slovensky english

Nežmúriť, čítať pozorne

Nežmúriť, čítať pozorne

Ľubica Somolayová
Prižmúrenými očami

Poézia Ľubice Somolayovej prináša dnešné videnie súčasnej ženy, vyjadrené vlastným básnickým jazykom, ktorý je ukotvený v tom lepšom z našej i svetové) básnickej produkcie.

Bez toho, aby nám konkrétne mená „vzorov" zacláňali oči pri čítaní jej veršov.

Literárna vedkyňa Ľubica Somolayová vydala básnickú zbierku. V tichosti, bez predbežného časopiseckého publikovania. Bez veľkolepých fanfár spria­nených autorít, bez pachtenia sa po súťažiach. Tentoraz však ide naozaj o „ti­cho pred búrkou".

Musím sa priznať, že pri prvom čítaní zbierky ma rušilo priamočiare pomenúvanie pocitov, ktoré v nás básne ma­jú vyvolať. Týka sa to napríklad hneď prvých veršov zbierky, ktoré sa navy­še vyznačujú (spätne však nie úplne) prvoplánovym paradoxom: „iskriaci pokoj / vybuchuje pod povrchom".

Rovnako iritujúce na mňa pôsobi­lo „zbytočné" odhaľovanie básnickej stratégie, pretože sa tým čitateľovi či čitateľke vopred podsúva „riešenie": „Ak sú obrazy mechanizmom / na pre­nos citov / jednoduchosť ich foriem / kompenzujem bohatosťou zámerov" Ako však uvidíme, držať okraje básní pevne v rukách je Somolayovej úspeš­ným zámerom.

Už pri prvom kontakte s knižkou je zároveň zrejmé, že texty sa vyznačujú precíznou prácou s jazykovým materi­álom, prísnou selekciou a „kombinato­rikou'' slov, z ktorých autorka vykre­sala myšlienkovo čisté a metaforicky pôsobivé verše. Najmä posledné dve básne ma napokon ubezpečili v tom, že túto knižku sa oplatí prečítať si zno­vu. Práve posledné texty zbierky totiž sprítomňujú (nielen pomenúvajú, čo platí spätne pre všetky básne) ambície lyrickej hrdinky, a to obsiahnuť každý detail okolitej reality, zároveň si však od nej udržať odstup – odosobnením sa, ale práve aj vecným a racionálnym pomenovaním svojho postupu: takti­ky, ako prežiť a ako to textovo uchopiť. Prižmúril som teda oči a prečítal si zbierku znova, vďaka čomu som si uve­domil, že posledné básne som vnímal ako lepšie aj pre to, že sú umiestnené na konci zbierky. Kým som sa totiž pre­čítal až k nim (zbierka si vyžaduje aj zaslúži sústredené čítanie), zvykol som si na autorkin štýl, pričom vzájomným pospájaním veršov, ich podvedomým zaznamenávaním, sa zdanlivo nemo­torné podsúvame dojmu, ktorý majú vyvolať, zmenilo na stratégiu, ktorá dokáže efekt básní umocniť.

Ako som už povedal, autorka drží tvar svojich básní aj ich vyznenie pev­ne vo svojich rukách. Nám necháva pomerne málo miesta na vlastné do­tvorenie zmyslu či precítenie nálady jednotlivých básní. Keďže je však tento útly debut zahustený sviežimi, súčasne znejúcimi, ale aj myšlienkovo nasýtenými a vizuálne pôsobivými veršami, ktoré ukrývajú síce vopred jasne dané, súčasne však viacvrstvové interpretač­né možnosti, nie je to na škodu: „Byt ako ona: / Obtekajúca každú mole­kulu / relevantného pulzora / Šíriaca rozvírené body / elementárneho po­koja / Dokonale súzvučná / v dvojitej špirále / prieniku skúseností." Vďaka autorkinej prísne striehnucej ruke sú básne nielen presne cielené, pokiaľ ide o ich vyznenie a ohraničenie aso­ciačného poľa, ale aj rytmicky a vnú­torne usúvzťažnené, takže plynú bez „zakopnutí" - formálnych, metaforic­kých aj myšlienkových. Vyzretosť bás­nického materiálu a jeho spracovania poteší o to viac, keď si uvedomíme, že ide o debut. Somolayová sa vyvarovala debutantskej naivity (hoci dvojveršie „Tiaž hĺbky všetko zažehlí a / tretí roz­mer radi oželieme" by som oželel), aj bezostyšného varírovania ohlodaných vzorov našej literárnej tradície, rovna­ko aj „hurónskeho rozrazenia dverí", v ktorých v prípade začínajúcich po­etov a poetiek často stojí iba hlasné, súťažami ovenčené, ale chudokrvné básnické teliesko.

Poézia tejto autorky prináša dnešné videnie súčasnej ženy, vyjadrené vlast­ným básnickým jazykom, ktorý je ukotvený v tom lepšom z našej i sveto­vej básnickej produkcie – bez toho, aby nám konkrétne mená „vzorov" zaclá­ňali oči pri čítaní jej veršov. Somolayovej jazyk reflektuje súčasné básnické postupy. To oceňujem vysoko, pretože aj keď to vo veršoch výnimočne (!) zaškrípe neopracovaným materiálom („rezonanciami tratí od okrajov líst­kov"), práve táto „nezabehnutosť", novosť je prínosom pre slovenskú poéziu. Zaujímavé je aj prepojenie abstrakt­ného jazyka a intelektu s telesnosťou a zmyslovejšími veršami, ako „dotkne sa každým kúskom / krúživého rizika / od najvrchnejšej hladiny / sútoku myšlienok / až po najspodnejšiu bun­ku / odlupujúce) sa kože".

Lyrická hrdinka analyzuje svoj vzťah k partnerovi, zaoberá sa svojimi myšlienkami a pocitmi, zakaždým je však pre ňu dôležitý spomínaný odstup od prežívanej reality, ako aj rovnovážnosť v jej zaznamenávaní. Výstižné je v tomto smere dvojveršie: „dokonale prispôsobivá / s istotami pevne pri ze­mi". Ani v zemi, ani nad zemou – pri zemi. Mnohé básne sa dajú čítať aj ako reflektovanie spôsobu textovej tvorby. Lyrická subjektka preniká pod povrch vecí, vyhmatáva detaily detailov: „roz­tvára kvet do čiastočiek" alebo: „k ci­buľovej šupke / z optiky mikroskopu". Zároveň sa však chráni pred prílišným nahromadením „drobností": „priveľa detailov / spôsobuje strnulosť". Vi­dí javy zblízka, ale stojí v bezpečnej vzdialenosti. Akoby držala v ruke ďa­lekohľad, ktorý ju prenesie do tesnej blízkosti čohokoľvek, ale pri súčas­nom zabezpečení odstupu. Básne však prenikajú i do hĺbky, vyvolávajú v nás skryté emócie – aj vďaka tomu, že smerujú „proti banalite a hystérii". Po­myselný ďalekohľad tak chvíľami ostal zavesený na krku „iba" ako bezpečná poistka a ostentatívny signál odstu­pu. Signál, ktorý lyrické] hrdinke (aj autorke) poskytol „bezpečnosť svojho riskovania".

Derek Rebro, Knihy & spoločnosť, roč. 4, 2007, č. 12, s. 15.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 04. 07. 2007
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica