slovensky english

Napojená na život

Napojená na život

Sarah Kirsch
Krídla okna

Sarah Kirsch je žena, ktorá si zmenila meno na protest proti otcovmu antisemitizmu. V roku 1976 sa ohradila proti vyhosteniu hudobníka Wolfa Biermana z NDR, časom sa sama presťahovala do západného Berlína.

Ako 22-ročná sa vydala za spisovateľa Rainera Kirscha, neskôr sa s manželom rozišla. Píše i prózu a prekladá knihy pre deti. Informácie z prebalu knihy tentoraz korešpondujú s autorkinou poéziou, ktorá je rovnako dynamická a premenlivá ako život jej tvorkyne.

Básne Sarah Kirsch sú plnokrvnými strihmi zo života. Zachytávajú prežité okamihy ako momentky, zároveň však presahujú okraje toho, čo sa do nich ešte zmestí. Verše sú nasýtené vnemami („od farieb a vôní sa mi krúti hlava", s. 12), autenticky sprítomňujú atmosféru, ktorá lyrickú hrdinku pohlcuje: „Tu je to: keď bociany / Konečne spia na svojich komínoch / Začnú žaby / náruživo kvákať" (s. 56). Básne však zároveň nasiakli tajomstvom, iracionálnymi prvkami, ktoré zahusťujú ich obsah a rozširujú ich okraje (s. 16 - 17, 22 a iné).

Napriek uvzatému vyhmatávaniu harmonických životných detailov („Poukladala som si okolo seba / Míľu pekného sviežeho lesa", s. 46), lyrická subjektka sa nevyhne disharmonickým vpádom reality do svojho zorného uhla. Súvisí to s dôsledným, a preto neredukovateľným prežívaním lyrickej hrdinky, ktorá pod snehom zacíti dlažbu z mačacích hláv, no i tak sa dá do behu (s. 34), ktorá vie, že vášeň vynikne práve na pozadí chladu (s. 41), že raz ochladneme – no už navždy – všetci (s. 73), a práve preto sa táto lyrická hrdinka oddáva „chladnému" životu teraz (s. 76). Subjektka si uvedomuje neopakovateľnosť prežitých chvíľ (báseň Elégia 2), a práve aj táto známa múdrosť jej prikazuje nepodliehať negatívnym pocitom: „Zlorečenie; a dúfam, / že tak prečkám zimu v tomto predjarí" (s. 47). Samozrejme, chlad a zimu netreba v poézii Kirsch stotožňovať iba s denotátmi, na ktoré sa tieto slová bežne viažu - na to je poézia tejto autorky asociatívne príliš nasýtená a obsahovo heterogénna. Na veršoch S. Kirsch je zaujímavé práve jej svojské uchopovanie napohľad konkrétnych prirovnaní a obrazov. Napriek detailnému opisovaniu zažitého, videného a predstavovaného, vysokej frekvencii konvenčných prívlastkov a priamych pomenovaní, v konečnom dôsledku je báseň konotačne zahmlená a obsahovo ťažšie uchopiteľná. Prispieva k tomu jednak hromadenie síce jasných, vzájomným spojením však znejasňujúcich sa obrazov, rovnako však aj komplikovanejšia syntax, anakolúty a častá absencia interpunkcie – tu zohrali významnú a pozitívnu úlohu prekladateľky Mila a Elvíra Haugové. Poézia tejto autorky je totiž ťažká na prekladanie, čo má pri preklade do analytických jazykov, akým je angličtina, za následok dokonca znejasnenie zmyslu básní.

Texty S. Kirsch teda unikajú jednoznačnému myšlienkovému uchopeniu. Už pri prvom čítaní však vnímame náladu, ktorá báseň umiestňuje na našej pocitovej škále. Zároveň tušíme významové (pretože zdanlivo jasne podané) vystuženie veršov - o to viac sme vyrušovaní tým, že sa nám na pohľad priezračné verše nedarí jednoznačne pomenovať. Autorka navyše prepája intímnu rovinu s historickou a politickou. Jej verše sú občas angažované a priamočiare („to je moja krajina, tu / sa uskutočnia demonštrácie v bielej / sa ponesú transparenty s čiernymi nápismi / proti zabíjaniu, nerovnosti a hlúposti", s. 10), nie však plagátovo heslovité. Spoločensky nasmerované verše sú totiž autenticky zapojené do spomenutého plnokrvného prežívania lyrickej hrdinky. V básni List sa napr. kriticky - avšak nepriamo, cez historickú paralelu - poukazuje na vysoké úroky, ktoré si sloboda (nielen americká) účtuje v „podrobených" krajinách. Angažovaná výpoveď je zapojená do ironického, intímneho rámca, čím vznikla jednoduchá báseň, ktorá obstojí aj bez postrehnutia spoločenského pozadia. Jeho vnímanie však autorkine básne prehlbuje o širší, komplexnejší rozmer – opakujem, bez toho, aby sa tým výpoveď sploštila či inak vulgarizovala.

Zaujímavo pôsobí aj párovanie postáv, ktoré oddeľuje historická priepasť („počujem Bacha a Josephine Baker sú spolu pár", s. 10 alebo: „Orfeus / Sprevádza pani Máriu Callas", s. 32). Autorka tak upozorňuje na osobnosti z histórie: Josephine Baker sa ako afroamerická umelkyňa angažovala aj v otázkach ľudských práv - to korešponduje s aktivitami samotnej S. Kirsch. Zároveň sa tým prehlbuje nadčasový charakter tejto poézie, iracionálnosť jej vyznenia. Uvedené mytologicko-historické spojenia nám súčasne pripomínajú náhodnosť našej existencie, čím sa mikrosvet konkrétneho života zapája do univerzálneho toku času ako takého. Práve aj táto polytematickosť, podaná v zdanlivo jednoznačnom motivickom inventári, vytvára z poézie S. Kirsch texty, ktoré sa oplatí čítať opakovane.

Za pozornosť stojí aj vzťah lyrickej subjektky k mužovi. Hrdinka býva osamelá (s. 58), uvedomuje si svoje starnutie a v dôsledku toho znižovanie svojej fyzickej príťažlivosti pre muža (báseň Tilia Cordata). Vzťah k mužovi je pre ňu dôležitý. A hoci by sa mohlo zdať, že prvoradý („Prečo nie / Som tvoj sluha potom by som / Mohla byť stále pri tebe", s. 62), nie je to tak. Prvoradá je totiž pre lyrickú hrdinku sloboda. Láska je pre ňu podstatná, nie však, keď sa premení na bolesť (s. 75). Príznačná je v tomto smere báseň Sedem šupiek, ktorá približuje osamelosť ženskej hrdinky. Tá je síce umiestnená v - pre ženu tradičnom - prostredí kuchyne, no autorka tematizuje práve aj nespokojnosť s daným stavom. Kirsch svoj pohľad opäť rozostrila viacerými smermi, a tak môže byť príčinou ženiných sĺz spomenutá osamelosť, rovnako však aj „postavenie slnka nad susedným domom" (s. 25), čo sa dá interpretovať aj ako uvedomenie si nevyužitých príležitostí v ohraničenom svete domácnosti. Samozrejme, hrdinka plače i z prostého dôvodu: pretože ošúpala cibuľu. Tento dôvod však predstavuje iba katalyzátor, ktorý spustil závažnejší mechanizmus myšlienkových pochodov. Aj tu sa prejavil Kirschovej „ďalekozrak", vďaka ktorému vidí v bežných rekvizitách potenciál na rozvinutie malej ľudskej drámy.

Ako si všimla už M. Haugová v doslove knižky, vzťah lyrickej subjektky k svetu je panerotický. Jej vzrušený záujem teda púta nielen muž, ale aj príroda, priatelia, umenie atď. S tým súvisí spomenutá túžba po slobode, pretože len slobodná lyrická hrdinka si môže všetky záujmy svojho náruživého ostrohľadu vychutnávať naplno. Časté sú vo veršoch motívy, ktoré sa napájajú na pocit slobody (vzduch, šarkan, hviezdy, obloha, oblaky, vietor, slovné spojenia viažuce sa na otvorený priestor a iné - za všetky napr: „Neskôr vo Wiepersdorfe, keď sme medzi dvomi / Veternými smršťami mali možnosť unášať sa / Krásou voľnej krajiny, / Vryť si ju do pamäti, to bola radosť", s. 43). Motív slobody zaznieva aj v spomenutých angažovanejších veršoch. Popri motívoch vojny a politického útlaku hrdinka reflektuje aj skrytejšiu formu neslobody, a to „zaseknutie sa" v mužsko-ženských vzťahoch. Báseň Chcela som zabiť svojho kráľa považujem za jednu z najvydarenejších feministicky ladených básní, aké som čítal. Text totiž na jednej strane zobrazuje dusivý a v tomto prípade ženu zväzujúci vzťah, zároveň však poukazuje aj na (napriek odhodlaniu) neľahkú úlohu, ak sa žena rozhodne zo vzťahu vystúpiť. Odhaľuje i ten najprostejší dôvod, prečo je to ťažké, a tým je láska. Záver básne, v ktorom lyrická subjektka namiesto plánovanej pomsty nachádza citovú oporu v inom mužovi, len prehlbuje jej v živote zakorenenú autentickosť. Ironickým pomenovaním muža ako Kráľ zároveň autorka melodramaticky vyznievajúcu báseň zľahčila. Rovnako ako pri ostatných angažovaných básňach, aj v tejto sa Kirsch vyhla „čiernobielej osvete" práve vďaka tomu, že názor napojila na infúziu vlastného života. Báseň pritom obsahuje aj zovšeobecňujúci presah na mužsko-ženské vzťahy všeobecne, reflektuje androcentrickú moc (aj) jazyka: „A to pekné meno som odložila a zahodila slová / Ktoré som vyriekla: prirovnania / K jeho očiam k jeho hlasu jazyku" (s. 26). To sú však pridané hodnoty, ktoré sa z básne dajú interpretovať, nie heslovito napísané tézy, a práve preto ich hodnotím vysoko.

Nielen obsah textov tejto autorky je heterogénny. V knižnom výbere sa stretneme prevažne s básňami, ktoré majú netradičné formálne, syntaktické usporiadanie: „liahnu zlostné osy, tučné ružové gule čoskoro / prasknú, rada by som to stromu uľahčila pred- / sa má tých jabĺčok priveľa dosiahnu bez náma- / hy korunu zachytia ma aj priľnavé buriny, / rozlišujem ostricu a šarinu toľko prírody" (s. 12). Práve takéto namiešanie básnického materiálu – využívajúc napr. juxtapozíciu – prispieva k spomínanému postupnému odhaľovaniu zmyslu veršov, zároveň sa tým jazykovo tematizuje komplikovanosť zaznamenaného prežívania. Kirsch (a v tomto prípade i prekladateľkám) sa však darí udržať hranicu medzi funkčným ozvláštnením výpovede a samoúčelným, zmysel znejasňujúcim exhibovaním. Prepojenie textovosti a života, organické zapojenie iracionálnosti (až rozprávkovosti) do tematiky básní a aj v dôsledku toho komplikovanejšie, avšak zomknuté písanie, to všetko vyjadrujú tieto verše: „Ráno som si dala víno lebo slnko tak pálilo / ležala som na studených parketách čítala som staré knihy / v ktorých drobné zvieratká prebývali už roky, to ony / odjedali z lepidla niekedy aj celú čiarku, text / bol však aj napriek tomu čitateľný: boli to / osudy moreplavby a stroskotania" (s. 16). (Pod)vedomé reflektovanie vlastného spôsobu písania zároveň dokazuje, že Kirsch svoje texty „komponuje" premyslene. Básne síce pôsobia vzdušným dojmom, no ich myšlienková nasýtenosť a formálna prepracovanosť sú výsledkom precíznej práce s jazykovým materiálom.

V knižke sú však zaradené aj kratšie, resp. myšlienkovo a formálne prehľadnejšie texty. Tie najkratšie sa vyznačujú aj úderne podanou, no tajomstvo ukrývajúcou náladou: „Gaštanové vetvičky klopú na sklá okien / Pred nimi sa vznáša krvavé nebo" (s. 61). Inokedy Kirsch „prekvapí" doslovným popisom atmosféry a svojich pocitov, ktoré sa navyše nesú v harmonickom rytme - opäť bez toho, aby verše vyzneli banálne. Takéto momenty sú totiž „doslovné ako život", a tak sa v čitateľovi či čitateľke možno zobudí „deja vu" vlastných podobne prostých chvíľ: „Básnenie je tu elegické / V tempe préterita / Ponad ostrihané ploty utkaná / Krásna bledoružová melanchólia" (s. 42). Slovo prekvapí som dal do úvodzoviek, pretože doslovnosť a konkrétna obraznosť nie je u Kirsch výnimočná, ojedinelé je iba zacielenie týchto prostriedkov na jednoznačné (!) vystihnutie uchopeného materiálu - atmosféry, a teda bez komplikovanejších sprievodných postupov a myšlienkových presahov. V podobnom duchu sa nesie aj báseň Umývanie vlasov na vidieku.

Naopak, za ukážku autorkinej schopnosti vyabstrahovať z bežnej situácie (sušenie vlasov) množstvo (bežne prehliadaných) vnemov, husto kondenzovanú náladu, ktorá navyše „iba" obkresľuje metafyzický presah, ktorý z básne presakuje, považujem text Ja na slnku v mesiaci tvojej smrti. Pôsobivé sú aj básne Čierne zrnká a Nikto ma neopustil, ktoré prehľadnou formou (využívajúc pritom anaforu) sprítomňujú zdanlivú monotónnosť nášho života. Tá sa však, takto uchopená, transformuje na príťažlivú jednoduchosť, akési ostrovné harmonické miesta uprostred zvyšných – vo svojom celku skôr disharmonických textov. Opäť: tak, ako v skutočnom živote. Verše tejto autorky sú ako šarkany, ktoré poletujú vo vzduchu, občas ukryté za oblakom (vtedy sa ich zmysel znejasňuje), zakaždým sú však pevne uchopené rukou na zemi stojacej ženy.

Derek Rebro, Vlna, 2007, č. 9.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 17. 07. 2007
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica