Rozpriestranená túžba po poznaní

Rozpriestranená túžba po poznaní

Anni Sumari
Priezračná červená

Výber z poézie fínskej poetky Sumari je knihou, ktorá by nemala zapadnúť v knižnici prachom.

Aj vďaka prekladateľke a zostavovateľke zbierky Zuzane Drábekovej sa totiž na našom trhu objavila zbierka, ktorá opakovaným čítaním získava meniace sa konotačné a asociačné rozmery – každou novou recepciou verše zároveň menia svoje interpretačné trajektórie, jednoducho, každým čítaním sa básne prehlbujú o nové možnosti, ako ich uchopiť. Nejde pritom len o spätné či vzájomné pôsobenie veršov, o ich osvetľovanie (sa) „novým" myšlienkovým registrom, prípadne o pospájanie kúskov mozaiky, ktorej podoba sa nám zjaví až v závere. Každá báseň má svoju autonómnu hodnotu, nepotrebuje dopovedanie či ozrejmenie v ozvene zvyšných básní. Ide skôr o poetické a poetologické nuansy a bohaté myšlienkové zahustenie, ktoré sa každým novým recepčným „zamiešaním" premení, resp. zakaždým inak a čoraz precíznejšie dotvorí o kúsok bližšie k svojej konečnej podobe. Definitívnu podobu, samozrejme, nevytvoríme nikdy, ale to už je prirodzená výsada poézie – tej lepšej.

Lyrická hrdinka sa zaoberá „večnými" otázkami (Boh, náboženstvo, ne/vina, láska, nenávisť...), zároveň ich však napája na aktuálne odpovede. Preveruje hodnotu a trvácnosť abstraktných pojmov, ako sú ľudskosť, morálka a pravda, konkrétnymi historickými udalosťami, vojnami a utrpením. Prísne poukazuje na pokrytectvo a faloš, ktoré preniknú vznešenými ideálmi vtedy, keď treba konať: „Neskôr hovorili: ,Nevedeli sme. / Aj keď sme to videli, nemohli sme uveriť.' / ,Štedrosť a dobré skutky otvárajú závory raja,' / ale násilné telo sa zaživa rozpadáva na časti." (S. 89.) Lyrická subjektka demaskuje ľudskú naivitu: „Akoby sa klamať dalo len rozpačito / a predstierať len tak, že to bije do očí." (s. 16), rafinovane nasvecuje nezmyselnú krutosť: „hrubokoží sa obtrel o bezkožého, / aby sa zbavil svrbenia, ó, za akú cenu." (s. 88). Lyrický hlas Anni Sumari teda nestráca ideály, pretože jej lyrická hrdinka ani žiadne nemala. Skôr kladie otázky a pátra po odpovediach. Cestu k nim hľadá v ľudsky kľukatých a historicky rozkošatených chodbách, pričom často jediným svetlom na jej „ceste poznania" nie je zvyčajná nádej či pohľad smerujúci „hore", ale skôr ostrosť dôvtipu a sila „rozumu", ktoré nekompromisne ožarujú aj spomínanú faloš „tradičných" hodnôt. To neznamená, že lyrická hrdinka v závere vráža do (osvietených, no limitujúcich) múrov svojho poznania. Ide skôr o to, že svoje poznanie prehlbuje o vieru a tú zas podrobuje otázkam, ktoré zamestnávajú každú individualitu, ktorá sa vzdala pohodlia nechať o sebe rozhodovať „vyššie autority": „Kríž, keď sa horizontálne / mysle stretne s vertikálnym - / zvislý trám s trámom priečnym!" (S. 56.) Výkričník na konci verša iba potvrdzuje jej odhodlanie. Lyrická subjektka odmieta vidieť iba jednu stranu – akokoľvek rokmi obchytanej, a tak zdanlivo večne platnej – mince: „V tvojom evanjeliu hľadám pasáž, / kde sa priznáva nevinnosť, / tak ako sa priznáva vina." (S. 68.) Preferenčné pole hrdinkinho záujmu výstižne popisujú napr. aj tieto verše: „Život treba oslavovať, / kým je ešte čas. / Niekto / raz príde a prednesie / kázeň na vrchu." (S. 55.) Sumari však nikdy lacno nemoralizuje ani nikoho z nemorálneho správania neobviňuje. Naopak, potenciálnu vinu si podľa hrdinky nosíme v sebe všetci: „Povedz masovému vrahovi v sebe, že ho poznávaš." (S. 91.) Ona totiž vie, že „nedostatok súcitu je len absencia skúseností." (s. 15).

Lyrická hrdinka si nenárokuje ani právo na pochopenie zmyslu života. Akurát si vychutnáva slobodnú hravosť v objavovaní (dávno existujúceho sveta a jeho častí) pre seba (!): „keď tam obrátim zrak, hviezdy našťastie / nepoznám, pomenúvam ich odznova" (s. 94). Subjektka teda „pravdu" nenachádza, iba ju hľadá a múdro tuší, že ju ani nikdy nenájde. Vie, že „nenávisť vyplýva z toho, že niekto má pravdu." (s. 90). A aj preto ponecháva otvorené rôzne dvere poznania: „Verím, že myseľ každého / z niečoho vychádza, či je to / História, Svätý, Mier, istý obraz či teória, / taká je myseľ, / v ktorej je múdrosť." (S. 67.) Všetky práve citované „zdroje múdrosti" nájdeme i v Sumarinej poézii, ich prepojenie je však nenápadné a plynulé, akoby sama lyrická hrdinka „bola duchom sveta" (s. 18), ktorý prirodzene preniká (historickými i životnými) obdobiami. Lyrická subjektka si uvedomuje, že náhle zmeny neexistujú, že „skôr než je niečo belie, obelie to, / skôr, než je to žlté, ožltne." (s. 22). Pochopila opakovateľnosť histórie a udalostí (aj v jednotlivom živote), i tak však vo veršoch pulzuje nádej na nový začiatok: „Zamrznutá záhrada čaká na nový kvet. / Čaká tak, ako čaká zamrznutý nábytok na / zážitky, ktoré prevrátia naruby tie predchádzajúce / a stvoria ,prevratný' život: / plný nádeje, kde sa niečo opakuje." (S. 80.) Uvedené sa týka aj hrdinkinho postoja k láske. Túži po čistej a náhlej láske bez minulosti – pri súčasnom vedomí (ako uvidíme aj neskôr), že ide o ilúziu: „- neočakávane sa blížiaca, pristávajúca čajka milosti - / by si sa zjavil z prázdna, ako duša" (s. 24).

Väčšina básní umiestnených v súbore má dlhší rozsah. Práve aj ten umožňuje na začiatku spomínané variované odkrývanie viacerých vrstiev každej básne. Sumari navyše nie je typ spontánne píšucej poetky. Básne sú vystavané na základe precízneho vŕšenia obrazov, metafor a myšlienok. Verše autorkiných „pásiem" sa postupne zapĺňajú motívmi, ktoré sa vzájomne preskupujú, komunikujú medzi sebou, pričom obsah tejto komunikácie je natoľko kondenzovaný, že si vyžaduje sústredenú pozornosť, ako aj spomínané opakované čítanie. Sumari často mení uhol rozprávania, pozíciu, z ktorej javy reflektuje, a to aj na priestore jednej básne (báseň Najlepšie bude spraviť, ako hovorím). Takýto postup jej umožňuje (popri klasickom striedaní vnútorného monológu, vyjadrenom v 1 os. sg. a oslovovania seba a/alebo čitateľa v 2. os. sg.) vyjadriť pluralitu názorov a zintenzívniť mnohorozmernosť svojho prežívania – ostatne, poézia tejto autorky brojí práve aj proti zjednodušeniam: v myslení, skutkoch i viere. Uvedená taktika jej chvíľami zabezpečuje odstup od povedaného alebo tým hrdinka získava pocit, akoby slová vyslovené inou osobou mali väčšiu váhu: „Napriek tomu sa domnievam, že ľudia na vlastné city právo nemajú, / povedala." (S. 46.) Prípadne sa tak lyrická subjektka v momentoch vyslovenia „závažnejšej výpovede" pokorne vzdáva slova (v nasledujúcej ukážke vložením výpovede do úst veštkyne): „Keď sa ma spýtajú, čo je po živote a smrti, / tvár sa mi rozjasní, usmejem sa ako pasca na myši. / Na opísanie svojej istoty však nenachádzam slová: / tá istota sa nevalí von ako zvratky slov." (S. 44.)

Najdôležitejší je však pre hrdinku vlastný uhol pohľadu (pri vysokej miere tolerancie k iným názorom), „pretože všetko sa vracia k ,ja' / ešte skôr než doznie veta." (s. 11). Práve hľadanie vlastnej identity, slobodnej bytosti uväznenej vo svojom tele, prapodstaty nezanosenej vrstvami iných ľudí, vzťahov, kultúry, histórie a jazyka, je jednou z hlavných tém Sumariných veršov: „Kiež by som mohla byť tou, ktorou som: / tou, ktorú nik nepozná, / ktorú nik nežiada o radu, / ktorej sa nik nemôže dotknúť / a ktorú poznám lepšie než / drobné telo, ktoré ma uchováva: / som hosťom v tomto dome, / toto telo je pre mňa ako páska na očiach." (S. 21.) Lyrická hrdinka si uvedomuje, že tak, ako sa nikdy nedopátra pravdy, „neprekope" sa ani k „tabule rasa" svojej osobnosti: „a fínsky jazyk je môj osud, pred ktorým nemôžem ujsť" (s. 78). Pociťuje ťaživé nánosy svojich minulých skutkov, no i tak, alebo práve preto „koketuje" s myšlienkou na novú šancu: „prídu noví ľudia, ktorí nevedia nič / o mojich pokleskoch, nezhodách, oni ma stvoria nanovo" (s. 17). Napriek fatalizmu („Chvíle rozhodnutia tu nie sú, už boli.", s. 86) a pochybnostiam o sebe („Premýšľam: milovali aj mňa, ak áno, potom ako?", s. 86) a svojej životnej stratégii („Neviem, čo je ťažšie: vzdorovať či prispôsobiť sa?", s. 16) však hrdinka nepoľavuje vo svojom úsilí pridať k jestvujúcej realite aj kúsok svojej – „hoci zvykmi ohlodanej" – osobnosti, nedokáže sa zmieriť s obmedzeniami, ktoré si uvedomuje: „Zabudni na dráždivé fantázie mučenia / a spomeň si na bolesť, ktorá ťa tak často oslobodzuje / z tohto tela. / Ako bolesť odtiaľto unikáš, / načahuješ sa, dýchaš kosťami, / bolesť si nachádza priechod pomedzi hnisajúce kamene pivnice." (S. 85.) V zbierke nájdeme aj verše, ktoré zdanlivo svedčia o súčasnom strachu zo seba samej: „Ak sa ťa niekto pokúsi pripútať ťa k ,sebe samej' (...) vtedy spravíš trik: zmizneš, vykĺzneš z rúk, / prenikneš cez steny ako vzdych Maura." (S. 26.) V skutočnosti tu však ide o túžbu vymaniť sa z okov inými naprojektovanej podoby „seba samej" – napokon, spojenie „sebe samej" autorka dala do úvodzoviek. Posledne citované verše sú z básne, v ktorej hrdinka prepája dve historicky vzdialené bytosti, ktoré sa stretnú „len" v jej posteli. Akoby tým subjektka maskovala a scudzovala vlastný vzťah, držala si od neho odstup.

Ako som naznačil vyššie, Sumari spracúva každú tému z viacerých uhlov, resp. napája konkrétne a osobné témy na tie abstraktné a historické. V nasledujúcej ukážke napr. prepojila vedomie determinovanosti ľudskej osoby s nemožnosťou zachovať si „prenatálnu nevinnosť" aj po začlenení sa do ľudskej spoločnosti: „Aby bol človek naozaj nevinný, / musí byť veľmi malé dieťa. / Len čo po prvý raz / stretne iné dieťa, / nevina sa končí - / aspoň podľa mňa." (S. 58.) Poukazovanie na čiastkový charakter svojho názoru v porovnaní s inými – tu konkrétne spojenie „aspoň podľa mňa" – ma na tejto poézii veľmi teší, pretože svedčí o (dnes čoraz zriedkavejšej) úcte k postojom iných. Autorka navyše obe témy zastrešila morálnymi úvahami nad ne/vinou Krista a následným ľudským údelom: „Ak však Kristus vedel, / aké utrpenie ho čaká, / mohol nevedieť / o jeho dôvodoch, o dôvodoch ľudstva? / A ak poznal dôvody ľudstva, / bol nevinný?" (S. 59.) Metafyzické úvahy teda hrdinka zakaždým vyživuje autentickým pátraním po živej a šťavnatej dužine života a vlastnej osobnosti: „Len do hĺbky, priateľ môj - / len do hĺbky. / Netreba širokým valcom, / stačí dlhou ihlou." (S. 35.) Práve aj preto a vďaka tomu, že táto subjektka v „dužine" zároveň neprehliadne „tvrdú kôstku", ktorá upozorňuje na ilúziu ľahkosti (povrchnejšieho) života, pôsobia jej verše uveriteľne a múdro, nie však premúdrelo. Takisto zdanlivá „uvravenosť" niektorých častí sa (aj vďaka racionálnemu oku autorky) nikdy nepreklopí z kvality do kvantity. Hrdinka má na jazyku množstvo myšlienok, obrazov a tém, o ktorých chce vypovedať, jej výpoveď je však zakaždým sofistikovaná a obsahovo nosná.

Napriek tomu, že v pozadí každej básne tušíme prísnu autorkinu ruku, verše plynú. Nie vzdušne, určite však ľahko. Nakoniec, Sumari o vzletnú poéziu ani nejde. Zaujímajú ju skôr „pravdy" o sebe a svete, v ktorom žije. Neplynie po povrchu, neopája sa fatamorgánami, skôr ochladzuje okolie, aby videla jasne to, čo fatamorgána skresľuje. Jej jazyk je preto často chladný, vecný, verše sú vystavané logicky a jasne, nie však priamočiaro: „Ako je pri vetnom rozbore potrebný predmet, / je pri modlitbe potrebný Boh. / Ak je to tak, potom: modlitba bola pred Bohom. / A už ani jedno z nich neprestane znieť." (S. 13.) Ich zmysel sa ukrýva, ako som uviedol vyššie, v hlbších vrstvách textu. Horizontálne sa tak prepája s vertikálnym v rovine obsahu aj formy. Verše prenikajú do hĺbky aj sa rozprestierajú do šírky – zakaždým však ostávajú pod povrchom.

Básne však nepostrádajú príťažlivú (striedmejšie dávkovanú, no i o to pôsobivejšiu), zväčša melancholickú či „bolestivú" obraznosť: „Pekný veselý motýľ poletoval z rany na ranu, / natvrdo uvarený sa ponoril do mäkkého neschopného odporu." (S. 88.) Vecný, racionálny tón lyrickej hrdinky je chvíľami konfrontovaný s ironickými až sarkastickými, občas funkčne patetickými pasážami: „Život je otupný, zdrvujúci, ponižujúci a / na dôvažok nebezpečný – choď, Ofélia, / do pekla, zmizni, ak ešte stihneš, čoskoro / je tu ráno a nočné mory, znova pootvoríš kúpací plášť, / ruka schmatne tvoj prsník..." (S. 71.)

Keďže k nefalšovanému poznaniu patrí aj protirečivosť, v zmysle hľadania svojej cesty, lyrická hrdinka prechádza rôznymi postojmi, resp. ujasňuje si svoje priority a zmieruje sa s tým, že túžba po ideálnom (napr.) vzťahu nezaručí jeho naplnenie. V poézii Sumari by bolo chybou stotožňovať vzťah (s iným človekom alebo k inému človeku) s partnerským vzťahom – je to len možnosť. Hrdinka tak prechádza od stotožnenia sa s iným: „Počúvam tvoj horký žiaľ, / pretože ty si ja." (s. 15), cez túžbu po splynutí, pričom nestráca zo zreteľa dôležitosť ostať samými sebou: „Ty, láska, / by si mohol byť ty a my a..." (s. 24), až po skúsenosťami nadobudnutú poznanie: „Ty nie si ja. / Iné je omyl, to je život." (S. 49.) Spojenie „to je život" považujem za dôležité, pretože každé hrdinkino poznanie vyplýva zo životnej skúsenosti – uvedené spojenie zároveň vystihuje múdrosť Sumarinej lyrickej hrdinky, ktorú čitateľ či čitateľka pri čítaní veršov pocíti, nielen pochopí. Ide o odkaz, že na všetko si človek musí prísť sám, pretože len vtedy to má naozajstnú hodnotu. Alebo: byť sám sebou a to isté umožniť aj iným: „Keby som písala list sebe, navrhla by som: / zabudni na seba, zľahka sa dotkni vesmíru! Všimni si však, / že vesmíru sa zľahka dotýka práve prostredníctvom seba." (S. 17.)

Derek Rebro, Vlna, 2008, č. 10.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku22. 8. 2008, 10:44