika) objavil Michal Habaj literárne i mimoliterárne vplyvy, nánosy a konotácie kvázi romantických manier, estetického, psychologického a filozofického komplexu fin de siècle, dekadencie i expresionizmu.
viac

Je potrebné oceniť najmä Habajove interpretačné schopnosti. V podstate celá práca, resp. jej gros, je založená na precíznych interpretáciách, analýzach a na rezultátoch z nich vyplývajúcich. Habaja zaujímajú len niektoré témy a motívy (obraz ženy, vzťah oboch pohlaví), ale tie sú podstatné, pretože erotika je v samom centre tejto tvorby...
viac

Slovenská próza 20. rokov Rozšírená dizertačná práca Michala Habaja s názvom Druhá moderna si prostredníctvom tematologickej analýzy vybraných diel modernisticky orientovaných spisovateľov (G. Vámoš, T. J. Gašpar, J. Alexy, J. Hrušovský, I. Horváth, I. Minárik) kladie za cieľ ukázať obraz ženy, dievčaťa a paradigmatické polohy lásky...
viac

Michal Habaj putuje časmi a hľadá v nich osudové ženy. Ženy, na ktorých muži skúšajú svoju silu a pri ktorých nachádzajú svoju bezmocnosť. Ženy ideálne, a pritom často pré mužov zničujúce, ženy takmer neexistujúce, a predsa schopné dohnať muža k samovražde...
viac

Čo to je? Pýtam sa a zároveň. si uvedomujem, že vlastne akosi ani nemá cenu pýtať sa, ale keď už držím nôž v ruke: zakynožíme si! Kvark Memfer je múdry chlapec, ktorý sa vyzná vo fyzike, rýpe sa v subjadrovej fyzike a veľa šprtá, sťa etablovaný vedec so slušnou publikačnou činnosťou...
viac

Aj keď so svojím prvým hodnotením stále súhlasím, musím pridať ešte jedno slovo – surrealita (nakoľko možno nazvať virtuálnu realitu surrealitou). Prelínanie myšlienok snovým spôsobom, strácanie hranice medzi realitou a virtuálnou realitou, vytváranie sve­ta bez hraníc subjektu a objektu. Surrealistic­ká je už koláž na obale a svojimi konotáciami vystihuje mnohé významy, ktoré Memfer roz­víja v zbierke: dominuje jej čierny kocúr/kacír s bielou náprsenkou, visiaci na cyklámenovom balóniku, s obviazanou zadnou nohou. Vľavo obrázok mostíka na skoky do vody, z ktorého skáče postavička, nevedno kam. Ďalšia sa na skok pripravuje, z pliec jej ako krídla vyrastajú veľké zelené listy. Nápis AS SEEN ON TV. Vpravo dlhý text písaný ozdobný­mi gotickými literami. A nad ním opäť posta­vička, tento krát prikvačená tlačidlom Escape – únik, ktorému nemožno uniknúť.
viac

Anonymný v anonymnom. Taký je Memfer, inak Roman Pekarík, študovaný fyzik, autor streetartu a zvláštny obyvateľ bitového sveta kybérie i Kybérie. A takou sú i jeho texty Kacíra v čižmách.
viac

Prechádzame chodbou s neistou vidinou svetla na jej konci. Najskôr otvárame dvere, potom sa však nestačíme čudovať... „Amen svetlo, hovorím ti, ešte dnes môžeš byť so mnou v raji.“ (Memfer 23:43). Toť vskutku sebaistý vstup mladého autora Romana Pekaríka (1975) alias Memfera, ktorému len nedávno vo vydavateľstve Ars Poetica vyšla dlho očakávaná básnicko-prozaická prvotina Kacír v čižmách. Naoko útla zbierka „básní“, ktoré sa však nedajú, ba ani nechcú dať prečítať „na jeden dúšok“.
viac

Básnický vstup do podsvetia Krá Ted Hughes patrí k najvýznamnejším britským básnikom 20. storočia. Narodil sa v roku 1930 v rodine farmárov. Vyštudoval antropológiu a archeológiu na Pembroke College v Cambridge. Zomrel roku 1988 po osemnásťmesačnom boji s rakovinou.
viac

Báseň je elektrický výboj Báseň je elektrický výboj a jej záznam čiara blesku: píše o poézii samotný Ted Hughes, ktorý sa už počas života stal legendou anglického literárneho života. Svojimi básňami-bleskami obrátil na hlavu všetky dovtedajšie kánony anglicky písanej poézie. Chcel stvoriť a myslím aj stvoril svoj vlastný svet.
viac

Sarah Kirsch je žena, ktorá si zmenila meno na protest proti otcovmu antisemitizmu. V roku 1976 sa ohradila proti vyhosteniu hudobníka Wolfa Biermana z NDR, časom sa sama presťahovala do západného Berlína. Ako 22-ročná sa vydala za spisovateľa Rainera Kirscha, neskôr sa s manželom rozišla. Píše i prózu a prekladá knihy pre deti. Informácie z prebalu knihy tentoraz korešpondujú s autorkinou poéziou, ktorá je rovnako dynamická a premenlivá ako život jej tvorkyne.
viac

Bilančné uvažovanie o slovenskej próze a poézii je aj ukážkou úrovne literárnej kritiky. V literárnej kritike býva dobrým zvykom, že robí celoročné bilancie vydaných kníh, čo nielenže poskytuje prehľad často enormnej produkcie, ale aj oddeľuje plevy od zrna a hádam aj pomáha udržiavať aký-taký umelecký vkus. O užitočnosti takýchto bilancií pre budúcu literárnu históriu ani nehovoriac.
viac

Solotrukove básne sú „poskladané“ tak, aby si z nich čitateľ aj pri druhom či ďalšom čítaní mal čo vybrať, čo prijať, ale aj čo odmietnuť. Zdá sa, akoby mu väčšmi sedel odstup od vecí i vzťahov, akoby ho to, že nechce a možno ani nevie či nemôže byť „oddaný“, sentimentálny, akousi magnetickou silou ešte väčšmi vzďaľovalo od (zrejme) milovanej osoby, obľúbených vecí.
viac

Určite ste si všimli v roku vydania dva dátumy 2007/2008 – to platí, lebo kniha avizovaná na rok 2007 vyšla v tomto roku, píšem ich preto, aby čitatelia nemali dojem, že sa prezentuje niečo z minulého roku, hoci, podotýkam, dobrá poézia je bezčasová.
viac

Výber z poézie Piotra Sommera je ďalšou „slovanskou“ knižkou vydavateľstva Ars Poetica, ktoré nám pravidelne sprostredkúva pre nás anonymné verše inde osvedčených mien európskej poézie.
viac

Zdá sa, že sa nachádzame v situácii, keď sa čoraz viac roztvára priepasť medzi konzumentskou predstavou o poézii (napĺňanou hoci na internetových tržniciach a blogoch) a súčasným smerovaním kultivovanej, ak chcete vysokej poézie. Občas sa zjaví fenomén typu Bukowski alebo v našej mierke Jožo Urban, ktorý vzbudí širší čitateľský ohlas, ale poézia sa skôr stáva sprisahaneckým dohovorom hŕstky zasvätených.
viac

Už na prvý pohľad vidno, že Różycki je autorom poézie, ktorá sa, ako sa vraví, sa kryje so životom. Nevytvára umelé konštrukcie, umelý jazyk či dianie, skôr vychádza z bežných dní svojho života a z nich vyberá ako omrvinky („Potom prišla nové éra a s ňou sa na dlážke / v kuchyni objavili nové druhy zvierat, / ktoré zjedli omrvinky včerajška a predvčerajška,“, s. 88). Pritom si všíma vážne, podstatné, základné veci sveta, ba možno až života a smrti, v nijakom prípade to nie je básnik nálady či náhodného osvietenia.
viac

Výber z poézie fínskej poetky Sumari je knihou, ktorá by nemala zapadnúť v knižnici prachom. Aj vďaka prekladateľke a zostavovateľke zbierky Zuzane Drábekovej sa totiž na našom trhu objavila zbierka, ktorá opakovaným čítaním získava meniace sa konotačné a asociačné rozmery – každou novou recepciou verše zároveň menia svoje interpretačné trajektórie, jednoducho, každým čítaním sa básne prehlbujú o nové možnosti, ako ich uchopiť. Nejde pritom len o spätné či vzájomné pôsobenie veršov, o ich osvetľovanie (sa) „novým“ myšlienkovým registrom, prípadne o pospájanie kúskov mozaiky, ktorej podoba sa nám zjaví až v závere. Každá báseň má svoju autonómnu hodnotu, nepotrebuje dopovedanie či ozrejmenie v ozvene zvyšných básní. Ide skôr o poetické a poetologické nuansy a bohaté myšlienkové zahustenie, ktoré sa každým novým recepčným „zamiešaním“ premení, resp. zakaždým inak a čoraz precíznejšie dotvorí o kúsok bližšie k svojej konečnej podobe. Definitívnu podobu, samozrejme, nevytvoríme nikdy, ale to už je prirodzená výsada poézie – tej lepšej.
viac

Ešte stále rada čítam. Možno si poviete, načo vám to oznamujem , je to v podstate moja súkromná vec. Áno aj nie. Rada čítam rozsiahla romány a útle zbierky básní. V súčasnej slovenskej literatúre je málo jedných, i druhých. (Napísaním tejto vety a názoru sa stalo moje čítanie menej súkromným a napísanie nasledujúcich úvah tiež). Moja úvaha začne zdanlivo akoby nesúvislo s témou... Ale len zdanlivo...
viac

Poézia Ľubice Somolayovej prináša dnešné videnie súčasnej ženy, vyjadrené vlastným básnickým jazykom, ktorý je ukotvený v tom lepšom z našej i svetové) básnickej produkcie -bez toho, aby nám konkrétne mená „vzorov“ zacláňali oči pri čítaní jej veršov.
viac

Každý básnický debut vyvoláva v či­tateľskom a kritickom povedomí pri­rodzenú zvedavosť. Výnimkou nie je ani prvá zbierka Ľubice Somolayovej (1979) Jej titul Prižmúrenými očami evokuje skôr stav snívania či subjektív­neho pretvárania skutočnosti, autorka však programovo preferuje „realistickú predstavu priestoru“
viac

Nedotknuteľnosť vecí a priestoru Obálka. Začnem od nej lebo je dôležitá: v knihe pokračujú objekty korešpondujúce s textom: Text a ilustrácie ako koľajnice: paralelne: nikdy sa nedotknú: Objekt č. 1 na obálke dve topánky a korčule zrastene do jedného: siamské dvojčatá: oddelenie skoro nemožné alebo x hodín operácie (fiktívnej).
viac

Telo ako básnický priestor Katarína Kucbelová (1979) debutovala básnickou zbierkou Duály v roku 2003. Na jej druhý opus sme nemuseli čakať dlho, vychádza po troch rokoch s pomerne netradičným titulom Šport. Prvá sa samozrejme vynára otázka, aké sú paralely medzi športovým a umeleckým výkonom a či vôbec nejaké sú.
viac

Poézia športu či šport poézie Už vo svojom básnickom debute Duály (2003) zaujala mladá poetka Katarína Kucbelová zvláštnym poňatím autorskej výpovede, v ktorej prevládal princíp zdvojenosti všetkého, čo je predmetom básne. Jednotlivina akoby nemala význam (“tvorený mnou: tvorená tebou/ samostatne nečitateľná“)...
viac

K trom pozastaveniam nad jednou knihou (pozastavenie štvrté) Ohlasy na druhú básnickú zbierku Kataríny Kucbelovej (1979) Šport na seba nenechali dlho čakať. Kniha neostala bez rozpačitého povšimnutia, ako sa to občas stáva, možno práve/najmä vďaka jej názvu a výtvarnému spracovaniu (výtvarník Patrik Illo)...
viac

Na zbierku Kataríny Kucbelovej Šport som dlho čakala. Možno preto, že tú prvú, Duály (Drewo & Srd 2003) som čítala viackrát a zakaždým som premýšľala, ktorým smerom sa Kucbelová vyberie v druhej - kam až možno zájsť v zjednodušovaní poetického jazyka bez toho, aby zostal vyprázdnený...
viac

Kucbelová patří do inspirativní společnosti současné slovenské „dámské“ poezie, tedy k autorkám, které se v novém tisíciletí objevují a aktivně angažují ve slovenské poezii: mj. Nóra Ružičková, Mária Ferenčuhová, Janka Pácalová. Mohlo by to svým zaujetím a způsobem, jak je o této skupina bez manifestu a pravidel slyšet, evokovat podobnou situaci v české poezii na počátku 80. let, kdy se objevily výrazné autorky – básnířky, které pohnuly poněkud ustrnulou hladinou oficiální poezie (mj. Sylva Fischerová, Zuzana Trojanová, Zdena Bratršovská, Dagmar Sedlická). Situace o dvacet let později v jiné zemi je jiná, a samozřejmě nepřenosná. Možná ale podobně hybatelská, ozdravující a dodávající pro poezii nezanedbatelné impulsy.
viac

Katarína Kucbelová svojou druhou zbierkou potvrdila status poetky, ktorá podľa mňa ako jedna z mála v mladej slovenskej generácii môže kvalitou a invenciou svojich textov konkurovať poézii Nóry Ružičkovej, s ktorou ju spája aj „sterilným“, ostrým skalpelom rezaný popis (u každej svojského a iného) prežívania. Korčule na obale Kucbelovej zbierky to vystihujú najlepšie. Rovnako ako sa ich ostré nože totiž zarezávajú do ľadu bez toho, aby prelomili jeho povrch, aj poézia tejto autorky bravúrne kĺže po povrchu (aj keď sliedi po detailoch: „bez pôžitku z detailu / nič čo mi patrí sa nedá rozdeliť / odkázaná na celok / bez pôžitku / predstavy zvyšku“, s. 41), no keďže rytmus jej básní sa nezdržuje žiadnymi krasokorčuliarskymi okrasami, ale napreduje tempom rýchlokorčuliarky, ostáva po ňom „iba“ rozvírený povrch. Ten v Kucbelovej prípade nepredstavuje málo.
viac

Ku každej zo svojich desiatich roz­siahlych básní v tejto knihe, ktoré podľa mňa pripomínajú i žáner zvaný pásmo, Ivan Štrpka okrem názvu pri­pojil aj označenie elégia. Elégia (ža­lospev) ako lyrický útvar má svoj pô­vod v starogréckej literatúre. Vo svojej klasickej podobe (ktorá sa u nás pes­tovala napr. v klasicizme a romantiz­me) sa spravidla spájala s konkrétnou udalosťou, ak akceptujeme, že Štrpkove básne elégiami sú, musíme hneď dodať, že ide o nový, moderný, va­riant tohto žánru: smútok či melan­chólia a istá skepsa sa tu nespájajú s jednou konkrétnou vecou, sú skôr výsledkom vníma­nia momentálneho stavu sveta ako celku.
viac

Už úvodná časť zbierky Tichá ruka. Desať elégií (1) problematizuje motív partnerstva (2), objavujúci sa od autorových poetických začiatkov ako dôležitá súčasť jeho poézie. Problematizácia začína úvodným odvolaním sa na Hőrderlina a na Whitmana, pričom pokračuje v prvej časti Náčrtu (prvej) elégie, kde sa tento motív partnerstva, usúvžťažnenia mení na cynický výsmech, pohŕdanie a smútok. Radosť, ktorú nám v opise rozľahlých priestorov prezentuje Walt Whitman, v spomínanej Štrpkovej zbierke básní nenájdeme, hoci využitie pásma a prozaickej reči je u oboch evidentná. Štrpkove elégie sa pohybujú na pomedzí apokalypsy romantizmu a cynizmu postmoderny.
viac

S menom nemeckého básnika Petra Huchela som sa prvý raz stretol ako vysokoškolák, keď Světová literatura roku 1956 alebo 1957 priniesla jeho cyklus Dvanást nocí v preklade Ludvíka Kunderu. Niekoľko básní som si prepísal do svojho zápisníka, ba som ich aj „ilustrovaĺ“. Vidím perokresby, na ktorých je zvalená lampa s cylindrom, ostnatý drôt, vŕba vo vetre, kostlivec, had, mína, bodák zapichnutý do hrubej stehennej kosti, lebka a tvár mladíka v zrkadle.
viac

Ingrediencie v tomto prípade boli tri. Zobrané spisy Petra Huchela, ktorý bol jedným z najvýznamnejších nemeckých lyrikov 20. storočia a dvaja prekladatelia – Ján Štrasser a Peter Zajac.
viac

Ľudský život sa dá obsiahnuť najčastejšie rokmi. Dátum narodenia, rok maturity, pro­mócií, svadby, roky narodenia detí, vojde sa tam aj prípadný rozvod a prípadné ďalšie svadby, prvé vnúča, až po rok odchodu do dô­chodku a dátum smrti. Pokiaľ ide o jedinca tvorivého, hovoríme navyše o rannej, zrelej či neskorej tvorbe. Spojené dokopy to dáva lep­ší obraz o človeku, ako sebehonosnejšia pa­mätná tabuľa.
viac