slovensky english

Jaroslav Šrank: Kniha krehkosti

Jaroslav Šrank: Kniha krehkosti

Ferenčuhová, Mária. 2012. Ohrozený druh. Bratislava : Ars Poetica.

… básnické zbierky Márie Ferenčuhovej sú našou kritikou napospol prijímané pozitívne. Doteraz bolo dôvodom kladných odoziev nesentimentálne stvárnenie takých erbových tém našej privátnej poézie, ako sú vlastná identita, partnerstvo či materstvo. V tretej zbierke autorka svoju poéziu vychádzajúcu z osobnej skúsenosti rozvinula aj o výraznejšiu reflexiu nadosobných problémov, ba, ako pomerne priamočiaro signalizuje už názov knihy, do svojho obzoru zahrnula problematiku priam planetárnych parametrov.

Spomedzi rôznych možností, ktoré poézii ponúka aktuálna civilizačná situácia, sa totiž sústredila na ekologickú tematiku. Niežeby z jej knihy vypadli motivicko-tematické konštanty intímnej poézie. Sú zážitkovým základom a kontextovým pozadím myšlienkovej koncepcie zbierky. Ide najmä o sebareflexiu lyrickej hrdinky, o jej účasť v partnerskom vzťahu a o jej vzťah k vlastnému dieťaťu. Túto privátnu sféru však autorka prekračuje a rozširuje, a to najmä cez rodičovský, materský námet, ktorý jej poslúžil ako výrazný impulz na premostenie subjektívnej skúsenosti a civilizačného plánu. Keďže sa na tomto prepojení významne podieľa rodovo špecifická reflexia sveta a jeho dôležitým predpokladom je aj problémový prístup k vlastnej totožnosti, tieto Ferenčuhovej básne boli ešte pred svojím knižným uverejnením D. Rebrom charakterizované ako „ekofeministické verše“ (RAK, 2012, č. 6). Uvedené prepojenie je v zbierke vybudované veľmi precízne. Knihu otvára cyklus Cesta, v ktorom pohyb krajinou vedie Ferenčuhovej básnickú protagonistku k reflexiám o jej pozícii v medziľudských vzťahoch (o jej účinkovaní v partnerskom súžití aj o jej mieste v rodinnej genealógii), ale dotkne sa aj spoločenskej praxe (rodové roly) či veľkých dejín (peripetie 20. storočia, postkomunistická éra), aby v konečnom dôsledku smerovala k uvedomeniu si svojej pozemšťanskej identity. Krajina, ktorou putuje, je však iná ako „zem pod nohami“ M. Válka, M. Kováča a iných našich autorov, ktorí s týmto typom identity pracovali kedysi. Nachádza sa v kritickom stave zapríčinenom civilizačnými zásahmi, čo Ferenčuhová vyjadruje početnými motívmi chátrania, rozkladu a zániku ľudských výtvorov, ako aj motívmi opanúvania, ničenia a pustošenia prírody ľudskou aktivitou. Dopĺňa ich motívmi medzier v partnerskej komunikácii a puklín na vlastnom tele (pokožke). Z analógie zlyhávajúca civilizácia – zraňovaná zem – problémová komunikácia – „namáhané miesta na tele“ (s. 31) hrdinky potom vyplýva, že autorka vníma vratkosť, krehkosť všetkých rámcov či istôt, ktoré utvárajú jej život. V tejto súvislosti sú príznačné aj motívy času priebežne umocňujúce atmosféru terminálneho stavu sveta, ako ho poznáme („Aj náš syn ešte spí. / Len na stenách, medzi hračkami, / v knižnici aj pod kredencom, / v kúpeľni za práčkou, / vedľa pohovky a na okennom ráme / zúrivo, neúprosne tikajú jeho hodiny“, s. 55 – 56), ktorú v závere striedajú predpovede o tom, kam konflikt ľudského počínania s kozmickými zákonmi povedie, i intimizované úvahy o budúcnosti nášho druhu („A čo ty? / Budeš mať telo, aké si pamätám? / Alebo kĺby, články, zložené oči – budeš mať oči?“).

Zhodou okolností som sa k Ohrozenému druhu dostal krátko nato, ako som si po niekoľkých rokoch znovu prelistoval knižky Štefana Strážaya. A Ferenčuhovej poetika mi Strážayovu metódu v mnohom pripomenula. Spoločné je odstrojenie textu od najokatejších vonkajších atribútov poézie i spoliehanie sa na schopnosť precízne zorganizovaných detailov, ktoré primárne odkazujú na každodennú empíriu, metonymicky zastupovať určité všeobecnejšie či abstraktnejšie obsahy (nálady, postoje, myšlienkové koncepty a procesy atď.). Názorne tento postup ukazujú napríklad tri básne z cyklu Fotografie (č. 3, 4, 5), metodicky sa zrkadliace navzájom. Pravda, nadväzovanie na strážayovský básnický typ je v našej súčasnej lyrike pomerne časté, a to neraz až v poklesnutej podobe, takže treba doplniť, že Ferenčuhová patrí k jeho najzdatnejším aktérkam a aktérom. S istým zjednodušením, nesúcim stopy zámernej naivnej inšpirácie filmovou teóriou, môže recenzent jej texty pripodobniť k záberom, scénam či sekvenciám, ktoré spoločne vytvárajú niečo ako básnickú esej. Podobne by sa dalo vyjsť z výtvarných žánrových kategórií ako portrét, zátišie, krajinka. Za silnú stránku tejto koncepcie považujem delegovanie nadosobného problémového myšlienkového obsahu – ak chcete angažovaného posolstva knihy – na subjektívne ukotvené naratívno-reflexívne výpovede s gnómickými pointami, ktoré sú zosieťované tak, že k nim čitateľ môže pristupovať ako k problémovému kaleidoskopu významov. Preto nie som presvedčený o užitočnosti riešenia, keď sa v záverečnom a titulnom cykle výpoveď prikláňa k inštruktážno-apelatívnej heslovitosti, k transparentnému stabilizovaniu významového jadra knihy: „Netreba veľa: dotknúť sa zeme / ako vlastnej pokožky“ (s. 69), „Aspoň chvíľu / pozorne pozerať na skazu, / konečne s jasným vedomím, / že ty nepotrebuješ nás, / nikdy si nie, / iba my teba“ (s. 70).

Mária Ferenčuhová si nepotrpí na tvarové výskumy či exhibície, tých pár, ktoré v knihe figurujú, majú skôr charakter sprievodných básnických cvičení (napr. s. 29 – 30), takže sa zdá, že autorka dospela k rukopisu, ktorý jej vyhovuje. Texty si v zásade zachovávajú vecnú, pritom však skôr neinvazívne decentnú než chladne dištancovanú dikciu. Popri vizuálnom aspekte akcentujú aj hmatovú interakciu človeka so svetom. Prisvojovaný terminologický aparát, vrátane takých obľúbených, populárnych až módnych motívov dnešnej intelektuálnej poézie písanej ženami, ako sú trhlina, zámotok či príbeh, kontrapunkticky dopĺňa hovorové, expresívnejšie výrazivo a sporadicky aj podčiarkovanie významu príznakovým zvukovým tvarovaním výpovede: „ostáva ešte priestor medzi slovami. / Vypĺňame ho chápaním, / ako in futrujú vetrovky vatelínom“ (s. 67). Spomedzi zmienených súčasných poetiek má potom Mária Ferenčuhová najbližšie asi k Nóre Ružičkovej, ich príbuznosť však nie je založená na kopírovaní sa, obsahuje totiž aj dosť prvkov potvrdzujúcich vzájomnú odlišnosť autoriek. Porovnajme napríklad Ferenčuhovej konštatovanie „pomaly skúšam zdvihnúť nohu – / a ona poslúchne“ (s. 10) s Ružičkovej obrazom „zo zdvorilosti, zo zvyku / mykám nohami – / robím, akoby som kráčala“ (zo zbierky Beztvárie). Ďalej sa mi zdá, že svojím jednoznačným postojom k civilizačnému smerovaniu autorka spochybňuje možnosť jednoducho ju priraďovať k takým básnikom ako M. Habaj, M. Solotruk či P. Šulej, ktorí civilizačnú situáciu aj napriek rôznym posunom, ktorými medzičasom prešli, stále predkladajú ako ambivalentnú, bohatú nielen na neblahé znamenia a evidentné nešváry, ale aj na všelijaké tie vábivé blahé šváry. Patrí skôr k poézii súkromia, no nad väčšinou našich súčasných básnických egológov a egologičiek vyčnieva tvárne aj koncepčne.

„Ego-“ i „ekopoéziu“ Márie Ferenčuhovej charakterizuje veľká vnímavosť na prejavy života a smrti, na naše balansovanie medzi ich silovými poľami. Pokiaľ si naďalej udrží schopnosť naznačovať rôzne odtiene vzťahov, ktoré sa medzi nimi priebežne generujú, bude o nej zrejme aj v budúcnosti možné napísať, že…

Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 4/2013.
Viac tu: www.glosolalia.sk

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 24. 06. 2013
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica