slovensky english

Kto sa chce len zabávať, zlenivel

Kto sa chce len zabávať, zlenivel

Bibliografia básnika, prozaika a prekladateľa Petra Macsovszkého (1966) je pomerne rozsiahla. do literatúry vstúpil v roku 1994 básnickou zbierkou Strach z utópie, po nej nasledovali zbierky Ambit (1995) či Cvičná pitva (1997). K jeho najnovším dielam patrí román Mykať kostlivcami (Drewo a srd 2010), básnická zbierka Pohodlná mníška (Ars poetica 2012) a próza Želáte si novú kúpeľňu? (Drewo a srd 2012).

Tvoju knihu Želáte si novú kúpeľňu? som márne hľadala medzi desiatkou titulov, ktoré sa dostali do finále literárnej ceny Anasoft litera. Podľa môjho názoru tam jednoznačne patrila. Aký máš z toho pocit?

Čo mám povedať? Nepíšem predsa pre literárne ocenenia. Úspech je síce príjemná vec, ale mne sa ani tak nechce obsluhovať väčšinový vkus. Ach, kdeže sú tie romantické časy z polovice deväťdesiatych rokov! To vzrušenie, keď som nesmelo, a predsa bezočivo posielal Danielovi Hevierovi rukopis svojej prvej zbierky, napísanej zo vzdoru. Taký vzdor si človek vie vychutnať iba na periférii oficiálneho vkusu. Tá istá vzdorovitá túžba po zelenej, nepošliapanej lúke ma potom, v roku 1995, priviedla do (vtedy ešte) banskobystrického vydavateľstva Drewo a srd. Vtedy boli dôležité iné veci, nie súťaže. Entuziazmus! Dobrodružstvo! Pocit priekopníctva! V mašinérii Anasoftu by som sa asi cítil nesvoj. Asi tak, ako aj pred dvomi rokmi.

Niektorí vraj považujú tvoje knihy za nudné, únavné, neoriginálne...

Parafrázujúc maďarského básnika Jánosa Pilinszkého, uverejnený text je pre autora odmenou i trestom zároveň. Dodávam, že aj pre čitateľa. Teda niežeby som si osoboval právo niekoho trestať. Alebo odmeňovať. Advokát Radosta vo filme Guľový blesk cituje Napoleona: „Komu je horko, ať si rozepne kabát."

To jednoznačne!

Každého nudí niečo iné, je to otázka subjektívneho vkusu, ba dokonca chvíľkovej nálady. Na klasikov, na ich otravné, hypnotické knihy padá prach, málokto ich dnes číta. Napriek tomu stále znepokojujú, provokujú istú zvedavosť. A udržovať ju je nevyhnutné. Nazdávam sa, že človek žije naplno, autenticky, iba ak si uchová – vo vzťahu k životu a umeniu – zvedavosť. Kto sa chce len zabávať, ten už zlenivel, mentálne ochrnul. V určitom ohľade je vlastne mŕtvy.

Poďme späť k tvojej poslednej knihe. Prečo práve kúpeľňa?

Kúpeľňa je jeden zo základných symbolov našej civilizácie. Veru, ešte aj v dnešných, postdemokratických časoch. Počet kúpeľní na kilometer štvorcový určuje, či krajina, v ktorej bývaš, patrí do prvého, druhého alebo tretieho sveta. Keď však príde na rekonštrukčné práce a odstavia vás od vody, tvoja civilizačná úroveň dramaticky poklesne, nezáleží na tom, v ktorom zo svetov žiješ. Nepomôže ti takzvaná fungujúca demokracia, proti slobodnému konaniu firiem nemáš šancu. Skôr či neskôr ťa dostanú. A potom sa v zákazníckom servise buď neprebiješ cez odkazovače, alebo ti povedia, že tvoj problém nie je v ich kompetencii ... Alebo ti sľúbia niečo, čo nikdy nesplnia. Údajne nevyhnutné rekonštrukčné práce predstavujú len drobný, zástupný prvok niečoho oveľa širšieho, oveľa nebezpečnejšieho.

Dej knihy je situovaný do budúcnosti, podľa poznámky jedného z hrdinov dedukujem, že niekedy okolo roku 2040. Dusivá nálada románu, najmä scény, ktoré sa odohrávajú v meste, mi čímsi vzdialene pripomenuli úzkostnú urbánnu atmosféru kultového filmu Blade Runner...

Už sa nepamätám presne, do ktorého obdobia som dej situoval. Na tej budúcnosti až tak nezáleží. Chcel som len ukázať, že budúcnosť žijeme už teraz. Denne zisťujem, že prítomnosť je oveľa fantastickejšia, prekvapivejšia než akékoľvek sci-fi. Jednoznačne žijeme na súmraku tohto žánru. Pokiaľ ide o tú dusivú náladu... Za znak progresu sa dnes považujú záľahy gadgetov, rôzne chvíľkové, hysterické inovácie, módne slovné zvraty, zdanlivo nové koncepty, ktoré v konečnom dôsledku nieže neprispievajú k zlepšeniu života, ale vnášajú do myslí zmätok a likvidujú posledné zvyšky súdnosti. Zanedlho zistíme, že sme sa viezli vo vleku falošného pokroku. Sme však živočíšny druh, ktorý takmer v ničom nepozná mieru. V najbližšom období môže nastať situácia, že ľudia spolu s nepotrebnými, elektronickými „hračkami" odmietnu aj ten skutočný, ozdravný pokrok, ako sa to v dejinách ľudstva už toľkokrát stalo. Asi je už jedno, či sa rozhodneme pokračovať v haraburdizácii sveta, alebo ju odmietneme spolu s tým, čo môže byť naozaj užitočné. Obe alternatívy budú len pokračovaním retardácie, znehodnocovaním kvality ľudského bytia.

V Akčnej kapitole hovoríš o pandémii dyslexie. pravdepodobne máš na mysli skôr neschopnosť a najmä nezáujem vnímať text, než skutočný obraz tejto poruchy...

Akčná kapitola? Uf! Ako mi mohlo také čosi zísť na um? S tou dyslexiou je to tak, že z času na čas sa ma zmocňuje pocit, že sa vo mne začína rozmáhať neschopnosť identifikovať písmená. Som pomalý čitateľ. Ale pomaly čítam nie preto, že by som sa tak preveľmi koncentroval, lež preto, lebo s textom doslova fyzicky zápasím. Upodozrievam sa, že žijem s potláčanou dyslexiou. Ale čo som vlastne tou pandémiou dyslexie myslel? Asi som len vyjadril svoju dennú skúsenosť. Prekvapenie z toho, koľko mladých ľudí, ktorých stretám v tejto vysoko rozvinutej spoločnosti, má problém nieže s vnímaním obsahu, ale doslova s rozoznávaním písmen. Žeby to bolo spôsobené priveľkým pohodlím?

V tvojom románe sa zrodilo aj veľa úradov s bizarnými názvami, napríklad Flexistabilizačný úrad, roztrúsená ventilatúra či Materská databáza pacifikačnej služby. Zaujímavým paradoxom je, že pasáže, ktoré sa odohrávajú v úradoch, patria k najzábavnejším miestam textu. Cítiť z toho nielen strach z byrokratizmu, ale aj výsmech, úľavu a špekuláciu, čo by sa dialo, keby sme prijali absolútnu autoritu úradov. Alebo sa tak už stalo?

Už sa tak stalo. Prijali sme dominanciu úradníckeho či manažérskeho prístupu. Na spoločnosti parazitujú inštitúcie zastrešujúce nové, divné – ja im hovorím bublinové – profesie. Vykonávajú ich jedinci, ktorí svojimi projektmi, reformami, inováciami a rozhodnutiami, skrátka celým tým napodobňovaním práce strpčujú životy tým, z ktorých peňazí žijú. Dospeli sme do éry, v ktorej – ešte aj v najvyspelejších demokraciách – sa celkom vedome devastuje hodnota jedinca, jeho života, jeho expertízy, úsilia, celoživotnej práce. Toľkej bezohľadnosti sú schopní azda len kancelárski banditi.

A čo ešte všetci tí inštalatéri, falošní dobrodinci i mystici, starnúci seladóni či spisovatelia píšuci „dnes v drobnom, úzkoprsom, pre svet nezrozumiteľnom jazyku svojho ešte úzkoprsejšieho a ne­zrozumiteľnejšieho národa", ktorých si si v románe tiež podal, no nie?

Asi som chcel iba zhromaždiť v jednom zväzku javy, ktoré ma v určitom období znepokojovali a o ktorých – podľa môjho názoru – sa neveľmi hovorí, prípadne sa o nich nehovorí dostatočne dôrazne. Ako keby nám nedochádzalo, čo sa okolo nás deje. Vedci, výskumníci, profesori, umelci, spisovatelia spadli na úroveň netvorivých úradníkov a manažérov, stali sa z nich zostavovatelia a vyplňovači formulárov, naháňači grantov, strojcovia bezduchých, mätúcich, nikam nevedúcich inovácií. Lebo vraj treba držať krok s dobou. Aký krok? S akou dobou? Vie to niekto presne? Myslím si, že nie.

Pristavím sa pri slove „spisovač", ktoré vyznieva pejoratívne a posmešne. kto má podľa teba právo nazývať sa spisovateľom? alebo inak – aký je rozdiel medzi spisovateľom a spisovačom?

Spisovateľ píše, spisovač spisuje. Spisovateľ je vážny (vážený) remeselník, predvádza žonglérske kúsky, ale spisovač len spisuje a spisuje. Pravdepodobne pracuje len na akomsi spise či súpise. Ale či už je človek spisovateľ alebo spisovač, dôležité je, aby mal pri sebe aspoň jedného bystrého krotiteľa – redaktora. Redaktorská profesia – a profesionalita redaktorov – čelí ukrutnej devastácii. Musím povedať, že som veľmi vďačný prozreteľnosti za to, že som mohol spolupracovať s takým rozhľadeným redaktorom, akým je literárny kritik a pedagóg Jaroslav Šrank.

Mená tvojich hrdinov sú skôr z fantazijného než z reálneho sveta: Frag preguntas, Meandra, Wakker Toekomsick, Klaud Komp, Spasiba Dumaida atď. Prečo si zvolil takéto zvláštne pomenovania? Ovplyvnil ťa fakt, že už niekoľko rokov žiješ v inej krajine?

Určite. Aj. S vymýšľaním mien pre postavy mám zakaždým značné ťažkosti, a tie ma vedú k vymýšľaniu čudesných mien. Chcem, aby sa aj za menami skrývali ďalšie, mnohoraké významy, alternatívne svety. Nejde mi však len o významy, ale aj o zvuk, náladu, pocit. Čiže pri niektorých menách dominuje význam, pri iných snaha vyvolať emóciu. Mená, ktoré si uviedla, odkazujú napríklad na pochybnosti, premenlivosť, strach z budúcnosti, mračno, podriadenosť.

V tvojej knihe som našla pasáž: „Stredo­európsky chytrák sa zmôže len na to, aby táral o svojej rodine, o rodine svojej rodi­ny, o predkoch, o potomkoch, o akýchsi historických traumách. Prípadne o vo­ľajakých úradných prieťahoch. Opakujem, stredoeurópsky spiso­vač nikdy neriskuje a keď aj riskuje, nikto si jeho pišťanie nevšimne." Dosť drsné závery o tunajších „chytrákoch". Aká literatúra ťa vie teda nadchnúť? Po citovanom odseku mi schádza na um, či ťa literatúra ešte vôbec zaujíma, prípadne „pišťanie" ktorých „spisovačov" ťa aspoň trocha vytrhlo z tejto skepsy či až znechutenia?

Ach, literatúra. Žiaľ, neprestala ma zaujímať. Ešte prednedávnom som si myslel, že čítať beletriu síce cibrí jazyk, no zmäkčuje mozog, a že človek by sa radšej mal venovať čítaniu vedeckých a filozofických esejí. Lenže práve jeden taký text ma „sotil" späť do beletrie, do náručia jej emocionálnych hĺbok. A pokiaľ ide o „drsné závery", tie nerobím ja, ale postava. Znechutená je teda postava, nie ja. I keď spolu s ňou sa bojím – zbežne poznajúc dejiny našej civilizácie – že v budúcnosti sa dopustíme ešte pamätihodnejších činov než v minulosti.

- Denisa Fulmeková, Knižná revue 9/2013

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 09. 09. 2013
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica