slovensky english

Transfigurácia kŕdľov, flashové zrkadlenia

Transfigurácia kŕdľov, flashové zrkadlenia

Martin Solotruk vo svojej tretej knihe završuje mnohé tendencie, prítomné v jeho poézii už od debutu a dovádza ich nielen do dôsledkov, ale aj do krajnosti. Už v debute Tiché vojny (1997) bola prítomná enormná koncentrácia na detaily, ako aj zmysel pre dôsledné rozlišovanie jemných abstraktných nuáns. Solotruk si vystaval svet ako ihrisko rozmanitostí, pričom vnímanie každej z nich pomaly a dôkladne rozkladal na pôvodné zložky, sekvencie. Analyzoval, pluralizoval, ozmyselňoval: mnohosť jeho tvorivých zásahov rástla exponenciálnym radom. Medzi vzniknutými recepčnými fragmentmi už vtedy pulzoval len veľmi krehký potenciálny vzťah, často na prahu vnímateľnosti. Opieral sa o predstavu jednoty a vzájomnej prepojenosti všetkých javov, ktorých miera zásadnosti sa v Solotrukovej poézii postupne ešte zvyšovala.

Vnútorne dynamickú podstatu sveta sa autor pokúsil zachytiť aj vo svojej druhej básnickej knihe Mletie (2001). Pohyb vo veľkých vlnách si vyžiadal priestor rozsiahlejšieho žánru – pásma. Priestorová veľkorysosť, ba dokonca márnivosť, sa ukázali ako nevyhnutné pre realizáciu rozptýleného subjektu, podliehajúceho difúzii. Čriepky mestských banalít a ich reflexia v synchrónnom toku viacerých prúdov vytvárajú pôsobivý efekt polyfónie. Rôznorodosťou motívov a línií sa stavia proti linearite a na ploche poémy napokon ich rozomletím na najjemnejšie elementy sa dosahuje ich vnímanie v podobe kompaktného organizmu.

V tretej Solotrukovej knihe pozorujeme ďalšie rozvinutie všetkých spomenutých tendencií. S dramatickým zvratom v jeho básnickom vývine teda na ploche tejto knihy počítať nemožno. Zároveň však práve túto knihu možno vnímať ako zavŕšenie akéhosi pomyselného experimentálneho obdobia, resp. tendencie k radikálnemu experimentovaniu nielen s formou a obsahom, ale aj so samotným poslaním básne.

Plaktón gravitácie je básnická skladba segmentovaná na desať častí, resp. spevov. Podobne ako v skladbe Mletie sa posolstvo čitateľovi nepredkladá v definitívnej, hotovej podobe, ale akcent sa kladie na procesuálnosť poznávania, postupné obkľučovania významu. Extrémne difúzny subjekt je štylizovaný ako globálne vedomie sveta, všetkých jeho jednotlivostí. Moment rozptylu sa stáva ústredným konštitučným princípom: Vo fluidnom prostredí nenachádzame žiadnu individualitu, žiadne pevné hranice či identity, ale kĺzavé posuny. Podobne absentuje presné vymedzenie tvaru, krehké obrysy sa v čase a priestore neustále menia, tak ako sa ustavične mení ich okolie. Túto schopnosť najlepšie vystihuje metafora roja alebo kŕdľa, ktorej význam vzniká z mnohosti. Planktón gravitácie už svojím názvom odkazuje hneď na niekoľko naznačených súvislostí. Ustavične sa pretvárajúce oblaky mikroskopických organizmov vznášajúcich sa vo vodnom či vzdušnom prostredí (či dokonca prebývajúcich v snehu a ľade) môžu byť metaforou neuchopiteľnej premenlivosti vedomia v jeho rozmanitých stavoch, gravitáciou dostredivo usmerňovaných k (individualite) subjektu, ako aj symbolom štedrosti, zabezpečujúcich pohostinnosť nekonečných priestorov.

Ak by sme sa za každú cenu pokúšali vyjadriť, čo je témou Solotrukovho Planktónu gravitácie, pravdepodobne najvýstižnejšie by bolo použiť lexému vedomie, procesy vo vedomí, resp. jeho neurčitá identita („atómový oblak vedomia" – s. 21). Mentálny priestor je podľa kognitívnych neurológov väčší, než si ľudská myseľ dokáže predstaviť. Každá zo stovky miliárd buniek mozgu nadväzuje v každom zlomku sekundy tisíce spojení. Sila a povaha týchto spojení sa mení každým použitím, a preto sa každé ľudské vedomie môže dostať do väčšieho počtu rôznych stavov, než je vo vesmíre elementárnych častíc.

Solotrukov text sa pokúša simulovať práve takúto mentálnu dynamiku. Uvedeným postupom sa kreuje decentrovaná realita (Natoli), v ktorej sa v hierarchickej neusporiadanej existencii stretávajú rozmanité interpretácie sveta, rozmanité výpovede o tom istom. Solotrukov svet rozložený na mikroskopické entity je založený na ich simultánnom vypovedávaní často o identických situáciách či procesoch. Ako výstavbový princíp skladby sa preto uplatňuje zrkadlenie a echo. Jednotlivé výpovede z rôznych uhlov pohľadu a rôznych dimenzií medzi sebou niekedy interagujú, inokedy len jednoducho existujú simultánne vedľa seba.

Výsledkom tejto multifokality je efekt polyfónie, mnohohlasu. Solotruk nevyhlasuje: Dajte mi jeden pevný bod... Lyrické vedomie predvádza, že mohutný samohybný proces sa dá spustiť z ktoréhokoľvek bodu: „Takto málo stačí, / aby sa veci zbehli akokoľvek / podľa prudko vyvŕbených kriviek" (s. 93). Lyrický prúd je pritom vlastne systémom množstva samostatných prúdov samohybne sa valiacich mentálnym priestorom. Príznačná je i ontológia popierajúca zákon zachovania energie, svet vzniká z prázdna a energia sa reprodukuje sama zo seba „Z prázdna zašumí / životodarný mušt / čas od seba – s. 7; „Pulzujúca kvapka / živá a hmýriaca sa vlastnou viskozitou" – s. 147).

Solotruk skúma procesy a stavy pamäte, jazyka a predovšetkým vedomia, pričom všetky sú založené na abstrakcii. Situácie a momenty materiálovo dotované každodennosťou podliehajú abstrahovaniu, realizuje sa proces zovšeobecňovania prostredníctvom redukcie informácie alebo selekcie atribútov pozorovaného fenoménu. Jednou z básnických metód sa stáva aj reifikácia: Čitateľovi sú predostierané závery, ktoré vyplývajú z narábania s abstrakciou, akoby to bol reálny predmet, konkrétny objekt. Autor nezobrazuje, neimituje poznávaný fenomén, ale odvodzuje. Abstrakcia sa však neredukuje len na abstraktné myslenie v zmysle logických racionálnych operácií, Solotruk vo väčšej miere než princípy špekulatívnej logiky aplikuje aj abstraktné cítenie, vnímanie, intuíciu...

Solotrukovo lyrické vedomie stavy súcna exponenciálne graduje, intenzívne ešte viacej intenzifikuje („z exponenciálne gradovanej kondenzujúcej koncentrácie" – s. 10). Jeho základným atribútom je predovšetkým intenzívna dynamika, vnútorný nepokoj a úporná snaha postihnúť čo najviac (ako príklad môžeme uviesť metaforu „živého striebra" (s. 10) či celú sekvenciu: „naháňame sa medzi echami / najhlbších, prvotných vdychov / robíme krik pre nič, vymýšľame / koľko len znesie voda / aby sme nakoniec skončili v úzkych" (s. 18).

Lyrické vedomie pod vplyvom horor vacui zapĺňa celý priestor detailne špecifikovanými abstrakciami, a zároveň prostredníctvom týchto abstrakcií poskytuje možnosť individuálnej konkretizácii. Prejavuje istý sklon k extrémom: nadnesenosť strieda sarkazmus, implóziu nasleduje explózia motívov.

Predpokladom tohto horúčkovitého konania však musí byť dostatočne (až redundantne) vyvinutá schopnosť precízne vnímať nepatrné detaily. Podobné nadanie sa objavuje v Borgesovej poviedke Funesova pamäť, kde sa prežívanie postavy utápa v záplave detailov, ktoré mu fakticky znemožňujú viesť plnohodnotný život: „Jedným letmým pohľadom vnímam ja alebo tie tri poháre vína na stole; Funes vníma každú bobuľu, ktorá bola do vína vylisovaná, a všetky stonky a úponky viniča... Funes mohol neustále vnímať tichý postup rozpadu, zubného kazu, únavy." So Solotrukovou skladbou tento text nespájajú len použitá vinohradnícka motivika, zvýšená citlivosť či až obsesia voči detailom, ale vďaka takémuto porovnávaciemu základu sa zreteľnejšie odhaľuje základný postoj, resp. axiologický aspekt lyrického vedomia. „Plnosť býva v postmodernom duchu prezentovaná ako negatívna, vedúca k paralýze, šialenstvu či smrti" (Evelyn Fishburn). Solotrukovo poňatie plnosti však s týmto aspektom tzv. „postmoderného ducha" polemizuje. Absentuje akákoľvek radikálna skepsa vedúca k nihilizmu, práve naopak, Solotrukova plnosť je plnosťou extatika opojeného prílivom štedrosti, prívetivosti a vrúcnosti sveta. Všetky jednotlivosti majú účasť na priam zenovom univerzálnom vedomí („Ako za prílivu / ktorý nám dáva / prežívať spoločne" – s. 159) a ich poslednou argumentačnou inštanciou je vyššia inteligencia, stojaca za dokonalosťou dômyselného systému. V tomto zmysle možno Planktón gravitácie považovať za prejav idealizmu, (re)formujúceho podobu sveta podľa seba, svojej predstavy.

Excesívny prúd reči môže vyvolať dojem mnohovravnosti. Výpravný výber slov sa však nevyužíva na maskovanie prázdneho posolstva. Veľmi ľahko by sa v podobných prípadoch mohlo siahnuť po pojmoch ako verbalizmus, najmä pokiaľ ide o vysoko abstraktnú výpoveď, obsahujúcu len málo konkrétneho jazyka. Problémom pri takomto vyjadrovaní, a to bez ohľadu na jeho motivovanosť a funkčnosť, je skutočnosť, že abstraktný jazyk je ťažko vizualizovateľný, a práve preto môže vyvolať dojem, že nenesie žiaden význam. Postmoderný nonsens tohto typu bol sebaironicky nazvaný ako pomobabble (postmodern babble). Sám autor na niekoľkých miestach ponúka indície na čítanie v intenciách miernej sebairónie, poukazujú na to spojenia ako „bľabotavé bublanie" (s. 8) alebo „molekulárny splet" (s. 14). Práve tento problém nás pri čítaní Solotrukovej skladby privádza k veľmi krehkej hranici medzi dominantou funkčnosti, motivovanosti, odôvodnenosti voči idey či konceptu a medzi výpravnosťou, nákladnosťou a zároveň únosnosťou prostriedkov, ktoré boli na dosiahnutie cieľa zvolené. Nemožno však celkom jednoznačne tvrdiť, že by sa autor nezaujímal o svojho budúceho čitateľa, že by si ho neprojektoval. Uvedomuje si, že tento text s mimoriadne rozptýlenou lexikou zahŕňajúcou odborné termíny z proveniencie fyziky, matematiky, biológie, chémie, ale aj z oblasti umenovedy a s mimoriadne komplikovanými syntaktickými konštrukciami, si vyžaduje veľmi špecifického skúseného čitateľa. Sám ho nazýva „forenzným čitateľom" (s. 119), schopným absolútnej ostražitosti na obrovskej ploche skladby, a to až takej, aby mu neunikla žiadna dôkazná skutočnosť.

Lyrické vedomie akoby uskutočňovalo experiment skúmajúci únosnosť jazyka a jeho pôsobenia. Ak vysloví všetky tvrdenia a všetky ich možné kombinácie, musí zákonite vysloviť aj formulku odhaľujúcu tajomstvo, musí povedať (aj) pravdu.

Ľubica Somolayová, Romboid 1/2009

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 10. 12. 2009
CalmCube2 CMS
RSSVytlačiť stránkuKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Mapa stránok · © 2014 - 2019 ArsPoetica