slovensky english

Medzi jeseňou a zimou spia mačky

Medzi jeseňou a zimou spia mačky

Peter Huchel
Zrátané dni

Ľudský život sa dá obsiahnuť najčastejšie rokmi. Dátum narodenia, rok maturity, pro­mócií, svadby, roky narodenia detí, vojde sa tam aj prípadný rozvod a prípadné ďalšie svadby, prvé vnúča, až po rok odchodu do dô­chodku a dátum smrti.

Jeseň a šeré slnká v hmle
a na nočnom nebi plamene.

Pokiaľ ide o jedinca tvorivého, hovoríme navyše o rannej, zrelej či neskorej tvorbe. Spojené dokopy to dáva lep­ší obraz o človeku, ako sebehonosnejšia pa­mätná tabuľa.

Keď sa podarí výber z tvorby (v tomto prípa­de básnika), keď sa dodržia všetky zdanlivé podružnosti akými sú presné kalendárium, edičná pozvánka a doslov, dostávame do rúk knihu, ktorú môžeme bez rozpakov nazvať ob­ľúbenou frázou smútočných rečníkov „knihou života".

Dvojica prekladateľov Ján Štrasser a Peter Zajac mali v prípade Petra Huchela šťastnú ruku. Jednak preto, že si zvolili jedného z naj­významnejších nemeckých lyrikov 20. storo­čia, no najmä preto, že sa im podarilo na prí­klade jeho zohraných spisov dokonale sprítomniť pre slovenského čitateľa jeden z mimoriadne zaujímavých smerov (nielen) nemeckej poézie.

Spomínal som v úvode obsiahnutie existen­cie človeka časovými údajmi. V prípade Huchela je podrobné kalendárium na záver výberu z jeho tvorby doslova napínavým čítaním. Básnik, ktorý sa narodil na začiatku dvadsia­teho storočia (1903) a zomrel takmer na jeho sklonku, nedožijúc sa prevratných rokov osemdesiatych, mal toho za sebou pomerne dosť. Ako sedemnásťročný sa v rodnom Ne­mecku zúčastnil Kappovho pravicového puču, pri ktorom bol dokonca zranený. Do veľmi sľubnej básnickej a dramatickej kariéry (živí sa písaním rozhlasových hier) mu zasiahla druhá svetová vojna. Huchela minie východný front a slúži v Nemecku, aby sa v závere vojny dostal do ruského zajatia a zakrátko nato (!) do vysielača „Slobodné Nemecko". Avšak je­ho ľavicový prerod zrejme nebol úplný, alebo (ako mnoho intelektuálov) prekukol režim v NDR a v roku 1971 odchádza do Západného Nemecka. Nasleduje desaťročie domácich ale najmä medzinárodných úspechov a po dlhej chorobe napokon smrť v roku 1981.

Tu sa konči cesta, / rybárska sieť visí/ zľa­dovatená/v jelšovom húští.

Jeden básnický život... Z vyššie uvedeného je zrejmé, že bohatý na kľúčové zvraty. Oproti tomu keď sa ponoríte do Huchelových básní, máte pocit kontinuálnej, neprerušovanej ces­ty. Skladby, ktorá je s istými variáciami hraná z rovnakej notovej osnovy. Je tomu však sku­točne tak? Už v ranných autorových básňach je prítomný prírodné lyrický tón, melanchólia, ktorá si podáva ruku so skepsou, ťaživé obrazy súmraku a jesene kráčajúcej neodvratne do zi­my, pomaly ale neúprosne popoháňajúc všet­ko jestvujúce k zániku.

Čo je však oproti neskoršej tvorbe na prvý pohľad markantné je Huchelov príklon k viaza­nému veršu. (Všetka česť prekladateľom, zrej­me najmä Jánovi Štrasserovi, je to viazaný verš presný a metaforicky bohatý, avšak bez zbytoč­ných efektných kučierok...) V neskoršej tvorbe sa básnik sústreďuje na voľný verš. K prírodným motívom a neustálym retrospektívam na krajinu detstva pribúdajú napríklad motívy z klasiky (Ofélia, Macbeth) , poetické denníky z ciest (Benátky, Rím), ale aj zvláštny, Huchelovský ponor do archetypov našej civilizácie (Odysseov hrob, Persefóna).

Základný básnický register však prechádza ako poetický kód celým výberom. Autor sa to­tiž stále vracia k motívu prechodu jesene do zimy, ako k metafore očakávania zániku a zá­niku už prebiehajúceho smerom k definitíve. Práve preto si nemožno nevšimnúť vysokú koncentráciu slov evokujúcich atribúty spo­mínaných ročných období. Mesiac (luna), dážď (často ľadový), voda, noc, chlad, hmla, sivé nebo, ľad, vietor a teľ. to sú len niektoré zo slov neustále (priam básnicky obsedantne) sa objavujúcich v Huchelových textoch. Dá sa to nádherne ilustrovať ukážkou z básne Zimný žalm: Keď som šiel v únavnom chlade neba / a kráčal som dole cestou k rieke, zbadal som kotlinu v snehu, kde bol v noci vietor/polože­ný na lopatkách...

Sú to často básne – krajinky, napríklad z Dürerových rytín, ale najmä z obrazov Petra Brueghela. Tieto krajinky napriek svojej rusti­kálnej priamočiarosti taja v sebe akúsi osu­dovosť zániku, pričom v neskorších básňach Huchel došiel vo svojej autorskej filozofii k zmierlivejšej (a podľa mňa aj k nosnejšej po­lohe) – ktorou je uvedomenie si pravdy, že v každej smrti je prítomný aj vznik nového ži­vota. Toto jeho uvedomenie si základnej axiómy života a smrti zrejme autora viedlo neskôr aj k jemne moralizátorským, žalmickým či epištolárnym tónom, aj keď biblické motívy tu slú­žili nie ako nosná (religiózna) kostra, ale ako impulz básne. Pregnantne to vyjadril Ludvík Kundera v úvode básne Snehovou víchrici (1966) dedikovanej práve Huchelovi:

Jeli jsme za Petrem Huchelem / v příkopech ležela auta / koly k nebesům / výři zavílení tmou / zalezli do sosen / vír před námi / my před vírem / v něm básnik / v exilu bez víry....

Čítate správne – Ludvík Kundera. Do výberu Zrátané dni totiž prekladatelia zaradili dve časti skladajúce sa z básní, ktoré Huchelovi venovali jeho básnickí (a prozaickí) súputníci a kolegovia. Okrem už spomínaného Kunderu tu nájdeme aj Jana Skácela, Paula Celana či Heinricha Bölla. Skrátka, samé relevantné spisovateľské osobnosti. Keďže aj niekoľko Huchelových básní je dedikovaných, tento ne­tradičný editorský počin len umocnil čitateľ­ský pocit z komplexnosti celého výberu.

Z už spomínaného jesenne osudového, nos­talgicky až fatalisticky podaného obrazu kraji­ny (obraz krajiny ako odrazu sveta) občas za­svietia prekladateľské lahôdky novotvarov: Keď teda ideš, / zabudni na skalochladnú noc... pripadne: Moja bola mačkooká noc... Je to jednak ukážka toho, ako sa dá skutočne detailne pohrať s prekladom, jednak to uka­zuje na Huchelovu cielenú prácu s detailmi jazyka. No a keď už sa v texte mihla mačka, nedá mi nespomenúť, že obraz mačky som v knihe našiel najmenej desaťkrát, a to som toto milé zvieratko nijak cielene nevyhľadával. Avšak báseň nazvané Mačka stojí za odci­tovanie:

Zimné ráno, / ešte je tmavo v pováľanom záveji sna, / v šope pohodená/ kostra z kuku­ričných šúľkov, / nejaká tvár zvodného oparu / sa stráca v otvore. // Čo mačka/skrýva za očami,/ to nevie inovať, / tá soľ stríg.

Toľko teda výber z básní Petra Huchela Zrá­tané dni v preklade Jána Štrassera a Petra Za­jaca. Druhý menovaný nadto napísal ku knihe netypický doslov nazvaný Pečiatka z dažďa a machu. Je to vlastne niečo medzi doslovom, esejou a básňou v próze rozdelenou na 31 ob­razov. Posledná veta tohto doslovu kongeniálne dopĺňa pocit z Huchelovej tvorby. Je to citát z básne Gottfrieda Benna a znie: Celý ži­vot hľadáme zmysel života a nakoniec zisti­me, že je to to, čo sme žili a čo odchádza.

Nie som prívržencov recenzií, ktoré končia rezultátom jasným a pregnantným ako para­graf v cestnej vyhláške. V prípade tejto vynika­júcej knihy by to bolo aj zbytočné. Stačí sa do nej začítať (otvoriť si k nej hoci aj fľašu dobré­ho rýnskeho rizlingu) a potom, keď sme oboje vychutnali, tichučko knihu zavrieť. Z obálky na vás zelenkavo zasvieti zvláštna, pustá krajina s torzom stromu, na ktorý sa uložila spať ze­lenkavá luna. A do toho všetkého, kdesi zbo­ku, figliarsky strčila svoj chvost nádherne ry­šavá mačka...

Maroš M. Bančej, Romboid, roč. 42, 2007, č. 8, s. 80 – 82.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 22. 09. 2007
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica