slovensky english

Anna Snegina: Básne z pozostalosti

Básne (ne)známej poetky ruského pôvodu zo(seba)stavil slovenský poet a literárny vedec Michal Habaj. Rovnako ako v jeho tvorbe, aj v prípade týchto veršov máme k dispozícii prevažne rodovo stereotypné zobrazovanie „ženskosti“: romantickej, pasívnej, eroticky skôr odovzdanej a diktujúco príťažlivej, no pokiaľ ide o motivicko-tematickú rovinu, nájdu sa nielen rodovo vďačné, ale aj komplexnejšie miesta: „Chvíľu snehová vločka / chvíľu požiar som“ (s. 76).

Kniha je však vydaná pod gynonymom. Čo je teda v Habajovej tvorbe, hoci aj ironickým a vedome sa pohrávajúcim, hierarchickým objektivizovaním stereotypnej „ženskosti“, tu sa stáva odhaľovaním jeho vlastnej „ženskej“ stránky, resp. skôr toho, čo sa tradične vníma ako ženské. Samozrejme, mohol by som nielen Habajove texty, ale i túto knihu vnímať ako rafinovanú, no znova zjednodušenú projekciu mužskej fantázie o ženskom prežívaní do veršov „poetky“. Vzhľadom na kvalitu a typické znaky (aj väčšiny Habajových) veršov – intertextuálnosť, pseudoparodickosť – akceptujem toto dielo skôr ako autorove (prostredníctvom lyrickej hrdinky) odhodlané prezlečenie sa do tých gýčovitejších ženských šiat. Najskôr síce za účelom hry (so žánrami, identitami, poetikami). Písanie ho však natoľko vtiahlo do (jeho predstavy) „ženskosti“, že výsledok vnímam ako autentické (seba)vyjadrenie. Kniha teda napriek zdanlivej reprodukcii rodových stereotypov skôr podnecuje úvahu o (nielen rodových) identitách, o možnostiach ich výberu: hoci aj tej najtradičnejšej, pokiaľ je to vedomý, nie podvedome nanútený spôsob.

To platí aj pre literárne kvality knihy, ktorá úspešne aktualizuje mnohokrát obchytané postupy nielen použitím dnešných rekvizít typu mobil, ale aj naopak: (zdanlivo) paradoxne sviežim priľnutím „večne starej“ lyrickej hrdinky (simulakra) do „večne mladými“ simulakrami oplieskanej súčasnosti. Je tiež dôkazom, že aj zastaralejšie, (vedome!) patetické, klišéovité až „selankovité“ veršovanie nemusí zotrvačne bubnovať o naše otrávené uši, ale, pokiaľ je správne kontextovo uchopené a kvalitne utkané, môže zaujať. Natoľko, že chvíľami, najmä v druhom oddieli zbierky, sa pristihujeme pri tom, že hrdinke „Jej“ (po)city a melancholické záchvevy (akokoľvek chvíľami obranne ironizované) veríme, resp. nachádzame niektoré v sebe – podobne ako, myslím, autor pri písaní: „Obuté majú klzké topánky / A mostov cez Dunaj pribúda // Dlhé sú noci keď nespíš / A prikrátke nato aby si lásku našiel“ (s. 47). Dielo je aktuálnym príspevkom do súčasnej poézie: jeho autor vedome produkoval niečo, čo pri písaní nakoniec (vy)produkovalo jeho. Ide o presvedčivú (!) ukážku zdanlivo vedomého vytvárania a (následného, spätného) spochybňovania identít.

– Derek Rebro
Knižná revue 2010/6

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 09. 06. 2010
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica