Tomasz Rózycki: Protivietor

Tomasz Rózycki: Protivietor

Tomasz Różycki
Protivietor

Už na prvý pohľad vidno, že Różycki je autorom poézie, ktorá sa, ako sa vraví, sa kryje so životom.

Nevytvára umelé konštrukcie, umelý jazyk či dianie, skôr vychádza z bežných dní svojho života a z nich vyberá ako omrvinky („Potom prišla nové éra a s ňou sa na dlážke / v kuchyni objavili nové druhy zvierat, / ktoré zjedli omrvinky včerajška a predvčerajška,", s. 88). Pritom si všíma vážne, podstatné, základné veci sveta, ba možno až života a smrti, v nijakom prípade to nie je básnik nálady či náhodného osvietenia.

Aj Różyckého námety sú samy osebe silné, či už z vojny, či venované velikánom umenia, jeho postoj je však vždy sebakritický, akoby (možno síce nie pokorne), no určite pokojne stál na prahu a vnímal a vnímal a rozmýšľal a rozmýšľal. Každá jeho báseň je zakončená tak nenápadne a nenásilne ako kruh, akoby už celá bola pointou; a skutočne jeho básnenie nikdy nie je náhodné- už od prvého verša vidno, kam smeruje, už prvý verš naznačuje východiská a cesty. „Dostihla nás prázdnota" (s. 102); básnik presne ako málokto pomenúva veci a spôsob života, ktorým teraz aj podliehame, aj sa s nimi boríme.

Zázračný a živý je predmetný svet, ktorý nám autor odkrýva – obrazne povedané, neunikne mu ani sivá myš, všetko však vie umiestniť a utriediť, ba aj schovať vo verši, ak si to situácia vyžaduje. Schovávanie však preňho nie je príznačné, je to otvorený autor, ktorý všetky svoje kože, ktoré ako básnik má, nosí na trh a tam sleduje, ako sa s nimi narába, kto sa do nich zahaľuje či kto po nich šľape.

Autorov štýl je veľmi presný a rozprávačsky silný, úderný, nemá veľmi zmysel pre nejaké hračky v poézii, pravdepodobne nedbá ani na zvukovú stránku básne, natoľko je zaujatý jej obsahom, jej zámerom. Autor netvorí svoje básne ako niekto iný, plne si uvedomuje, že sa „stal básnikom" a jeho slová môžu zapĺňať nielen knižnice, ale aj cudzie ústa. Vie veľmi dobre pomenovať svoje pocity a používa na to veľmi presné vyjadrenia („zima ma nenudí, len mi z nej už preskakuje", s.103), takže čitateľ má veľmi často tendenciu stotožniť sa s ním, hoci o ňom sa nedá povedať, že by bol jedným z mnohých, platí to len naopak.

Aj keď vezmeme do úvahy poľských autorov, ktorí u nás v posledných rokoch vyšli, Różycki vychádza ako jeden z najnadanejších i najoriginálnejších, pritom aj autor, ktorý by mohol najdôraznejšie osloviť slovenskú odbornú i laickú čitateľskú verejnosť.

Viera Prokešová, Knižná revue, roč. 18, 2008, č. 19, s. 5.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku22. 9. 2008, 10:45