slovensky english

Sylvia (nie) je mŕtva

Jana Pácalová
Všetko o mojej matke

Novú knihu Jany Pácalovej delí od jej predošlej zbierky Citová výchova takmer desať rokov. Po takej dlhej publikačnej pauze nie je natoľko prekvapivým faktom, že v autorkinom rukopise došlo k pomerne výraznej zmene tak v poeticko-poetologickej, ako aj v tematickej vrstve básní. Čo je však dôležitejšie, recenzovaná kniha je najmä ráznym kvalitatívnym odskokom od svojej (napriek náznakom a pár i vo svojom celku presvedčivým textom) umelecky prevažne nevydarenej, (najmä) tvarovo nekoherentnej, medzi tradíciou a pokusmi o (hlavne vtedy) aktuálnejšiu (anestetickú) poetiku svojich rovesníkov nefunkčne zaseknutej predchodkyne, pričom – aspoň pre mňa – predstavuje jednu z najzaujímavejších kníh, aké som v našej poézii v ostatnom čase čítal.

Povedané sa pritom nevzťahuje len na (v zbierke výrazne prítomný) rodovo podnetný rozmer diela, ktorý ma dlhodobo zaujíma a ktorý som v súvislosti s debutom analyzoval iba nedávno – o to väčším prekvapením pre mňa kniha je. Ako ukážem, zbierka si zaslúži uznanie pre viaceré svoje kvality.

Pokiaľ ide o naznačený ženský aspekt Pácalovej veršov, platí, že zatiaľ čo debut je ukážkou reprodukovania rodových stereotypov a neproblematizovaného esencializmu, druhá zbierka je jeho takmer protipólom. Už v prvej knihe síce boli okrem prevažujúcej nereflektovane tradicionalistickej pozície prítomné výnimočné, skôr nezámerné alebo v kontexte knihy nedotiahnuté kritické náznaky rodovo stereotypnej stratifikácie spoločnosti (autorka spodobila napr. frustráciu a osamelosť „súčasnej" ženy). Prípadne sme v nej čítali nepriamu kritiku submisívnej roly ženy. Hoci Pácalová neposkytla prostredníctvom svojich veršov pozitívne východisko či (až na výnimky) rôznorodejšie rozohranú ženskosť, samotná ukážka zúfalstva, do ktorého môže heteronormatívna disciplinácia (nielen) ženu dohnať, bola ako odstrašujúci príklad rodovo produktívna: „vykláňajúc sa z komína / nad ohniskom zúfania / lačne kričí do svojho vnútra: príďte večera je navarená!" (Citová výchova, s. 21).

Recenzovaná kniha je teda ráznym obrátením kurzora. Čítame v nej mimo iné rozchod s (aj stereotypizáciou podmienenými) životnými ilúziami, ktorými bol debut ešte dotovaný. Zatiaľ čo v ňom bol napr. svet domácnosti (starej mamy) spomienkovým azylom, v druhej zbierke vymizli aj takéto medzigeneračné harmonizačné tendencie – rodová genealógia sa v tejto knihe vytvára skôr za účelom zdôraznenia tragickej ženskej kontinuity. Priamočiaro výpovedná je v tomto zmysle hneď úvodná báseň: „táto citová výchova sa volá vzbura / vymedziť sa voči ženskosti / vymedziť sa voči všetkému čo sa tvári / že takto to má byť / takto sa má žiť / takto je to správne" (s. 9; v knihe nachádzame viacero intertextuálnych odkazov na prvú zbierku – pozri aj s. 45 –, a to nielen na jej názov: sme napr. svedkami kontrastne komunikujúcich názorových stretov vtedajšej a dnešnej lyrickej protagonistky a pod.). Verše sú podnetné aj pre hlbšiu psychoanalytickú analýzu, na takú tu však nemám priestor: „čo nezamlčíš o svojej matke / povieš o sebe // čo zamlčíš / akoby si vykríkol" (s. 12).

Najvýraznejší rozkol so sociálne a kultúrne (spolu)konštruovanými ideálmi sa týka ústrednej témy knihy, predznamenanej už jej názvom, ktorou je materstvo. (Mimochodom, názov zbierky síce – pravdepodobne nezámerne – odkazuje k rovnomennému filmu Pedra Almodóvara, no hľadať medzi týmito titulmi paralely nepokladám napriek možným prienikom, ak by sme sa snažili – vypätá emocionálnosť, implicitná a nie zákonite katarzná ironickosť či rodová nekonvenčnosť – za konštruktívne.)

Jana Pácalová: Všetko o mojej matke
Jana Pácalová: Všetko o mojej matke

Už v prvej zbierke sa Pácalovej verše chvíľami (občas dokonca úspešne: pozri debut, s. 52 – 57, 72 – 75) približovali k progresívnejšiemu textovaniu poetiek ako N. Ružičková, K. Kucbelová a M. Ferenčuhová. Vo svojej druhej knihe sa autorka najvýraznejšie primkla k posledne menovanej, a to prostredníctvom triezveho pohľadu na materstvo, ktoré nazerá nielen realisticky ako Ferenčuhová, ale najmä cez výrazne deziluzívnu prizmu: „ako keď sa z teba oddelí kúsok tvojho ja // (a predsa nie ja) // (a vyprázdnené miesto v tebe / nečakane vykríkne) // nadýchne sa zaplače / ako mača sa ti vyštverá hore bruchom k prsníku / no ty aj tak nerozumieš / aj tak dotyk prázdnoty / ako keď dýchne smrť" (s. 25 – 26). Tým sa napája na Vadkerti-Gavorníkovou započatú a napr. Ferenčuhovej zbierkou Princíp neistoty rozvinutú detabuizáciu literárne dodnes skôr štylizovanej a idealizovanej (údajnej) roly ženy a materského (i dcérskeho) citu, ktorý je podľa niektorých feministiek, ako to dokladá napr. Elisabeth Badinter (pozri jej monografiu Materská láska vydanú v Aspekte), skôr získaný ako vrodený: „škoda že to nebolo naopak / rodiť dlhšie a bolestivejšie / ako bolo zvykanie si na teba" (s. 23). Podobne v zbierke čítame: „mala som sa tešiť / ako som si to vysnívala / (ako sa to patrí) // ale v tej chvíli rozdelená na dve bytosti / celkom samostatné / (a ktorá ja?) // zvláštny pocit prázdnoty / ako keď z marhule vylúpnete jadro" (s. 15).

Na rozdiel od nesúrodého debutu, v ktorom autorka hľadala svoj hlas aj spôsob jeho zápisu, druhá kniha je koncíznym poetologickým, tematickým aj náladovým celkom. Takým, ktorý navyše graduje a má znaky priebežne hateného, chvíľami takmer napínavého príbehu – spovede ženy, majúcej presah k ženám do minulosti aj do budúcnosti. Autorka funkčne strieda rôzne hlasy a pozície („to nie ty / to predsa tvoja matka! // (Sylvia?)", s. 45) a vytvára akoby snovú mozaiku, v ktorej lyrická hrdinka oslovuje raz seba, inokedy svoje dieťa, výnimočnejšie muža, často svoju matku, ktorou rozhodne nie je len (ak vôbec v zbierke existuje) jej biologický rodič, ale – a tým sa dostávame k Ariadninej niti knihy, jej dominantnému referenčnému rámcu; k poetke Sylvii Plath v rôznych významoch a prevteleniach: „presne takto by to napísala ona / nie Sylvia Plath / ale Sylvia P. moja matka / (alebo aj iná žena)" (s. 20). Hoci v našej poézii Plath figuruje ako výrazný inšpiračný zdroj poézie písanej ženami (Mila Haugová napr. preložila jej básne, ktoré vyšli pod názvom Hrana), ani raz neboli tvorba a život tejto poetky takým silným podnetom, ktorý by strhol pozornosť niektorej autorky či básnika natoľko, aby jej priam zasvätil svoju zbierku. V Pácalovej knihe pritom nejde o hold slávnej predchodkyni, ale o existenciálnu spriaznenosť ich lyrických protagonistiek. Hoci verše Plath sú priznane autobiografické, nebudem špekulovať, do akej miery je to tak v prípade Pácalovej (v knihe pritom nájdeme relatívne presné odkazy na autorkin život, trebárs na rok jej narodenia). Každopádne je aj jej zbierka nesená v duchu spovednej poézie, účinok veršov je emocionálne naliehavý, no napriek terapeutickému (skôr vedľajšiemu) účinku pre hrdinku/autorku nás neobťažuje. Naopak, odkaz básní je uveriteľný a afinity medzi oboma poetkami sú presvedčivé a nepôsobia voluntárne ani povrchne.

V zbierke potom čítame historicky relatívne autentické a priam obsesívne (čo je podporené aj totožným opakovaním; to variované je takisto využívané funkčne – napr. na jemné zmeny významu, ako keď sa zámeno „vám" zo s. 51 zmení na intímnejšie zámeno „ti" na s. 57 a pod.) sa navracajúce, „zaklínacie vpády" zo života Plath vrátane menovania tých, ktorí doňho zasahovali a naopak (Ted Hughes, Assia Wevill): „jedenásteho februára 1963 si Sylvia Plath / matka dvoch detí / pustila v kuchyni plyn (...) (dcéra Assie Wevill nemala toľko šťastia)" (s. 27 – 28). Podstatnejší je však depresívny, frustrujúci životný opar, ktorý Plath sprevádzal a ktorý naprieč históriou preniká k hrdinke, resp. je jej až hranične blízky. Lyrická subjektka akoby sa snažila svoj smútok a pocity zjemniť práve i prostredníctvom ich odkladania do vzdialenej minulosti, scudzovaním cez osud inej postavy, resp. ich rozpúšťaním v nadindividuálnom kolobehu času. Výsledkom je však skôr bytostné a opakované uvedomovanie si „sesterskej blízkosti", ktorej vyústením môže byť rovnako tragický osud: „to je to prekliatie / porodiť dieťa / zviazať sa s ním / chcieť milovať / aj vedieť (ako) / a predsa... s hlavou v rúre" (s. 44). Povedané tvarovo korešponduje so zahmlenou poetikou zbierky, ktorej atmosféra akoby sa celá vznášala v plynovom opare – uvedomujem si „nejapnosť" tohto prirovnania, no považujem ho za výstižné tak vzhľadom k tematike, ako aj nálade jednotlivých básní, ktoré sú aj týmto umne prepojené. S tým súzvučí aj takmer úplná absencia interpunkcie, ktorá takisto vytvára priechodnejšie hranice medzi jednotlivými veršami. Napriek prevažujúcej jazykovej vecnosti (a hovorovosti, zdôrazňovanej funkčnými elipsami či občasnou zámernou, a teda zdanlivou štylistickou kostrbatosťou: „presne takto by to napísala ona (...) by to takto napísala", s. 20), kniha je nielen náladovo zastretá, čo vytvára funkčný kontrast s jej jazykom, ale aj obrazovo pôsobivá (metafory sú zároveň významovo nabité, resp. zvýrazňujú svoj obsah): „ako neschopnosť / dívať sa na nahú zmätenú kôstku / okom marhuľovej dužiny // (iba preto že ťa potrebuje?)" (s. 16).

Hrdinka napriek dostredivej sile menom Sylvia Plath upriamuje pozornosť i na traumatický život tých, ktorí ju prežili. Už toto zdôraznenie „zanechania detí osamote", dokonca ich ohrozenia (ktoré sa v prípade Wevill naplnilo), narúša romantizujúci pohľad na materstvo: „a nikoho nebude zaujímať / ako sa cítili po // nikoho vlastne nebudú zaujímať" (s. 31). Rovnako subjektka reflektuje osud vlastného dieťaťa, ak by sa rozhodla podobne ako Plath: „ktovie či si na to spomenie / keď ťa s hlavou v rúre // nenávidelo jeho alebo teba viac?" (s. 48; pozri aj s. 60).

Hoci ústredným je v knihe ženský (materský) tematický plán, svoje miesto v nej má aj priebežne a skôr v náznakoch (výpovedné je venovanie knihy „mužovi ktorý neexistuje") reflektovaný muž (najmä od s. 39). I vo vzťahu k nemu však presvitá jemnejší – namiesto samovraždy (pravdepodobne) emigrácia – variant prevládajúcej plathovskej línie: „(povedal si mi o matke / že ťa opustila / a ja som jej rozumela až príliš dobre / ale to sa ťažko vysvetľuje / opustenému dieťaťu)" (s. 52 – 53). V prvej knihe sme čítali sprítomňovanie pocitovo prevažne negatívneho partnerstva, resp. vzťahových disharmónií. V recenzovanej zbierke ide o zachytávanie exaltovaného šťastia: „porozprávam vám o inom mužovi (...) ktorý mi zniesol mesiac z neba do dlaní (...) a zostupujúc po rebríku neba / kričal: všetko málo! / (pre teba moja láska)" (s. 51; v rámci knihy výnimočné klišéovité obrazy vnímam ako funkčné, keďže vystihujú textový zámer: nanášanie nešpekulatívnej naivity, ktorá zaľúbenosť sprevádza). Hrdinka dokonca (rodovo výsostne nestereotypne, pokiaľ ide o rodičovský plán) preferuje „jeho" pred dieťaťom, čo je tiež moment, ktorý nasvecuje tabu (zväčša tajne pociťovanej) roztržky s predstavou automatickej a bezbrehej lásky matky k svojmu potomkovi: „čokoľvek robím / varím obed / mením obliečky / periem / kŕmim dieťa / tíšim ho (...) čakám / že po predstavení sa vrátim / do skutočného života // teda k tebe" (s. 56). Momenty partnerskej lásky sú však popri implicitnejšom napätí, ktoré je obsiahnuté i v pozitívnom reflektovaní tohto stavu, prerývané aj priamejším „triezvením", pričom podobne ako v prípade frustrácií spätých (nie výlučne) s materskou rolou, aj tu sa hrdinka odosobňuje a – i obranne – napája svoje partnerstvo na to „Sylviino": „vlastne je to príbeh o inej žene / prinežnej pre kohokoľvek / nielen pre Teda / (nielen pre teba) (...) nález / diagnóza / bodka // ako kruto možno do pár slov / zredukovať toľko bolesti" (s. 52).

Aj subjektkin partnerský vzťah naráža na spoločenské konvencie, a to aj pre – vo veršoch tiež skôr naznačovaný – partnerský trojuholník, ktorý je opäť prepájaný so životom Plath: „ale tak už to chodí / žena a jej muž / žena dieťa muž / žena (iný) muž" (s. 35), prípadne: „tá únava nosí / dve mužské mená" (s. 38). Hrdinka má pritom relatívne jasno v tom, čo chce, vníma ako štandardné a prijateľné ona, a čo jej diktuje okolie: „kam sa tak ponáhlaš / žena? // ešte ťa čaká porodiť jedno dieťa" (s. 41). Práve aj z tohto polapenia inými (a očakávaniami rôzneho druhu) vyplýva jej frustrácia: „nástojčivé tata pri inom mužovi / ťa usvedčí že nie si vinná / hoci z hľadiska spoločenských konvencií / je to naopak" (s. 47). Disciplinačné mechanizmy rozpriestranenej moci sú ešte stále natoľko subtílne a internalizované, že v nás dokážu vyvolávať výčitky, pokiaľ sa jemne odkloníme od falošného ideálu, a to aj napriek realite, ktorá im „hromadne" nezodpovedá: „cítim sa vtedy ako hrozná matka // (i keď všetky iné matky v mojom okolí / vravia: cítim sa presne tak!)" (s. 46).

Nekonvenčnosť sa týka aj spôsobu, akým sa hrdinka „rozhodla" rodiť. Dochádza opäť ku konfrontácii (v dnešnej dobe) spoločensky prijateľného a „iného", z pohľadu subjektky (možno) prijateľnejšieho, každopádne v kontexte dneška alternatívneho spôsobu, akým priviesť na svet dieťa. Ten je subtílne (v mimotextovej realite však čoraz hlasnejšie) zatracovaný: „porodíš ako indiánska žena (...) (v tomto momente ťa ešte nedostali / nepodarilo sa im presvedčiť ťa o tom / že slušná žena dnes rodí / s anesteziológom za hlavou) / potom sa niekde stala chyba (...) a od toho okamihu / si všetky ostatné civilizačné zlozvyky / ťaháš denne so sebou" (s. 22; podobné náznaky zbližujú recenzovanú knihu s ekofeministicky výrazne dotovanou zbierkou M. Ferenčuhovej Ohrozený druh).

Chvíľami síce hrdinka akoby verila v esencialistickú predstavu o „jednotnej žene", v kontexte knihy však ide skôr o konštatovanie odpozorovanej reality: „žiť tu a teraz / ako charakteristická stigma ženstva" (s. 20). Prípadne naznačuje vieru v osudovo predurčenú tragickosť žien ako takých, v ich „údel", čo je na „makrokompozičnej" úrovni zdôrazňované cyklickým kolobehom a spriaznenosťou životných osudov Plath, Wevill, lyrickej hrdinky, jej „matky" atď.: „jedenásteho februára 1963 si Sylvia Plath (...) pustila v kuchyni plyn // v rovnakom čase / o šestnásť rokov neskôr / sa celkom iné pľúca / lačne dožadovali kyslíka / (lebo tak to zariadila príroda) (...) o tridsať rokov neskôr / som si pomyslela práve na to na celkom malý okamih / kým mi na tvár priložili kyslíkovú masku // (máme problém / dieťa sa nám dusí)" (s. 27 – 28; zvýraznil D. R.). V úseku jednotlivých veršov čítame napr.: „jedenásteho februára okolo tretej ráno / rodím svoje dieťa // dievča / ďalšie dievča" (s. 21). Hrdinka si je však vedomá pohodlnosti, ktorá distribuovanie zodpovednosti za svoje činy mimo seba sprevádza: „zvaliť na ‚sa' / všetky svoje prešľapy / alebo aspoň tie zásadné" (s. 16). Ozýva sa tak aj existencialistická viera v možnosť zmeny, a teda namiesto obetného reprodukovania (aj) patriarchálneho modelu, ktorý je v zbierke vykresľovaný takmer neustále a často recepčne pôsobivo vo svojej vecne odzbrojujúcej, chvíľami „mimochodom brutálnej" obraznosti („žena koláč rúra", s. 35), poukaz na arbitrárne a historicko-sociálne podmienené začlenenie ženy do práve prevládajúceho rámca. Takého, ktorý je napriek silnej androcentrickej tradícii meniteľný: „vzoprieť sa znamená / rozohrať tú partiu odznova / vziať to z nejakého iného konca" (s. 21), alebo: „(sny a odhodlanie robiť to inak)" (s. 23). Vyššie povedané je však ako tieň neustále prítomné: „to s jej dráhou hviezd v dlani / chceš začať inak?! / odznova?!" (s. 21). Kniha prínosne kombinuje na jednej strane poukazy na historické a sociálne obmedzenia, z ktorých nie je jednoduché vyvliecť sa, na druhej strane náznaky akcie, spretrhania mocenských nití, alebo aspoň ich nového previazania.

Zaujímavo vyznieva aj relativizovanie klišé, ktoré na prvý pohľad z básní vyplýva. Tým je smrť, ktorá v umení tak rada ústi v nový život, čo býva zvyčajne stvárňované ako narodenie dieťaťa počas posledného výdychu inde zomierajúcej osoby. Pri pozornejšom čítaní sa totiž zdanlivo naraz prebiehajúca smrť Plath (napr. s. 15 a 21) a narodenie hrdinkinej dcéry ukáže ako falošná ilúzia. Plath v čase hrdinkinho pôrodu ešte žila: „jedenásteho februára tri desať ráno / ešte žila / žena čo dve deti / a jedno nezvládnuté ja" (s. 25). Tým sa zdanlivo aspoň relatívne zmysluplná smrť demaskuje ako úplne nezmyselná, čo korešponduje s vyššie uvedenou nemožnosťou harmonizujúco začleniť jednotlivý osud do akéhokoľvek vyššieho plánu.
K slovu sa dostávajú aj autoreferenčné reflexie (pripomínajúce takmer identické pýtanie sa Haugovej hrdinky: „je toto ešte báseň?!", s. 36), v ktorých subjektka triezvo – na rozdiel od nespokojnej hrdinky väčšiny textov N. Ružičkovej a relatívne v zhode s viacerými veršami K. Kucbelovej – vníma neschopnosť básne výstižne zachytiť realitu (prenesene aj „unikajúce jadro identity") ako automatickú, samozrejmú súčasť písania (a žitia): „dieťa v spálni počmáralo celú stenu (...) viac autentickosti je v tej / počmáranej stene a v hneve / na seba" (s. 36).

Záver zbierky ústi do síce umelo pôsobiaceho a neorganického, na druhej strane kontextovo pochopiteľného vzopätia sa a príklonu k životu namiesto smrti: „Sylvia / ukladám dieťa k popoludňajšiemu spánku / zalievam si kávu / zapínam počítač / z kuchyne vidím pristávať lietadlo / a som šťastná // imperatív milovať / niekde vo mne / je silnejší" (s. 74; výpovedná je i absencia predmetu za slovom „milovať"). Vyústenie knihy zároveň relativizuje prípadné námietky voči permanentne trpiteľskej pozícii subjektky, ktorá je však prenášaná prevažne vyrovnaným tónom, výnimočne zaznie aj irónia: „alebo tým že sa spoliehala / iba na hlavu // (preto tá hlava v rúre?)" (s. 18); „ešte máš pár rokov / k svojmu pokoju vo svojej rúre" (s. 42). Na druhej strane, prečo by „smútok" musel byt zákonite vyvažovaný jeho eliminovaním – prípadne nutne na „tomto svete"?

Derek Rebro, glosolalia.sk
13.10.2013.
Pôvodne vyšlo v časopise Vlna, č. 55/2013.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 13. 10. 2013
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica