Pancier, ktorý dýcha

Tomasz Rózycki
Protivietor

Výber z poézie Tomasza Różyckeho rozširuje zástup súčasných poľských básnikov, ktorých nám už dlhšie sprostredkúvajú vydavateľstvá Ars Poetica a Drewo a srd. Autori z okruhu poľského časopisu Brulion (do slovenčiny sú preložení napr. M. Baran, M. Swietlicki a J. Podsiadło) – samozrejme, s individuálnymi odchýlkami v poetike aj motivicko-tematickej rovine – naoko priamočiaro až prozaicky, často s prímesou (seba)irónie a cynizmu, chvíľami funkčne vulgárne reflektujú (nielen politickú) realitu a každodennosť, z ktorej sa v ich ponímaní vytráca autentickosť.

Ich lyrickí hrdinovia, tlmočníci svojich tvorcov, jednoznačne postihujú marazmus a absenciu zmyslu a empatie v ľudskej existencii, pomerne hlasno sa dožadujú slobody a práva na individualistické prežívanie, ich prejav je civilný a zrozumiteľný: súčasne si dokážu (až na výnimky) ustrážiť zomknutosť tvaru aj myšlienky, presvietiť báseň svojskou metaforou, pričom ich verše sú len málokedy (M. Swietlicki) utárané. Spomínam ich preto, že najmä v porovnaní s nimi (na rozdiel od porovnania s uzavretejšími poetikami – napr. „temného" R. Krynickeho či „zdanlivo jasnej" E. Lipskej) o to viac, vypuklejšie vynikne hermetickejšia a interpretačne ťažšie postihnuteľná poézia ich mladšieho „spoluobčana" T. Różyckeho (nar. 1970).

Poetika tohto autora sa vyznačuje nižšou mierou civilnosti, priamočiarosti a uvravenosti. Básne sú precízne vystavané, každý ich moment je vybraný s jasným zámerom (nielen osloviť a „čosi" odovzdať, ale aj zmyslovo zaujať), plní svoju funkciu (vyniknúť, no nezatieniť okolitý veršový kontext, naopak, vzájomnou motivickou súhrou ho prehĺbiť). Je zreteľné, že autor kombinoval verše racionálne, priebežne sa k jednotlivým bodom básne vracal a definoval miesta, kde vyniknú najfunkčnejšie. To všetko sa mu podarilo bez toho, aby jeho „mozoľnatá ruka" tienila hotové básne či uberala im ľahkosť, s akou na nás pôsobia. Verše totiž (práve aj vďaka precíznej práci s jazykovým materiálom a disciplíne, pokiaľ ide o autorskú selekciu) plynú, čitateľ pri ich recepcii napreduje, a to aj v prípade, že ich zmysel nedokáže presne pomenovať. O to skôr a radšej sa k jednotlivým básniam vráti a dotvorí si ich zmysel nielen vďaka kontextu zvyšných básní, ale aj preto, že autorova poézia si opakované čítanie vyžaduje – pokiaľ sa nechceme uspokojiť s podvedomou (zato silne poznačenou a v konečnom dôsledku vlastne postačujúcou) recepciou. Už pri prvom čítaní cítime, vnímame a neurčito aj chápeme výpovedný zmysel jednotlivých textov. Pri opakovanej recepcii však jednotlivé, predtým skôr ireálne (aj keď s realitou v kontakte) vyznievajúce miesta, naberajú jasnejšie kontúry, zužuje sa ich asociačné pole. Tak ako lyrický subjekt Różyckeho básní reflektuje nenápadnosť a nepretržitosť zmien, ktoré nastávajú často bez nášho povšimnutia („postačí šepot, aby sa hviezda odtrhla", s. 27), aj príjemca týchto básní je pri opakovanom čítaní konfrontovaný práve s nenápadnými zmenami, alebo skôr s upresneniami ich obsahovej výstuže. Časti básní sú totiž usúvzťažnené i pocitovou a zdanlivo absurdnou logikou a ich myšlienková nálož exploduje priebežne a permanentne – jednoducho, je nesená za pomoci racia, aj keď racionálne ťažšie postihnuteľná. Autor píše poéziu vyvierajúcu z jeho podvedomia, no má, našťastie, schopnosť nenechať sa ním unášať, ale vysekať z jeho materiálu prísne opracované „objekty z ľadu", ktoré, uchopované čitateľom, postupne rozpúšťajú hermetické steny a odkrývajú svoj zmysel.

Tomasz Rózycki, Protivietor
Tomasz Rózycki, Protivietor

Spomenutá nenápadnosť zmien (resp. číhanie zlomovej udalosti: „Musí sa niečo stať", s. 29) súvisí aj s politickou realitou, ktorú autor reflektuje nie priamo a jednoznačne, ale poukazuje skôr na nebezpečie ľudskej ľahostajnosti a pasivity (motív spánku, resp. prespania dôležitého okamihu je vo výbere zastúpený častejšie: „a hrdza obrastá prsty cestovateľov, / ktorí zaspali na prímestskej zastávke", s. 80), ktorá nahráva aj negatívnym dejinným zmenám – niektoré roky neuralgických bodov poľskej histórie: 1831, 1863, 1939, 1948. Ľudskú ľahostajnosť autor kriticky prepája aj s alibizmom a zodpovednosťou predstaviteľov minulých režimov za zmarené (v oboch významoch tohto slova) životy mnohých Poliakov: „Odtiaľ vtedy / pripochodovali tie mravce, hladné a červené, / a nepomohlo, že nás pod svoju ochranu vzala / Umelohmotná bábika stojaca vysoko / na kredenci v kuchyni, bezradne pokrčila plecami, / keď všetkých brali nevedno kam" (s. 83). Różycki poukazuje na krehkosť ľudského života, a to v kolektívnej (vojny, pogromy...) aj individuálnej rovine (motív pavučiny). Autor reflektuje aj súčasnú politickú realitu, resp. poukazuje na hrozby náboženských a regionálnych konfliktov, novodobého kolonizátorstva, rasovej neznášanlivosti atď. Činí tak opäť skôr nepriamo, aj prostredníctvom uhrančivosti a neurčitosti svojho jazykového a metaforického inštrumentária, prípadne prostredníctvom „apokalyptických obrazov", ktorých mimotextová reálnosť sa čoraz väčšmi zvyšuje. V básni Manévre garnizóny sa však nevyhol naivnej idealizácii Západu – báseň konfrontačne poukazuje na klady Západu a negatíva Východu, no bez problematickejšieho, uveriteľného uchopenia jedného či druhého pólu, čím dochádza k čiernobielemu vykresleniu oboch strán. Różycki síce básňou podáva aj každodennú momentku, jej poetika i odkaz sú však popisné, nie konštruktívne; táto báseň prekvapuje podobne ako výnimočne neopracované či klišéovité časti („mráz obhrýza slané brehy mesta", s. 26; „šedivejú vlasy noci", s. 59), pretože autorova poézia sa vyznačuje koncentrovaným zápisom a jeho ambivalentnosťou: „Aj vo mne je temnota, tá troška svetla" (s. 160).

„Politikou postihnuté" básne môžeme interpretovať aj ako reflektovanie „vnútornej vyprahnutosti" a opustenosti – individuálneho lyrického subjektu i toho v zástupnej funkcii: reprezentanta ľudského jedinca ako takého. To korešponduje s poukazovaním na vytrácanie sa medziľudskej empatie („Súhlasím, zomreli sme, hoci sme boli úplne pri vedomí", s. 40), stratu oporných bodov, nahrádzaných pancierom odstupu („Kameň koreň nepotrebuje", s. 86), pričom je zaujímavé, že práve cynizmu sa lyrický subjekt bráni: „Chcel som utiecť zime, / kým zase začnem písať básne čiernym perom / na jej bielom bruchu" (s. 136). Strata oporných bodov súvisí aj s pocitom absencie opory vo vlastnej krajine („A tá vlasť znova / nie je mojou vlasťou. Nikdy ňou nebola", s. 120), pričom, ako poznamenal už Daniel Hevier v recenzii pre SME, lyrický subjekt nachádza azyl aspoň v materskom jazyku – poľštine.

Častým motívom knižky je hranica, resp. poloha „na druhej strane": „po tamtej strane", „cez stenu", „siahnuť na druhý breh". Lyrický hrdina odkazuje: „môžeš na chvíľu nazrieť do iného sveta" (s. 43), prijíma a odosiela listy, pričom lokalizácia a konkretizácia adresáta či odosielateľa je znejasnená – autorova poézia celkovo vyžaduje čitateľovu aktívnu spoluúčasť. (Rovnako poetika jeho básní je abstraktná a preludná, napájaná síce na konkrétne motívy a zdanlivo jednoznačné konotácie, no tie sa trieštia na viaceré, chvíľami magické asociácie – bez toho, aby sa rozpadli úplne: „Keď som začal písať, / ešte som nevedel, že o tom všetkom píšem / a rozpadávam sa tak na tisíc znakov, sadzí, otrávený prach", s. 164.) Lyrický subjekt si prostredníctvom vyčlenenia sa z okolia (znova za súčasného udržania si kontaktu s ním – napr. prostredníctvom spomenutých listov) zaisťuje obrannú bariéru, pozerá sa na javy i seba z odstupu: „Občas sa odtiaľ ozvem, / zašepkám zaklínadlá, bez hnevu. Z druhej strany zaznie do noci / výkrik..." (s. 47), prípadne: „Večer som začal / iný život. Z neho zreteľne vidím / okno aj kuchyňu, kde sedíš za stolom..." (s. 61). Hranica je aj bránou do detstva („Trikrát hľadám túto trhlinu, priechod v plote, tam, / kde neustále striehnem na zarastených chodníkoch... a na tele mám známky po prvom sne o žene", s. 11), ktoré hrdina považuje za jediné autentické, „pravdivé" obdobie života – toto klišéovité zistenie vie autor podať nápadito a (pre seba typicky) sprostredkovane (báseň Sýrius, Psia hviezda), rovnako však aj banálne a prvoplánovo: „svet, pretože všetko, čo sa v ňom deje, / deje sa len dieťaťu, nič viac nemáme / okrem vlastného detstva..." (s. 149) či: „Môj syn hovorí pravdu" (s. 150) – áno, „iba deti neklamú".

Na túto tému dokáže autor úspešne nadviazať reflexiou vytrácania sa chuti do života, „vyparovania sa" nielen rokov, ale aj šťavnatosti zakúšaného počas nich: pozri napr. báseň Pieseň štvrtá (o našich časoch, pre W. B.). Tento text sa dá čítať aj v primárnej rovine, ako (tentoraz vydarená, pretože vykresľujúca oba póly komplexne) konfrontácia komunistického a kapitalistického režimu, pričom tu dochádza k zaujímavému napätiu jednak medzi negatívnymi konotáciami, viažucimi sa na predrevolučnú realitu, a pozitívnymi asociáciami, vyvolanými spomienkami na detstvo, a jednak medzi silou fantázie, ktorá nahrádzala materiálnu absenciu v časoch „vlády jednej strany", a vnútornou prázdnotou, ktorá zaujala jej miesto, keď sa dovtedy snívané „bohatstvo" zhmotnilo do porevolučnej reality.

S vyššie povedaným súvisí aj motív spánku, ktorý okrem naznačenej pasivity plní opäť aj funkciu prenesenia sa „na druhú stranu". Sen sa tak stáva skrýšou, zvýhodnenou pozíciou, ktorá zaisťuje nadhľad („Len v snoch mám takú moc, že sa na to všetko / dívam zhora", s. 44), rovnako aj pozitívnou alternatívou (v zmysle intenzívnejšieho prežívania) voči marazmu reality: „Stačí zatvoriť oči, aby vzbĺkol oheň" (s. 60). V zhode s komplexným, resp. postupne sa odhaľujúcim zmyslom Różyckeho poézie však sen ukrýva aj stiesňujúce mechanizmy („Ráno som sa pokúšal / uveriť a vstať, akoby sa nič nebolo stalo, ešte som mal // pod nechtami zem a bol som čierny od snov. Útek..., s. 52), až sa ukáže, že „hranica predsa neexistuje" (s. 15). Realita a sen sa cez prizmu tohto a jemu podobných veršov stiera, „tu" a „tam" sa preskupuje, resp. rušia sa striktné binárne opozície a hranice medzi jedným a druhým – to napokon iba súzvučí s hmlistým (nie však nepriestupne zahmleným) priestorom autorovej poézie, v ktorom sa javy (až na výnimky) preskupujú zložito a živo, nie zjednodušujúco a staticky. Cez priezor takejto interpretácie sa ukazuje i to, že lyrický subjekt si odstup skôr želá, ako by ho skutočne získaval, pretože prestup za hranicu nie je možný, nakoľko tá prestupuje všetkým: „vlastne by bolo dobré utiecť z pekla, čo i len na chvíľu, / nabrať si do úst odstup" (s. 20). Respektíve, hranica mizne iba v okamihoch všeobsiahleho šťastia, ktoré hrdinovi zaisťuje aj láska, opäť však skôr v rovine priania, melancholickej spomienky (ani nie na minulosť ako skôr na vysnenú minulosť): „Čas nepozná hranice, / jednoducho neexistuje. Je lietajúcou rybou a kdesi / nad ňou sme my, naša láska, naše večné narodeniny" (s. 34). Posledne citované verše pochádzajú z básne venovanej Chagallovi, ktorého výtvarné diela dokáže metaforicky vierohodne (nie však samoúčelne) obkresliť – nielen táto báseň poukazuje na Różyckeho schopnosť zrealizovať pôsobivé obrazy, pri súčasnom sémantickom zahustení a interpretačnej mnohoznačnosti. K nezjednodušujúcemu nazeraniu patrí aj vyzdvihovanie nedôsledností („Včera som konečne na chodníku našiel jednu / uvoľnenú dlaždicu", s. 129), ktoré vyniknú na „hladkých / superpovrchoch, prázdnych supermarketoch" (128). K životu patrí nielen komplexnosť, ambivalentnosť a občas aj (zdanlivá) protirečivosť, ale aj osobná „nedokonalosť": „Kým sa mýlim / pri počítaní staníc, som" (s. 98). Aj tá totiž svedčí o nezautomatizovanom žití, nielen prežívaní: „Bojím sa, že si zvyknem" (s. 112).

Na záver vyberám verše, ktoré výstižne nielen dokazujú kvality recenzovaného výberu, ale aj naznačujú atmosféru, tematiku a spôsob výstavby autorových veršov: „Bolo už svetlo, vzniklo / zo stáleho pohybu viečok, z kozmického prachu, / ktorý napadal cez noc, zhrnul som ho zo stola / do nádoby od čaju, vznikol z trenia, ktoré telo / pravidelne vytvára z dotyku s prázdnotou." (s. 105) – zvýraznil D. R.

- Derek Rebro, Romboid, 1/2009

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku10. 11. 2009, 14:12