slovensky english

Kniha týždňa: Filozofia a literatúra podľa Mareka Debnára

Kniha týždňa: Filozofia a literatúra podľa Mareka Debnára

Marek Debnár
Medzi myšlienkou a obrazom

Je Marek Debnár (1979) literát, ktorý rád siaha po filozofických témach, alebo je filozof, ktorý sa zamýšľa nad literárnym dielom aj inak ako nad artefaktom? Ako dokladá aj podtitul Vybrané kapitoly z filozofie literatúry, vo svojej knižnej prvotine nazvanej Medzi myšlienkou a obrazom (Ars Poetica, 2013) sa pohybuje niekde medzi – mapuje priestor medzi filozofiou a literatúrou, časovo vymedzený 20. storočím, a vyznačuje v ňom styčné body a neuralgické miesta.

Prednosťou jeho reflexie je práve táto interdiscipli­nárnosť, teda čosi, čo na Slovensku vzbudzuje skôr rozpaky, ba nevôľu, no inde je to naopak. Filozofická koncepčnosť a systémovosť a v tomto zmysle nadhľad nad vecou (a slovom), schopnosť zosúvzťažnenia zvláštneho a čiastkového so všeobecným a celkovým sa u Debnára spája s literárnym rozhľadom, ale aj s literárnym cítením, s citom pre napísané, a nielen s tým, aj s citom o napísanom napísať.

Debnár má aj pedagogický talent, a tak sa nestavia do pozície vševedúceho mysliteľa, ako sa to občas filozofom najmä v našich končinách pritrafí. Nenadradzuje sa nad čitateľa, ani sa mu nepodkladá, kráča po jeho boku a trpezlivo vysvetľuje, dôvodí, a ak treba, polemizuje, z čoho potom vyplýva vnútorná dynamika jeho knihy a jej sviežosť či vzdušnosť – oná valéryovská ľahkosť vtáčaťa, ktoré vládne nad svojím letom, nie ľahkosť unášaného vtáčieho pierka – slovom, jej literárna, a zároveň myšlienková príťažlivosť a inšpiratívnosť.

Sebapísanie alebo Kde je autor
Kniha sa logicky začína historickou retrospektívou najvýznamnejších pohybov a oscilácií medzi myšlienkou a obrazom v minulom storočí, konkrétne bilanciou fenomenologického prístupu k literatúre s osobitým dôrazom na poľského filozofa Romana Ingardena, zakladateľského prínosu aj u nás historicky reflektovaného ruského formalizmu a štrukturalizmu, ako aj jeho rozvinutia a aplikácie neakademickou francúzskou naratológiou na čele s Rolandom Barthesom a vo Francúzsku udomácnenými Bulharmi Juliou Kristevou a Tzvetanom Todorovom.

Od nich sa odchovanec univerzitného profesora Miroslava Marcelliho odráža ku kritickému skúmaniu odkazu popredného francúzskeho filozofa Michela Foucaulta (tento rok si, mimochodom, pripomíname tridsiate výročie jeho smrti), týkajúceho sa literatúry, ako aj ohlasov naň najmä v zahraničí. Od funkcie románu a poézie, štatútu a fungovania reči (fr. le langage) v umeleckom texte, teda spôsobu narábania s jazykom, a transgresie ako funkcie literatúry prechádza Debnár, sústredený na vzťah subjektu a autora, k fenoménu autorovho „zániku", zmiznutia, keď sa literatúra z písania o niečom a pre niekoho stáva písaním o sebe a pre seba.

Práve podrobnou analýzou Foucaultom postulovaného sebapísania ako starostlivosti o seba, sebaspytovania a sebakontroly, teda aj sebapoznávania, aj sebavýchovy, reaktualizuje mladý slovenský bádateľ to podstatné, čo literatúru a filozofiu spája, a pritom ich presahuje. To, čo vyviera z najstarších západných (európskych) kultúrnych tradícií od čias helenizmu a čo nám dnes bytostne chýba, respektíve pred čím dnešný človek uniká.

V slovenskom kontexte tento základný spoločensko-kultúrny problém nastoľuje vo svojich úvahách – naposledy v knihe Cesta s hudbou (2012) – aj príslušník inej generácie, hudobný skladateľ Roman Berger (1930). Ten poukazuje na súčasné narušenie tradičnej rovnováhy medzi aktívnym a kontemplatívnym životom okrem iného v spojitosti s výchovou (najmä školskou), ktorá prestala byť starostlivosťou o dušu (gr. paideia), a nevyhnutnosť návratu k meditácii a askéze reflektuje aj v nadeurópskom rámci východných filozofií a myslenia prírodných národov.

Interpretácia Foucaulta
Šťastným nápadom bolo pripojiť k ťažiskovým kapitolám knihy tri eseje nazvané Autor a jeho dvojníci, Mesto ako text a Podivuhodná metóda, ktoré nastolenú problematiku autobiografickosti a sebapísania osvetľujú z iných zorných uhlov a inou formou, názorne a asociatívne ju dopĺňajú o subjektívne čitateľské zážitky a osobné reminiscencie. Aj v tomto smere – vyváženosťou medzi zovšeobecňujúcou reflexiou a zaznamenanou konkrétnou skúsenosťou – stojí kniha Medzi myšlienkou a obrazom na pomedzí filozofie a literatúry, a to na pomedzí harmonickom, nie na ostrom rozmedzí či rozhraní. Akoby Marek Debnár nadväzoval na sám zmysel duchovného odkazu košatej osobnosti Michela Foucaulta, ktorý sa zameriaval na rôzne oblasti ľudského poznania a vedné disciplíny (literatúra a umenie, história, sociológia, politológia, sexuológia, psychiatria, kriminalistika, trestné právo...), usiloval sa presiahnuť ich vymedzenia i obmedzenia a ich premysleným prepájaním odkrýval prekvapujúce súvislosti a nové obzory.

Hoci francúzskeho filozofa nezaujímalo literárne dielo z hľadiska jedinečnej estetickej hodnoty, lež ako spôsob „subjektivácie diskurzu", ba niekedy si dejiny francúzskej literatúry účelovo prispôsoboval svojmu konceptu, vďaka Debnárovej kritickej interpretácii Foucaultovho písania-myslenia nielen o literatúre, ale aj s literatúrou objavujeme, či po polstoročí znovuobjavujeme niektorých výnimočných autorov, najmä francúzskych, ako Sade, Lautréamont, Roussel, Bataille či Blanchot. Napriek ich umeleckej a myšlienkovej originalite a sile u nás na Slovensku doteraz neveľmi fungujú v laickom čitateľskom, ale ani vo vydavateľskom a v prekladateľskom, ani vo vedeckom či v odbornom povedomí.

Už sám fakt, že na nich Debnár prostredníctvom Foucaulta upozorňuje, je v dnešných časoch kultu kvantity a rozmáhajúcej sa priemernosti a epigónstva aj v literatúre a umení záslužný. Nejde iba a výlučne o rozšírenie čitateľského obzoru v nevyhnutnej protiváhe ku komerčnej knižnej produkcii, hoci aj to je mimoriadne dôležité. Predovšetkým ide o upriamenie pozornosti a prebudenie citlivosti slovenského príjemcu, laika i odborníka na iné, doteraz nepoznané cesty a možnosti, akými sa uberá či môže uberať samo umelecké písanie, a zároveň rozmýšľanie nad ním a s ním, povedané foucaultovsky... aj debnárovsky!

Sceľujúci moment návratu
Keď roku 2009 získal Marek Debnár prémiu v anonymnej básnickej súťaži vydavateľstva Kolomana Kertésza Bagalu, povedal, že sa usiluje o esenciálnu poéziu. Dnes, keď vydal svoju prvú vedeckú prácu, dalo by sa povedať, že sa usiluje o esenciálnu reflexiu. Nie v zmysle predkladania zakonzervovaných výťažkov poznania, ku ktorým dospel, lež v zmysle pokorného, a pritom cieľavedomého sprítomňovania dynamického procesu čítania-písania-poznávania, ktorý je preňho predovšetkým procesom sebautvárania a zároveň obcovania-komunikácie s tým druhým. Ako Debnár zdôrazňuje: „Ja nie je niečo dané, je to neustály proces čítania a písania, ktorý utvára našu identitu a umožňuje nám s inými zdieľať náš pohľad na svet..."

Takéto skúmanie nesporne obsahuje sceľujúci moment návratu filozofie k svojim koreňom. Je aj návratom k filozofii ako prvotnej voľbe, aj návratom k filozofii ako umeniu, teda k filozofii aj ako literatúre. Keďže návrat je predpokladom opätovného vykročenia-pokračovania na ceste v inej podobe, možno sa dočkáme ďalších vybraných kapitol – žeby z filozofie umenia? Držme mladému autorovi palce.

Michaela Jurovská, esejistka a prekladateľka
kultra.pravda.sk, 17.07.2014

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 05. 12. 2014
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica