slovensky english

Oko postupujúce krajinou

Oko postupujúce krajinou

Ivan Štrpka
Tichá ruka. Desať elégií

Už úvodná časť zbierky Tichá ruka. Desať elégií (1) problematizuje motív partnerstva (2), objavujúci sa od autorových poetických začiatkov ako dôležitá súčasť jeho poézie.

Problematizácia začína úvodným odvolaním sa na Hőrderlina a na Whitmana, pričom pokračuje v prvej časti Náčrtu (prvej) elégie, kde sa tento motív partnerstva, usúvžťažnenia mení na cynický výsmech, pohŕdanie a smútok. Radosť, ktorú nám v opise rozľahlých priestorov prezentuje Walt Whitman, v spomínanej Štrpkovej zbierke básní nenájdeme, hoci využitie pásma a prozaickej reči je u oboch evidentná. Štrpkove elégie sa pohybujú na pomedzí apokalypsy romantizmu a cynizmu postmoderny. Ich spoločným menovateľom je strata akýchkoľvek záchytných bodov pre bytie človeka. Zástupnosť, umelosť, fikcia, náhrada, fotografia, projekcia, jazyk, abstrakcia, znak sú pojmy, s ktorými autor pracuje, ktoré navrstvuje, znásobuje a vytvára sieť nepravého bytia, nepravej, neskutočnej existencie, existencie vo vákuu. V tejto anonymnej a s nikým nesúvisiacej spleti nie je miesto pre človeka, ktorý chce stáť „vo svojich stupajach" (3) a súčasne chce byť „my"(v nás aj okolo nás)"(4). Hľadanie anjela v tejto spleti nielenže nie je možné, ale autorovými slovami aj smiešne, až cynicky smiešne, keďže anjel predstavuje nielen nadpozemskú, ale hlavne pomáhajúcu bytosť, teda bytosť, ktorá spolupracuje s človekom, podporuje a rozvíja ho a chráni, teda je ideálom, našim lepším ja. Autor pred nami odkrýva labyrint, v ktorom sa sami zbavujeme autenticity.

Apokalyptická dikcia básnických textov umožňuje vyjadriť problematizované sú-bytie, umožňuje svojou naliehavosťou, vetvenosťou detailných pohľadov, parataktickosťou navrstvovať významy jednotlivých motívov, a tým apelovať na naše vnímanie a vedomie.

Zdanlivý moralizátor teda využíva dynamiku jazyka, či priam slovnú ekvilibristiku, ktorou uteká sám pred sebou, usiluje obehnúť sám seba, hovorí neustále pozorujúcim okom svoj slovopád, svoju samoreč (5), aj napriek tomu tušíme, že sa tu deje niečo veľmi dôležité.

Pre vlastnosť parataktickosti nie je možné čítať Štrpkove básnické texty spôsobom hľadania pointy, ale ako prúd motívov, ktorých význam vnímame iba komplexne. Autor teda jednotlivými motívmi vytvára tematické „hniezda" či „siete", ktoré môžeme dekódovať iba v súvislosti s inými motívmi. M. Kasarda nazval tento spôsob tvorby „princípom konceptu v štruktúre" (6). Spôsob kompozície zbierky, tým, že autor využíva parataktickosť a paralelnosť (zátvorky, znak &, zlučovacie spojky a čiarky), podporuje jedno z jej dôležitých tematických „hniezd", teda paralelnosť našich životov, ktoré majú pravý zmysel až v súvislostiach so životmi iných.

Okrem tematického okruhu partnerstva, ktorý je predstavený hľadaním a nenachádzaním anjela, je výrazný aj motív detstva, ktorý ho ako symbol pravosti dopĺňa, hoci práve dieťa je zakaždým klamané („Nikdy neodpovieš/ dieťaťu v sebe na poslednú otázku..." s. 21). Hľadanie anjela postupuje od „trápneho fízla" (s. 7), dieťaťa (s.12), prázdna (s.13), cez nahého delfína (s.14), cez každého, koho stretá (s. 24), cez šoa (s. 24), kód uprostred nás samých (s. 29), lesk zbroje, ktorý hľadá hlbší lesk (s.31), až po jeho takmer-nájdenie v žene, ktorá sa stráca („...tvoj prázdny chrbát mizne v riedkej hmle..." s. 42), ďalej cez „archeológa najprázdnejšej anihilácie" (s.54), až v závere ustupuje od definovania anjela a snaží sa o definovanie seba „A ja som holý výklad tvojho sna?" (s. 120), ktoré je svojím opytovacím charakterom návratom do labyrintu nejasných (a možno aj neexistujúcich) vzťahov.

Motívy anjela a bábky sú súčasťou jedného človeka, sú antinomické nielen z hľadiska priestorového (nebo – priepasť), ale hlavne z jemu zodpovedajúceho hodnotového hľadiska. Ivan Štrpka tak rozvíja Hőrderlinovu myšlienku „Nebešťané nezmohou všecko. Spíše smrtelníci dojdou až na dno propasti", keď ju dopĺňa: „Nebešťania nezmôžu všetko – bábky však klesnú ľahko až na samé dno priepasti" (s. 19). Smrtelníci sú teda bábkami, sú tvorcami frašky, klamstva a ilúzie a spolu s anjelmi ich autor vo Štvrtej elégii nazýva „postavami prázdna", keďže „Nik nie je vo vnútri" (s. 39).

K motívom, ktoré Štrpka predstavuje ako plnohodnotné, pravé a autentické patrí telesnosť, ktorú chápe ako synonymum života, pričom ju v Piatej elégii navrstvuje o obraz Emanuela – Krista, ktorý je telesný, živý, a preto opúšťa hrob. Proti telesnosti autor stavia abstrakciu, proti skutočnosti jazyk, keď uvádza: „Mlčať je vymedzovať, koža je mimo akejkoľvek obraznosti slov" (s. 53). Zjavné popieranie jazyka mlčaním a dotýkaním sa (cez motív ruky je dôraz opäť na telesnosti, teda na tom, čo je, nie na tom, čo sa zastupuje jazykom) dopĺňa pozeranie sa, ktoré je u Štrpku dynamická aktivita („Pohľad je rozlomená pečať" (s. 56). Dívať sa okolo seba znamená reflektovať „telesnosť", pravosť, a tým prejsť do vnútra vecí. K motívom autentickosti patrí aj milovanie, ktoré je zavŕšené plodom – dieťaťom, teda je „čírou stupajou" (s. 62).

V Predpeklí, predspeve. ôsmej elégii sa vracia k motívu šoa, na ktorý, prostredníctvom synestézie, navrstvuje ďalšie významy. Jedným z nich je motív tichej ruky, ktorá evokuje situáciu protagonistu filmu Romana Polanského Pianista, kde tento imituje hru na klavíri, musí „hrať" ticho, hoci sám hudbu počuje a prežíva.

„Hovorím tichou rukou ku všetkým tichým
skrýšam sveta, plným tichej krvi. Ó, Adonai,
nech nimi presiakne jej rev
na druhý breh" (s.76)

„Tichá ruka" nepredstavuje len umlčiavanie, ale aj mlčanie, nie rozum, ale telo, nie jazyk ale hudbu. V Desiatej elégii sa motív „Tichej ruky" magicky rozvíja tak, že zasahuje do tých najskrytejších častí našej existencie. Spája sa s hudbou, ktorá nemá doslovný význam, je sama sebou a sama za seba. „...jej životom je artikulácia, nie potvrdenie, výrazovosť, nie výraz." (7) Autor hudbe (Tichej ruke) prisudzuje „ľahkú nepoznanú telesnosť" (s. 90) alebo ju dáva do protikladu s hlavou: „Hlava sa rada skrýva, kým Tichá ruka všetkým prestupuje" (s. 98), teda potvrdzuje jej pravosť a autenticitu.

Keď sme v úvode uvažovali o motíve partnerstva, aj v závere zbierky sa k nemu autor vracia, ale zdôraznením osobnej zodpovednosti a osobného postoja:

„každý sám
je otvorenou súčasťou siete, ktorú neprestajne
tká v pohyboch celkom na pokraji Tichej ruky" (s.107)

Otvorenosť tak Ivan Štrpka prezentuje nielen ako vlastnosť svojich básní, prejavujúcu sa ako prestupovanie jednotlivých motívov a ich navrstvovanie, ako schopnosť pojať mnohorakú skutočnosť, ako intertexualitu (Hőrderlin, Whitman, Válek, Rilke, Strážay, Ondruš, Biblia, Borges, Homér, atď.) a ako nie definitívny, kamenný celok, ale hlavne ako životný postoj pre plnohodnotnú, neustále tvoriacu existenciu.

Lucia Čandíková Paraličová, OS, 2/2008, s. 175 - 178.

Poznámky:

Štrpka, I.: Tichá ruka. Desať elégií. Bratislava: Ars Poetica, 2006.
Zajac, P.: Správa o ľudskej situácii. In: Štrpka, I.: Modrý vrch. Bratislava: Tatran. 1988, s. 147.
Štrpka, I.: Tamže, s. 31.
Štrpka,I.: Tamže, s. 9.
Málková, I.: Svištiaci Štrpka a trojnohá čtenářka. In:Romboid, roč. 43, 2008, č. 1, s. 74.
Kasarda, M.: Osamelí bežci. Správy z ľudského vnútra. Levice: L.C.A, 1996, s. 82 – 123.
Langerová, S. K.: O významovosti v hudbe. Genéza umeleckého zmyslu. Preklad. Jozef Cseres. Bratislava: Sneh, 1998, s. 46.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 22. 04. 2008
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica