Biele rukopisy v protivetre

Biele rukopisy v protivetre

Mila Haugová : Biele rukopisy
Tomasz Rózycki: Protivietor

Zdá sa, že sa nachádzame v situácii, keď sa čoraz viac roztvára priepasť medzi konzumentskou predstavou o poézii (napĺňanou hoci na internetových tržniciach a blogoch) a súčasným smerovaním kultivovanej, ak chcete vysokej poézie. Občas sa zjaví fenomén typu Bukowski alebo v našej mierke Jožo Urban, ktorý vzbudí širší čitateľský ohlas, ale poézia sa skôr stáva sprisahaneckým dohovorom hŕstky zasvätených.

Je jedno, či tento fakt nazveme exkluzivitou, alebo outsiderstvom. Edícia Ambit vydavateľstva Ars Poetica prináša dve zbierky súčasnej poézie, ktoré potvrdzujú pocity spomínané na začiatku. Sú to knihy Tomasza Rózyckého Protivietor (vo výbere a preklade Kataríny Laučíkovej) a Biele rukopisy Mily Haugovej.

Ak som použil spojenie „súčasná poézia", predsa len to nie je tá najsúčasnejšia, niekedy módna postpoézia, akú prinášajú iní autori. Ba dá sa povedať, že v istom zmysle slova ide o tradičnú, konzervatívnu podobu lyriky, pravda, ak pod týmto pojmom rozumieme koncíznu slovesnú prácu, rešpektovanie tradície a kontextu, pocit štylistickej zodpovednosti, konzekventnosť a celistvosť básnického (sveto)názoru.

Obaja, autor i autorka, hoci ich delí vyše tridsať rokov, sú vyzreté osobnosti a patria k najvýraznejším lyrikom svojich národných literatúr. Tomasz Rózycki vydal päť zbierok básní a šieste zobrané Básne. Z týchto piatich knižiek zostavila svoj výber prekladateľka Laučíková. Biele rukopisy sú už 17. opusom Mily Haugovej. Pravdaže, nejde o čísla. Obaja majú spoločné to, že sú vo svojom básnickom výraze ustálení, stabilizovaní, a predsa dokážu narúšať svoju etablovanosť premenami, vnútorným i vonkajším iskrením, ktoré prináša nové, čerstvé impulzy.

V plnej svietivosti

Poézia Tomasza Rózyckeho už vonkajškovým usporiadaním signalizuje prísnu organizovanosť a disciplinovanosť. Väčšina básní sa odohráva na pôdoryse štvorverší, hoci nejde o viazaný verš ani o rýmované básne. Básnik pomenúva situácia súčasného ľudstva, keď „prídu nové armády, zima a ľudské hyeny". Je citlivý nielen na vonkajšie počasie svetovej klímy v čase globálneho ochladzovanie medziľudských väzieb, ale aj na vnútornú meteorológiu ľudského srdca. Znepokojivé tušenia sú predtuchami básnika, ktorý sa stáva vizionárom predapokalyptického dneška: „kým sme spali, za naším chrbtom presunuli nábytok, zmenili úradný jazyk a menu a zobudili sme sa v úplne inej krajine".

Nedávne i celkom čerstvé udalosti na Balkáne či v Gruzínsku dávajú týmto éterickým veštbám silu jasnozrivej predpovede mrazivej vo svojej presnosti. Niektoré básne sú datované, a tým vydávajú svedectvo o konkrétnych udalostiach v autorovom živote. Jeho privátny čas sa však prelína s časom utopeným v histórii, vo vojnách, hladomoroch, v životoch blúdiacich a trpiacich. Preto mu nerobí problém napísať báseň v ženskom rode alebo dať zaznieť hlasu spred storočí. Poľskí básnici od dávnych čias pociťovali silnú fascináciu svojou históriou, Rózycki však vo svojej poézii nepestuje nostalgiu a sentiment za veľkým, silným Poľskom. Cíti sa, naopak, obyvateľom sveta, kontinentu, Európy, Západu, nie pre svoje svetobežníctvo či nomádstvo, ale pre istú vykorenenosť, ktorú mu zmierňuje iba existencia vo svojej materčine – poľskom jazyku. Preklad, pochopiteľne, mnohé nemôže preniesť do iného jazyka, ale keďže toto je dobrý preklad, aj pod alternatívnym dabingom slovenčiny cítiť spevavú dikciu nášho severného suseda. „Niekto zaklopal, slovka nevydal, niekto čaj uvaril, na posteľ si ľahol."

Autorova poézia je fascinujúco konkrétna, aj keď sa vyhýba enumerácii a identifikačným značkám svojej doby či miesta vzniku. Je to materiálnosť, cez ktorú prešiel ostrozubý hrebeň imaginácie, čím sa dosahuje, že ani abstraktnejšie básne nepôsobia hmlisto a že aj tie najkonkrétnejšie texty sú nesené na podloží lyrickej štylizácie. V jednej z najsilnejších básní tohto výberu, v Zámku, sa píše: „presne vedia, prečo sme tu, prečo sa v našej kuchyni dlho do noci svieti, prečo je tak ľahké nás zabiť a tak ťažké nás pochovať." Málokto s takou pokorou a zároveň sebavedomím vyslovil status básnika v tomto svete. Nielen však básnika, ale každého citlivého, autentického, nemanipulovateľného človeka. Preto je vo svojej hĺbke Rózyckého poézia aj politická a spoločenská, tým najintímnejším a najvnútornejším spôsobom. S poľskou poéziou máme aj zásluhou vydavateľstva Ars Poetica nepretržitý kontakt. Tomasz Rózycki je však objavom, predstavuje poéziu našich horných susedov v jej najplnšej sile a svietivosti.

Svet dvoch ľudí

Zbierka Mily Haugovej Biele rukopisy je uvedená citátom zo Sorena Kierkegaarda: „Kto má sám seba vo večnom vlastníctve, nepríde na svet priskoro ani prineskoro, a kto má seba ako čosi večne platné, určite pre seba nájde zmysel života." Na rozdiel od Tomasza Rozyckého je Mila Haugová viac sústredená na „seba", na intímne krajiny svojho vnútra i telesna.

Jej svet je zaľudnený dvoma ľuďmi, mužom a ženou, tou, ktorá si hovorí ja a tým, ktorého oslovuje ty. Dvaja sú dosť, dvaja sú veľa, dvaja sú najviac. Aj poetkine slová sú „dvojhlasné"; jedny ženské, druhé mužské, jedny čierne, druhé biele, jedny hlasné, druhé umlčané... Obyvateľka týchto básní, rozprávačka týchto veršov nemá ambície vysvetľovať svet či históriu, rozumieť labyrintom a rozpletať rébusy, žensky spoľahlivo vie, že „nič nie je posvätnejšie ako úplnosť vlastnej duše". Nie je v tom nijaký narcizmus ani sebasústredenosť, ale archetypálna úloha ženstva: „hľadanie svojho priestoru". Jej priestor je miestom rovnakých drám a zrážok ako scenéria sveta, v ktorom sa odohrávajú veľké udalosti.

Haugovej lyrická hrdinka je často zraňovaná, zrádzaná i opúšťaná, no nikdy nie zlomená a umlčaná, pretože vie: „Nemôžem zvíťaziť, ale nikdy neprehrám." Jej zisky a víťazstvá však nie sú oslnivé, sú rovnako tlmené a zamlčané ako jej tichá existencia medzi slovami a mlčaním. Svoju podstatu, existenciu umiestnila do vajíčok zátvoriek: „(Zostať) (Zastať) (Vrastať)" V tejto trojitej túžbe je vyslovené celé poslanie ženstva. Zostať. Zastať. Vrastať.

Dráma týchto textov sa odohráva v okamihu, keď sa človek vytrhne z vlastného vrastania do koreňov, keď sa cesta spod nôh dáva do pohybu, keď jeden z dvoch odíde alebo keď sa obaja hľadajú tým, že sa od seba vzďaľujú. „Kde si sa naučil maľovať?" pýta sa cez báseň toho, kto je neprítomný. „Muž si skladá tvár na ktorú sa nepamätám Chlapec potom nájde v rieke svoje telo muža." Vôbec pamäť je v tejto knižke rozprestretá od okamihov milovania až po chvíle so zvieratami, od bezpečných jamiek detstva po oslnenie cudzími krajmi a krajinami. Pravda, ktorú cestou od seba a k sebe nachádza, je navonok prostá až jednoduchá: „Pravda lásky je láska." A o pár strán iné (alebo to isté?) poznanie povedané inými slovami: „Viem že láska je reťaz lások." Láska v Haugovej skúsenosti je pretržitá, prerušovaná, narúšaná. Jej pokorné spýtanie sa „Nebudeme spolu starnúť?" je pochybnosťou i istotou, nádejou i trúfalosťou, zaklínaním i odklínaním.

„Biely" rukopis Mily Haugovej plynie v tejto knižke pokojne, vyrovnane, sústredene. Niet tu exaltovanosti, akú tak často čítame v básňach písaných ženami. A predsa jej ambície nie sú menej stvoriteľské: „Teraz to bude skutočné Keď to napíšem," konštatuje poetka.

Dve knihy zemepisne dvoch vzdialených ľudí ukazujú, v čom je (ešte stále) (aj dnes) opodstatnenie poézie: až vtedy môže byť niečo skutočné, naozajstné, pravé, rýdze, keď je to napísané. Ako verš. Ako báseň.

Daniel Hevier, Sme, roč. 16, 2008, č. 218, s. 33.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku20. 8. 2008, 11:57