Poézia má aj zamraziť

Poézia má aj zamraziť

Ivan Štrpka
Tichá ruka. Desať elégií

Ku každej zo svojich desiatich roz­siahlych básní v tejto knihe, ktoré podľa mňa pripomínajú i žáner zvaný pásmo, Ivan Štrpka okrem názvu pri­pojil aj označenie elégia.

Elégia (ža­lospev) ako lyrický útvar má svoj pô­vod v starogréckej literatúre. Vo svojej klasickej podobe (ktorá sa u nás pes­tovala napr. v klasicizme a romantiz­me) sa spravidla spájala s konkrétnou udalosťou, ak akceptujeme, že Štrpkove básne elégiami sú, musíme hneď dodať, že ide o nový, moderný, va­riant tohto žánru: smútok či melan­chólia a istá skepsa sa tu nespájajú s jednou konkrétnou vecou, sú skôr výsledkom vníma­nia momentálneho stavu sveta ako celku.

Básnik sa vo svojej najnovšej zbierke prezentuje reflexívno-meditatívnou výpoveďou a spôsobom výstavby lyrického textu, aký je preňho typický. Opäť tu ide o onú známu štrpkovskú polytematickosť a polymotivickosť, o navrstvovanie a prevrstvovanie tematických plánov a motivických celkov v rámci jednej básne (ne­hovoriac už o celej knihe), o reťazenie asociácií, hroma­denie fantastických, niekedy i trocha bizarných, absurd­ných obrazov, do šírky budovaných metafor... Ale mies­tami autorov obraz dokáže byť prekvapujúco stručný a výstižný, pritom esteticky pôsobivý, takže priam po­hladí dušu čitateľa so zmyslom pre modernú lyriku: „V pántoch / sa nám otáča chrbtom hysterický škripot dverí" (s. 36). Tento verš presne vystihuje okamih, záži­tok, keď v tichu noci za sebou zavrieme staré dvere. Pri­rodzene, v kontexte básne viaže aj ďalšie významy.

V jednotlivých básňach sa objavujú a rozvetvujú motívy, ktoré sú dobre známe z predchádzajúcej bohatej Štrpkovej tvorby. Napríklad motív bá­bok, ktorý – keďže ich pohyb je určo­vaný a riadený odkiaľsi zhora pros­tredníctvom nití – je vyjadrením akej­si permanentnej neslobody človeka. Ďalej motív poslov, ktorý tu vyjadruje pohyb, potrebu komunikácie, nutnos­ti odovzdať správu. Do tretice spo­meňme ešte motív letiaceho šípu: vy­jadruje neuchopiteľnosť najmenších okamihov, a teda pominuteľnosti, pr­chavosti, svojou „ostrosťou" však vy­voláva aj pocit ohrozenia, potreby byť v strehu.

V predchádzajúcom odseku som pozornosť venoval jednotlivým motívom preto, aby som naznačil to, čo sa mi zdá dosť podstatné: ak by sme sa čitateľa, ale aj skúseného literárneho vedca opýtali, aká je ústredná tém; či hlavná myšlienka Štrpkových básní, len ťažko by nachádzali presvedčivú odpoveď. Cesta k pochopeniu tej to poézie vedie cez preciťovanie jednotlivých motívov a motivických vrstiev, cez schopnosť nechať sa vtiahnu do sveta autorovej obraznosti a fantázie. Básnik však dokáže vyvolať v nás pocit znepokojenia, obavy zo stavu dnešnej civilizácie, existenciálnu úzkosť.

Pri čítaní Štrpkových elégií na nás občas doľahne trocha hrozivé tajomstvo vesmíru, neraz nás ovanie dych transcendentných hlbín, takže nás veru aj zamrazí. A tak to má byť. Máme v rukách skutočne dôležitú básnickú knihu.

Igor Hochel, Knižná revue, roč. 17, 2007, č. 16 – 17, s. 5.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku17. 10. 2007, 09:40