Carolyn Forché

Carolyn Forché

sa narodila v Detroite. Je autorkou štyroch básnických zbierok: Gathering The Tribes (Sústreďovanie kmeňov), za ktorú získala cenu Yale Younger Poets Award, The Country Between Us (Krajina medzi nami), zbierka bola vybratá do Lamont Selection Akadémiou amerických básnikov, The Angel of History (Anjel histórie), získala cenu Los Angeles Times Book Award a Blue Hour (Modrá hodina), ktorá bola nominovaná do National Book Critics Circle Award.

Udelili jej množstvo ďalších cien a umeleckých štipendií, napr. John Simon Guggenheim Fellowship či naposledy The Golden Rose Award. Forché sa venuje aj prekladu poézie, predovšetkým zo španielčiny, zostavila antológiu Against Forgetting: Twentieth Century Poetry of Witness (Proti zabudnutiu: Poézia svedectva 20, storočia, 1993). Už tridsať rokov pôsobí ako aktivistka v oblasti boja za ľudské práva. V súčasnosti učí poéziu a poetiku na Georgetownskej univerzite. Jej básne boli preložené do 15 jazykov. V krátkom čase vyjdú jej memoáre a kniha esejí, ako aj piata básnická zbierka.



Carolyn Forché rozpráva o písaní



Zadržané slová tu treba zachovať šírku riadkov presne ako sú

Smútok dieťaťa pustil kone na voľno. Vrany a gaštan sa vznášajú v pokluse proti

čoraz ostrejšiemu snehu.

Tak svetlo prebúdza záblesky v ruke, hroby uprostred novembra, najčistejšiu bielu uprostred detstva.

Biela. V nádychu do lilava sa orgovány strácajú. Ozveny stien stupňujú šepot do huku.

Dieťa však nechávajú na pokoji, robia, akoby tu

ani nebolo.

Čo za prelud sa to skláňa nad posteľ a šepká Si to ty?

– aké nikto to chce splynúť s ja –

Malé nevinné strašidlo? Vŕzgajúca skriňa po vyprchaných šatách?

U nás bol za všetkým duch, čo kradol veci z domu. Všetko, čo z nás nikomu nechýbalo.

Porcelánový servis na večeru. Jablká. Ostnatý drôt spoza domu.

Na konci predsiene námesačne vchádza do zrkadla v maminej nočnej košeli.

Plachta sa dvíha z postele a zostáva povznesená. Výzor bez výrazu. Poď sem.

Knižnica vie o všetkom a knižné šero pamätá. Zložité úvody k niečomu,

nekonečné histórie o niečom, stránky na spanie k ničomu. O čo iné by mal človek viesť súboje nad hrobom?

O jazyk, ktorý kedysi nakŕmil krkavca nad vodami. Otvorený svet,

z ktorého sa zniesol.

Slová, čo si päťdesiat rokov udržali tajomne svieži nádych azylu. Veru päťdesiat.

Dieťa počuje, ako z vnútra stúpa: Len poď sem bližšie, neboj sa a uvidíš,

mimo našich očí, čím všetkým už boli tieto polia.

Z angličtiny preložil Martin Solotruk

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku31. 12. 2014, 17:32