Ešte sa len začíname učiť od prírody

Rozhovor Zuzany Belkovej s básnikom a prekladateľom Martinom Solotrukom

Martin Solotruk sa narodil roku 1970 v Bratislave. Vyrastal v račianskych viniciach, je ženatý, má syna Krištofa. Pracuje na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako odborný asistent. Venuje sa americkej literatúre a kultúre. Štyri roky externe pôsobil v reklame. Zaujíma sa o finančné trhy a medzinárodné vzťahy. Debutoval roku 1997 vo vydavateľstve Drewo a srd básnickou zbierkou Tiché vojny. Knižne publikoval preklad poémy Johna Ashberyho Vlna (Drewo a srd, 2000). Na tomto autorovi ho priťahuje schopnosť mnohovrstvovej poetickej výpovede s postihnutím neraz prekvapujúcich odtieňov kontextu. Pod názvom Disko zvery (Drewo a srd) mu vyšiel preklad dvoch hier jedného z najvychytenejších mladých európskych dramatikov Endu Walsha.

Štýlovo verne ním zachytil fascinujúci drive hry plnej divej predstavivosti a drsnej dikcie protagonistov. Jeho básnická zbierka Mletie (Drewo a srd, 2001) ponúka poetiku objavovania podpovrchových súvislostí reality spolu s ambicióznym plánom originálneho filozofujúceho pohľadu. Ukážky z textov básnika vyšli v češtine, slovinčine, maďarčine a angličtine. Čoraz častejšie sa venuje prekladom divadelných hier. S úspechom inicioval a organizačne zvládol projekt nultého ročníka básnického festivalu Ars poetica.


Akú prestávku medzi debutom a pre kritiku dôležitou druhou zbierkou považuješ za ideálnu? Priblížil si sa k svojej predstave v prípade Mletia?

Priznávam, že tu nemám konkrétnu predstavu – tak, ako by som nevedel povedať, ako dlho by mali spolu partneri chodiť pred svadbou, aby ich manželstvo vydržalo v aspoň trochu znesiteľnom stave až za hrob

mletie.jpg

Ak by sme brali knižku Mletie ako viacvrstvovú reflexiu vo veľkoryso hromadených slovách, súviselo by slovíčko „veľkorysosť" s tvojou autorskou stratégiou?

Dúfam, že použité slová nie sú iba hromadené. Najprv by sme si azda mali povedať, čo myslíme slovíčkom ,,veľkorysosť" v danom kontexte. Ak ašpiráciu objavovať či vytvárať širšie súvislosti medzi zdanlivo fragmentarizovanými zážitkami, či schopnosť z aj toho napohľad najprostejšieho zážitku ,,vydestilovať" jeho takpovediac reflexívnu, či znakovú alebo fenomenologickú kvalitu, potom by som slovo veľkorysosť považoval za viac než adekvátne označenie čohosi, čo je súčasťou mojich autorských potrieb.


Aké asociácie v tebe vyvoláva slovo „prúd"?

Kadejaké. Najmä ak je preciťovaný takpovediac ,,naholo". Prúd je pre mňa dôkazom, manifestáciou či podmienkou existencie. Prúd je vzťažná sústava sama osebe. Prúd je otvorené dielo. Teória chaosu a stelesnená neuchopiteľnosť v jednom. Spojenie počiatku a konca. Teória relativity v dedinskom chotári – potok strážený ukrižovaným. Alchýmia hľadania (hoci neviem, čo to znamená). Hľadanie rovnováhy vo vzťahoch energií. Extáza z veľkorysosti sveta. Pohľad z lávky dolu na prúd a z prúdu späť na lávku. V jednom pohľade. Prúdenie, ktoré z toho vzniká. Preskočenie iskry medzi pulóvrami dvoch neznámych. Prúd je prísľub večného počiatku. Toho, že veci sa raz konečne dajú poriadne, ale tentoraz naozaj poriadne, do pohybu...


Poetická výpoveď je pre teba spontánnou záležitosťou na jeden dych, alebo uprednostňuješ prepracovanú konštrukciu?

Prirovnal by som to k voľnej jazde v krasokorčuľovaní. Je to kombinácia spontánnosti a čistenia, premýšľania o kompozícii, o celkovej výrazovej choreografii. Skvelé textové ,,jazdy" môžu prichádzať celkom spontánne, to ale ešte neznamená, že by nevyhnutne stáli za zapamätanie, či za to, aby sme nimi ešte niekoho otravovali. Áno, verím, že v každom skutočnom, originálnom nápade je prvok spontánnosti, hoci by bol ,,vysedený" po dlhých hodinách srdcervúceho škrabania sa za ušami. Lebo originálne tak trochu značí ,,dosiaľ nevidené", a tak by sme sa pri radosti z toho, že sa nám podarilo dať dokopy pár viet, nikdy nemali zabudnúť samych seba spýtať ,,nečítal som to už niekde?". Lebo zdanlivá spontánnosť, automatické písanie je často iba ako sen, v ktorom sa nám premieta dej béčkového hororu, čo sme videli večer predtým. Asi závisí aj od úrovne vedomia, ktorá sa podpisuje pod ten-ktorý výplod. Lenže vzácne sú chvíle skutočnej sebareflexie. Ako autor môžem iba dúfať a žiť v ilúzii, že aspoň pár nápadov v mojich knižkách je trošku originálnych, tak trochu ,,kolumbovsky" – znovuobjavných.


Vnímaš báseň ako proces, ako akési „dopovedávanie kúskov paraboly"?

Neviem, či by som vedel povedať, čo rozumiem pod slovom báseň. Ak báseň môže byť hľadaním vzťahov medzi ,,básňami", t. j. elementmi rôznej kvality, povahy, dočasnej platnosti, relatívnej polohy, zmyslových dát, atď. potom je odpoveď ,,áno". Rovnako ako môže byť človek „hľadaním vzťahov medzi človekom a človekom". Čo je to vzťah? Ako ho definujeme? Za dôležitejšie ako báseň totiž považujem písanie – možno – teda kontinuálne „dopovedávanie kúskov paraboly"? Možno vo všetkých procesoch – a nie len mentálnych –ide iba, či hlavne o písanie a čítanie. Kódovanie a dekódovanie. Budovanie čoraz sofistikovanejšej pamäti a sviežosti naraz. Mám pocit, že sa ešte len začíname učiť od prírody, respektíve čítať diskurz syna človeka. To nemal byť pátos.


Ktorý z rozmerov ťa fascinuje viac – čas alebo priestor?

Nemám jeden presne definovaný ideál krásy.


Dal by sa Mletiu prípadne prisúdiť aj charakter štylizovaných denníkových záznamov dodatočne zakomponovaných do rozsiahlejšieho celku?

Ak si takým štýlom ľudia píšu denníky, tak potom áno.


Čím sa najvýraznejšie odlišovali tvoje zámery s textom v debute Tiché vojny a v Mletí?

Jediným ,,zámerom" bolo kompromisné rozhodnutie nenechať tieto knižky bez názvu. Preto by som rozdiel hľadal najmä tam.


Hralo čítanie nejakú výraznejšiu úlohu v „naštartovaní" vlastného písania?

Písať som začal v pätnástich. Dovtedy som z modernej poézie vlastne nič nepoznal, azda len Tao-te-Ting.


Čo bolo prvým impulzom, ktorý rozhodol, že sa budeš venovať básňam?

Niekedy v lete roku 1985 alebo 1986 som v záhrade zbieral rajčiny a hlavou mi prešiel nejaký impulz, ktorý mal vlastne podobu slovných spojení, a mal som pocit, že by som si ich mal zapamätať. Po tomto impulze prichádzali ďalšie podobné, pri ktorých som cítil potrebu zapisovať ich. Ani som nevedel ako, začal som sa zaoberať písaním.


Je pre teba literárna aktivita dobíjaním energie?

Je to určite práca s energiou. Niet nad pocit nekonečnej energie, keď sa podarí niečo, o čom je človek presvedčený, že ho presahuje. Že inak by nebolo, keby sme mu nedali šancu.


Máš svoju súkromnú teóriu o dôležitosti literatúry pre súčasníka?

Určite nie je povinná. Ale ako kedykoľvek v minulosti je svojím spôsobom nenahraditeľná. Má svoj ,,rozum aj dar lásky". Škoda jednému nenačúvať a druhé si neužívať.


Knihy možno čítať aj preto, aby sme sa neustále vracali k svojej jedinej obľúbenej téme. Máš takú?

Ťažko by som hovoril o jednej téme. To preto, že ak čítam, tak zväčša viacero žánrov naraz. A často sa v nich paralelne zamotám do súvislostí, ktoré mi pripadajú podobné, konvergentné, teda súvislosti, ktoré si v mojom vnímaní v danom čase vytvárajú spoločný kontext. Až kontext mi vytvára tému. Ide teda zvyčajne o niečo premenlivé, niečo, čo sa vlastne len vytvára premýšľaním o svojej povahe, respektíve potenciáli. Aj preto mám dosť často problém vidieť jednoznačnú „tému" v jednom slove. Ale tých slov na tému „téma" už bolo tuším tak akurát.


Čo rozhodne o tom, že začneš čítať nejaký text?

Napadlo mi len toto: je to asi ako s dievčatami. Prečo sa s niektorou pustíme do reči? Asi si od toho niečo sľubujeme? Zaujme nás znamienkom na nečakanom mieste, nemáme nič iné na práci, nevieme už bez toho vydržať, pripomína nám vášnivú učiteľku matematiky, chytí nás povyše kolena už po prvej minúte, alebo nám v podvedomí objaví dávno zabudnutý citlivý bod? Neurčitá túžba skúsiť zasa niečo iné: zblázniť sa, alebo prísť k rozumu.

Závisí, samozrejme, aj od okolností: či sa to udeje doma na pohovke alebo v parku na lavičke, napríklad. Ale pre otvorenie sa, pre chvíľku sústredenia je vždy dôležitá viera. Že to bude stáť za to. Aspoň na pár chvíľ. Že ma aspoň na chvíľu opäť ovanie zložito štruktúrovaný detský sen o zdanlivej nekonečnosti možností života.


Stretol si sa niekedy s literárnym hrdinom, s ktorým by si sa ako čitateľ vedel úplne stotožniť? Obdivoval si dakedy literárnu postavu?

Nikdy som nemal sklon obdivovať literárne postavy. Nevedel som celkom presne, čo je „ich" zásluha. O to menej som sa vedel stotožniť úplne. Najviac asi tesne pred pubertou s Tecumsehom, letiacim šípom, horským levom prikrčeným na skok, náčelníkom kmeňa Shawnee, ktorý chcel zjednotiť indiánske kmene od veľkých kanadských jazier až po bažiny Floridy. Chcel iba, aby prežili. Keď už nie na pôvodných územiach, tak aspoň kdesi v Kanade alebo ďalej na Západe. Aby si vytvorili Spojené štáty indiánske. A na čas sa mu to aj podarilo. Ale Tecumseh bol skutočná, historická postava, nie len postava z románu Fritza Steubena.


Súhlasíš s tvrdením, že dobrá literatúra nepozná žánrové obmedzenia?

Žánrové vymedzenia vznikli aj ako abstrahovanie od najsilnejších spoločných čŕt výrazných diel. Trebárs román zrejme nebol najprv na doskách konštruktérov a až potom vypadol trebárs Cervantesovi z výrobného pásu. Pre dobrú literatúru neboli nikdy žánrové obmedzenia mandatórnou súčasťou zadania. Ale ani samozrejmým nepriateľom. Mám rád trebárs poéziu, ktorá pracuje napríklad s exaktnými veličinami, ale aj také agentúrne správy s náznakmi metatextových odkazov na metafyziku ma dokážu intoxikovať (príklad: Britskí vedci sa vyjadrili, že SARS k nám prišiel z vesmíru). Veď predsa ide o to, v čom žijeme. Či v tých žánroch, osobitne, alebo sa nám spájajú do jedného „života prostě živého", ako hovoril Holan. A vytvárajú tak nové, subtílnejšie „žánre", významové rastre nových čias.


Aký je tvoj najzaujímavejší literárny úlovok z posledného obdobia?

– Skôr sú to veci, ktoré stále len dobieham. Napríklad Tuning (Ladenie) Davida Antina, amerického básnika, s ktorým som mal to šťastie stráviť päť dní počas jeho pobytu v Bratislave pred pár rokmi.


Po akej knižke by si nikdy nesiahol?

Po takej, o ktorej už viem, že nestojí za to.


Ak sa máš rozhodnúť medzi rozsiahlym románom a útlou knihou poézie, čo uprednostníš?

Rozsiahle romány naozaj beriem do rúk iba výnimočne. Najradšej knihy typu a kvality trebárs Foucaultovho kyvadla.


Pre niekoho je čítanie rituálom s tlmeným svetlom či hrnčekmi čaju. Ďalší si na drobnôstky nepotrpia. Ako to vnímaš ty?

Na drobnôstky si zvyčajne nepotrpím. Ale baví ma veci čítať paralelne s niekým iným. Napríklad so ženou.


Chcelo sa ti niekedy po prečítaní knižky stretnúť a porozprávať sa s jej autorom?

Áno. A tých pár skúseností, ktoré mám s takouto situáciou, ma presvedčilo, že to nemusí byť vždy sklamanie.


Cítiš sa ako príslušník nejakej literárnej komunity?

Aj áno aj nie. Sú autori vekovo blízki, ale aj vzdialení, ktorých pokladám za vnútorne spriaznených, a preto sa cítim súčasťou možno aj ,,nedefinovateľnej" komunity.


Festival Ars Poetica, na ktorom sa začiatkom októbra zúčastnili v Bratislave básnici z Írska, Veľkej Británie, Francúzska, Fínska, Dánska, Estónska, Švédska, Poľska, Maďarska, Rakúska, Česka, Slovinska, Macedónska a Brazílie, zostane ako sólový projekt, alebo zakladá novú tradíciu?

S Petrom Šulejom ako spoluorganizátori veríme, že bude mať pokračovanie a ani naďalej by nemal byť sólo projektom, ale dávať slovenským autorom (tento rok to bol Karol Chmel, Staňa Chrobáková, Mária Ferenčuhová) rôznych poetík, vekových či literárnych skupín príležitosť na vystúpenie po boku a v priamej konfrontácii s autormi z celého spektra krajín.


Porozprávaj o svojich aktivitách z posledného obdobia. Čo ťa zaujalo v súvislosti s tvojimi zahraničnými prezentačnými cestami?

Na festivale poézie v Kolumbii sme čítali rôznemu publiku v rôznych prostrediach. Od milionárskych rancherov až po deti z najchudobnejších štvrtí. Táto cesta vo mne opäť raz vyvolala silný pocit, že otvorenosť mysle a srdca nesúvisí (nevyhnutne) s úrovňou vzdelania. A že politickosť poézie nespočíva (nevyhnutne) v politických vyhláseniach, ale v otváraní, oživovaní toho, po čom vlastne túži každý – čomu sa s troškou (nevyhnutného) pátosu hovorí zázrak stvorenia.


Pripravila Zuzana Belková
Knižná revue 05/2004

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku1. 3. 2004, 16:06