Nedotknuteľnosť vecí a priestoru

Nedotknuteľnosť vecí a priestoru

Katarína Kucbelová
Šport

Obálka. Začnem od nej lebo je dôležitá: v knihe pokračujú objekty korešpondujúce s textom: Text a ilustrácie ako koľajnice: paralelne: nikdy sa nedotknú.

Objekt č. 1 na obálke dve topánky a korčule zrastene do jedného: siamské dvojčatá: oddelenie skoro nemožné alebo x hodín operácie (fiktívnej).

Nie je to o športe ale má to k tomu blízko, ako k hociktorej inej činností. Vrátim sa domov po mesiaci. Nájdem knihu. Prišla deň po mojom odchode. Čakala tu mesiac. V pripojenom liste je poznamenané, že knižku posielajú oneskorene: Čítam ju oneskorene. Vnímam ju rýchlo. Odročený čas povedala by Ingeborg Bachmann. Predĺžený čas. Nastavený čas. Redukcia sveta na čisté vnímanie.

Na strane 8 objekt číslo 2: predĺžená tenisová loptička: žltá s bielym pásom: roztiahnutá akoby sa nevedela nadýchnuť.

Ešte stále som nič nenapísala o básniach. Akoby som sa ich nechcela dotknúť (ako nechcem vstúpiť na čistý sneh a porušiť ho: stopou: mojou).

Kým dýcham je už názov prvej básne (je ich 23 a väčšina hovorí o tejto život udržujúcej činnosti: nevedomo-vedomej). A hneď sú tu základné slová: sústredenie: vlastné celej zbierke: priestor : trojrozmerný v ktorom: „nedokážem zodpovedne opísať ani jeden predmet", záchytný bod sa nájde „v niekoho trojrozmernom tele" – jedna t mála narážok na prítomnosť aj inej osoby(živej) v priestore básnického subjektu. ...kým dýcham napíše v tej istej básne ešte raz: lebo vlastne to je to podstatné. Kucbelová sa bude v tejto zbierke ešte s väčšou „športovou vytrvalosťou"! venovať podstatnému: pravidelnému tréningu dýchania.
Ako v druhej básni kde s presnosťou, ktorá je azda až vedecká uvádza podrobne to čo treba k tomu aby sme tu boli: pravidelnosť: príjmu potravy, dychu, príjmu tekutín a vylučovania.
To je všetko: Nič viac a nič menej. Presná enumerácia –a predsa vzniká báseň. lebo do nej vstupuje naše základné napätie a – úzkosť (ako anticipácia rozkladu: teda smrť).

A znova ďalej bez zmeny témy v básni: dych bez zmeny. Teraz na hranici fyzickej námahy: striedanie relaxu s relaxom, opačného s opačným lebo nevyhnutné je Neustále, hovorí poetka a tým sa prikláňa k nekonečnosti a k transcendencii: ó, ako ľahko duša vkĺzne a vykĺzne – ako ľahko vždy niečo odpútava pozornosť aby sme sa vyhli konečnosti a ocitli na hranici opačného.

Reflexia dychu: dych bez obsahu: som, je, znova som potom privlastniť patriť súhlasiť: potom nemôžem a môžem byť, a znova samé byť a som v tejto básne postavenej (nosne ) na slovesách : ako je na nich postavené bytie (v podstate). Celú filozofiu bytia vyjadrenú v dvoch riadkoch: „nemôžem/ ani chcieť ani nechcieť byť"– polohy v ktorých sa odvíja každodenné – a ďalej rozvinuté: „ak som proces/ nemôžem chcieť ani byť/ nemôžem nechcieť ani nebyť". Akési tiché rezignovanie s narodením, vyrovnávanie sa s tými, ktorí nás na tento svet priviedli: vzťah ktorý je daný: „ďakovanie od prosenia neoddeliteľné" . Neriešiteľnosť problému dieťaťa a matky. Tento akt pretrváva v nasledujúcej básni: vdychujú mi život, kde to nadobúda biblické a náboženské dimenzie a vdychovanie sa spája so slovom, ktoré pomenováva. Je potrebné to sledovať so zastaveným dychom ako tu na hrane pracuje Kucbelová už s toľkokrát v poézii i filozofii spracovanými motívmi.

Jej sebadôvera je nádherná robí to unikátnym svojským spôsobom. POMENOVANIE. Vlastne je poézia pomenovaním : znova-pomenovaním. Ako to nádherne do seba zapadá, ponára sa a splýva. Od pomenovania prejde autorka k telu ( k mojej vyvolenej básni z tejto jej zbierky), s názvom spojené nádoby. Tu musím citovať viac: telo je priestor na proces/ umiestnenie každej častice/ je len dočasné/ niektoré kratšie ako život/ niektoré o čosi dlhšie/... a tu príde do filozoficko-básnickej úvahy ako úder najkonkrétnejšie dvojveršie z celej knihy: presadím kvet/ za nechtami mi zostane zem... zostáva len obdivovať túto presnú stratégiu a maximálne využitie paradoxu...

Ilustrácia na strane 26 od Patrika Illu je hravo-hrozivá: plyšový medvedík a namiesto hlavy tenisová loptička! A na protiľahlej strane text: raz prestanem dýchať, ktorý je akousi fiktívnou prípravou na niečo, čo raz v budúcnosti nevyhnutne príde: potreba ísť za hranicu... stále prítomná túžba po úplnom vyčerpaní... konflikte... alebo pokoji? Odkiaľ sa potom berie „dávka sily potrebná na prežitie? Niekedy musí byť väčšia ako samotné prežitie niečo čo je viac ako my. Sila ktorá núti pokračovať teda byť... aj napriek...

Myšlienka je (nielen podľa Kucbelovej , ale aj podľa popredných mysliteliek a filozofiek feministickej filozofie) zapísaná v tele, existuje v mýte nekonečne opätovanej lásky: je to záznam v hmote v matérii. Ako sa vlastne uskutočňujeme v nekonečných procesoch a premenách, čo z nás včerajších je v nás dnešných, čo hovoria najnovšie génové a bunkové teórie o tom, čo nás tak nesmierne zaujíma. Ako sa premieňajú častice, bunky ako sa prenášajú gény to všetko začíname vedieť a tušiť... a predsa tam vždy zostáva úzky nevysvetliteľný priestor toho, čo spôsobuje nekonečnú rozmanitosť indivíduí.

Ako „odtrhnúť spojenia" kódy kódexu zmyslu života, odtrhnúť spojenia, nebyť zranená (í) neexistovať, odmietnuť blízkosť toho iného, druhého, nedotknúť sa ani len myšlienkou----
Ale napriek tomu písať? To je tiež dotyk „toho druhého" ponúknutie dotyku slova, myšlienky.
Nečítam už skoro žiadne časopisy, ani neviem či už niekto o tejto knihe napísal, či sa dotkol. Nečítam vlastne ani knihy, už nemám veľmi čas, čítam len tie, o ktorých tuším , že z nich niečo krátke čisté vezmem pre seba (čitateľský egoizmus?) Ako práve teraz pri čítaní a reflektovaní tejto knihy, keď beriem to iné od inej odlišujúcej sa od odo mňa, ale nielen odo mňa možno aj od seba (písaním) tak ako sa kyslík odlišuje od kyslíka v stave zrodu—je to možné pýtam sa, takto sa odlišovať (od seba) ale myslím že ja sama sa strácam seba keď hovorím o svojej identite (v písaní)... tak preto odvaha k analógii?

„nechávam/ meniť mňa," píše o tom K. Kucbelová : necháva a zostáva, rekurzívny pohyb v ktorom sa telo od špičiek prstov na nohách až po vlasy preťahuje cez seba (ako obrátené salto mortale) – sme ôsmym divom sveta, čo sa nás týka a čo netýka o tom nerozhodujeme, rozhoduje sa TO... Môže sa človek zmeniť? Tie veľké obrátenia! (Pascal, Claudel, Eliot...)
Súčasný umelec v cele svojej askézy (veď sa zdá, že už bolo všetko napísané, preto ten raster, úzky výber... čo je ešte za?) a zároveň bytia.

Text znova prerušený? doplnený? kontrastujúci? s objektom evokujúcim dve o seba opreté bytosti? veci? Čudné ženské topánky na podpätku so zipsom na boku a vyplnené tenisovou loptičkou, topánka stojaca rovno dokonca dvomi a tá druhá k nej naklonená len jednou: pohlavná diferenciácia?

V jednej próze švédskeho autora mladý duševne narušený vrah malého dievčatka udusí sám seba igelitovým vreckom (nenadýchne sa), vydrží pod tým sklom igelitu (ó, symboly súčasnosti! poletujú všade na všetkých cestách zachycujú sa a visia na stromoch pod našimi oknami, váľajú sa po poliach pozdĺž koľajníc ).

Ticho. Stačí sa nenadýchnuť, tvrdí autorka v básni, ktorá akoby bola básnickým pandantom spomenutej prózy. Ticho na hranici fyzického a duševného vyčerpania: nepočuť búšenia srdca, ani prácu pľúc, pohyb zrkadlových neurónov a ich transmitterov. Kde je hranica zaťaženia možností chcenia, musenia, námahy, kde sa nám zastavuje dych a v tom okamihu nás čosi napája na nekonečný priestor, kde je otázka šialenstva bezpredmetná: nie, nie sme šialení, len vieme kadiaľ sa tam ide. Virgínia Woolfová postavila oceľovú sieť svojej literárnej konštrukcie (imaginácie) na týchto predpokladoch... môžeme si tam predstaviť hocičo, napr. vetu- teraz v októbri je Súhvezdie Kassiopey na oblohe veľmi viditeľné...

Odumieranie buniek ako športová pasivita ako starnutie, ako ochabovanie kože, ako zhoršovanie zraku ako, ako ako ako – mňa sa to už všetko týkanie je to pre Katarínu Kucbelovú narodenú v roku 1979 trochu priskoro: písať také vety, alebo je pohyb v čase možný všetkými smermi?

A znova Patrik Illo znova medvedík –plyšový s červeným „futrom" na zips od hlavy až po nohy. Forma a farba znovu evokujúce erotickosť... a predznamenávajúce ďalšiu „dychovú báseň, tento krát: dych bez výberu „jeden/ pod kožou/ všetkých"...

Neustále ohrozenie zaklínané písaním všetko ohrozuje? prach ktorý som vydýchla...tento prach je zo zeme po ktorej autorka denne chodí – ako sa vlastne dá takéto napätie vydržať, možno len tým, že je odkázaná na vieru v celok v strachu pred zadusením. Ďalší medvedík je opakom predchádzajúceho je celý červený z materiálu futra u predchádzajúceho a plyš! je tentokrát vo vnútri ohraničený červeným samozrejme otvoreným zipsom . Kongeniálne k básniam . Ak som niekde použila na objekty Patrika Illu slovo ilustrácia, ospravedlňujem sa .

Ako obranu proti tomuto všetkému ohrozenie Kucbelová „trénuje na čas" zo strachu z nekonečnosti a z bezmocnosti, ale asi je to dobrá metóda v slove je všetko aj odvrhnutie strachov aj vzdych ako vzlyk aj neunikanie ale odpovedanie na výzvy existenciálneho bytia, hoci bolesť bráni dýchať.

Možno je východiskom zo strachu hľadanie určitého poriadku „už v detstve ma učili ukladať predmety/tam kam patria nerozmýšľala som/ prečo tam patria" – obsesívnosť poriadkom ako ochrana alebo útek od poriadku? Nie je túžba po konečnom poriadku aj túžbou po pokoji a dokonca smrti--- Všetky tieto úvahy navodzujú čítané texty a zároveň od toho oslobodzujú. Katarzia slovom je vlastne celá táto perfektne komponovaná zbierka.

Položiť niekam niečo na správne miesto: predmet slovo.

A znova malá chlpatá záhada: tenisová loptička s plyšovým povrchom a červeným zipsom dookola. Čo je v nej treba ju otvoriť? Alebo nechať tak? Ako zadržať dych, čo sme si určite všetci skúsili na kúpalisku či v jazere, rieke , v mori. Taká malá smrť to zadržanie dychu. Možno pri bozku, milovaní v momente bez pohnutia, keď meriame dychom (vedome vedomý čas) keď si uvedomíme ticho, ktoré je vlastne nezmerateľné (alebo predsa sa len dá merať?).

Katarína Kucbelová by chcela možno nasledovné:

ticho ba nemuselo mať ani pojem
nepomenované by bolo
ideálnym

predmetom
hľadania

cieľom

Čas a dýchanie sú jadrom tejto aj tak hutnej knihy, možno príliš abstraktnej ale na vyslovenie toho, čo autorku najviac dráždi, bola potrebná asi táto skoro až vedecky sterilne čistá forma výpovede. V slovenskej literatúre možno až preplnenej „rôznymi „ konkrétnosťami je toto autorkine smerovanie veľmi prínosné –ukazuje jeden určite tiež možný extrém poézie, ktorý je postavený na inteligentnom cite pretransformovanom do prísne stráženej alchýmie slov autorky , ktorá končí knihu skoro prorocky: rovnováha musí byť zachovaná/ ja nie.

Keď už sme pri rovnováhe musím spomenúť Obálku a layout ktoré túto rovnováhu knihy čisto, minimalisticky a s výberom objektov Patrika Illu rovnocenne dopĺňajú. Azda neprezradím veľké tajomstvo keď napíšem, že pod tajuplným menom Kuskus sa skrýva mladá výtvarníčka Jana Slezáková, ktorá urobila z výnimočných textov Kataríny Kucbelovej výnimočne príťažlivý artefakt, kde forma a obsah tvoria jeden celok. Vlastne celá Ars Poetica a jej edícia ambit majú tieto atribúty.

Mila Haugová, Vlna, 8/2006

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku22. 9. 2006, 09:45