Ak na začiatku nie je nič, môžeme na konci nájsť motýľa?

Ak na začiatku nie je nič, môžeme na konci nájsť motýľa?

Memfer
Kacír v čižmách

Prechádzame chodbou s neistou vidinou svetla na jej konci. Najskôr otvárame dvere, potom sa však nestačíme čudovať...

„Amen svetlo, hovorím ti, ešte dnes môžeš byť so mnou v raji." (Memfer 23:43). Toť vskutku sebaistý vstup mladého autora Romana Pekaríka (1975) alias Memfera, ktorému len nedávno vo vydavateľstve Ars Poetica vyšla dlho očakávaná básnicko-prozaická prvotina Kacír v čižmách. Naoko útla zbierka „básní", ktoré sa však nedajú, ba ani nechcú dať prečítať „na jeden dúšok".

Autor v nej pracuje s množstvom rovín, farieb a „ingrediencií". Cez vážne prechádza do irónie, sebairónie až k výsmechu. Pracuje s koncentráciou čitateľa a to premysleným, nenáhodným, miestami až analytickým spájaním slov do viet, ktoré majú zaujímavý, chvíľami priam deklamačný rytmus: „rozhodnutý, vsunieš si tvár do masky, pripravený vstúpiť do kukly. čokoľvek sa stane vo vnútri, zostane zas iba vnútri. čakáš, trpezlivo, hodiny a dni. to sú podmienky a ty si pristúpil." Nemenej pozoruhodné je i autorovo narábanie s metaforou: „z klávesnice vyliezajú mravce, na chrbtoch majú odtlačky písmen. priraďujem nový obsah starej forme. je to ako obliecť druhý skafander, prvý obsiahnutý v živej váhe." Memferova poézia v próze, či naopak, próza v poézii je výpoveďou prežitého, ktoré zostáva ako rezonancia v autorovi potom, ako všetko naokolo stíchne a vtedy, keď na chrbte cíti „pohľady ostatných"... No jeho tvorba je tiež zmesou spomienok a aktuálneho prežívania toho, čo sa deje práve teraz. V texte s názvom alle wollen baranča autor veľmi šikovne, jednoducho a akoby prostredníctvom „nezainteresovaných" viet (ktoré však o to autentickejšie vyznievajú), vykreslil spomienku zo svojho detstva: „v parku ozdravovne bola besiedka v tvare muchotrávky. na izbe som bol s chlapcom, ktorý sa pocikával a naučil ma robiť guľky z chleba. vždy, keď sa v noci pocikal, vypýtal si od sestričky chlieb a robil guľky. mali od chleba úplne inú chuť. raz tam za mnou prišiel oco a ja som veľmi chcel ísť preč, ale on mi povedal, že musím vydržať, veď som chlap. bolo mi smutno, aj som plakal, ale oco mi sľúbil, že mi zatiaľ kúpi pištoľ. tak som vydržal."

Za zaujímavú pokladám aj vizuálnu stránku publikácie – jej formát, farebné riešenie obálky, no najmä nápaditosť koláží, pod ktoré sa autorsky podpísal Elrnd. Ako istý rušivý element vnímam množstvo, niekedy takmer v jednej vete „za-sebou-nasledujúcich", ba takmer nasekaných slov, ktoré dávajú daným textom (možno zámerne) nečitateľný ráz, či prílišnú „preexponovanosť". Istým spôsobom rušivo tiež pôsobia zhluky slov prevzatých z anglického jazyka, čo síce textu dodáva náležitý „drive", ten je však niekedy viac kontraproduktívny ako produktívny. A práve preto myslím, že by bolo vhodné doplniť dané výpovede aj iným typom textov, ktoré by celú publikáciu, no najmä jej „hustotu" odľahčili. Napriek spomenutému, autorovho Kacíra v čižmách pokladám za kvalitný začiatok a odrazový mostík pre jeho budúcu tvorbu.

Martina Straková, Slovo 2007, č. 3b

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku22. 9. 2007, 11:03