Už sa teším, keď im odpustím

Dannie Abse svoju prvú zbierku vydal ešte ako študent medicíny, ale sám sa k nej veľmi nehlási. Až tretím básnickým dielom sa odtrhol od neoromantizmu a kritika ho po ňom zaradila medzi popredných britských básnikov. Na konte má dnes desiatky zbierok, ktoré mu priniesli aj viac prestížnych literárnych cien, v roku 1989 navštívil Bratislavu a jeho verše vyšli v časopise Dotyky.

Čo nájdeme v Abseho veršoch a na čo upozorňuje prekladateľ a editor Andričík v rozsiahlom doslove Poézia ako liek - to je „jeho osobná identita, najmä waleské korene, židovské dedičstvo a dlhoročná lekárska prax". Je to aj „básnikova hlboká účasť na ľudskom utrpení, či už má podobu nevyliečiteľnej choroby, straty domova, alebo koncentračných táborov".

Abseho poézia sa tematicky pohybuje v úsečke život - smrť, miestami sa zastaví pri reflexii - čo po smrti. Básnik má k takýmto témam a úvahám ako lekár blízko. Andričík verše tohto typu nazýva lekárske básne, v ktorých sa stretáva „racionalita lekára a senzibilita básnika".

Dannie Abse tieto témy odkrýva kruto, často naturalisticky, s dávkou morbídnosti, aby pripomenul realitu zániku človeka, tela, na ktorom si človek tak zakladá.

Predstavuje smrť prirodzenú, spôsobenú zákonitosťami, ale i násilnú („farby smrti"). Stopuje aj tých, čo zostali, ich reakcie na umieranie iných a priam zúfalstvo pri pomyslení na vlastnú smrť. Tu kdesi je podľa básnika len krok k ľudskej pretvárke.

Často konfrontuje živých s mŕtvymi, minulých so súčasníkmi. Človek sa v histórii (i svojej) zmenil: („Teraz po hebrejsky bojovne vravíš: Choď preč./ Kedysi si mierne prosil v jidiš: Nechaj ma na pokoji"). Ťažké témy sa básnikovi podarilo odľahčiť iróniou, sarkazmom, ba dokonca vtipom („Tak veľmi túžim po cnosti./ Už sa neviem dočkať, až im odpustím.")

Marián Andričík ako prekladateľ sa musel popasovať s rytmickou variabilitou Abseho poézie, v ktorej sa strieda metricky organizovaný verš s voľným. Nebolo istotne ľahké pretlmočiť odborné názvoslovie z medicíny, starozákonné odkazy, pojmy z gréckej mytológie i časti biblických a židovských príbehov, na čo je poézia Abseho neobyčajne bohatá.

Marián Andričík pomáha čitateľovi Poznámkami v závere knihy, kde problematické časti vysvetľuje a spresňuje. Abseho básne majú epickú líniu, autorský subjekt sa obracia na príjemcu, ktorý je takmer zakaždým iný.

Jedným z nich je čitateľ, jemu svojou poéziou bez zastierania a jemnosti pripomína základné „veci" života. Tu možno poznamenať, že básne s témami nadčasovými sú lepšie než tie, ktoré až veľmi aktualizujú súčasnosť.

Gabriela Rakúsová
kultura.sme.sk , 15. 2. 2007