Veronika Rácová: Ruiny krajiny – ruiny tela

Veronika Rácová: Ruiny krajiny – ruiny tela

Ferenčuhová, Mária. 2012. Ohrozený druh. Bratislava : Ars poetica

Sugestívne obrazy zničenej, spustošenej krajiny, v ktorej si však príroda stále nachádza svoju trhlinu, štrbinu a napriek civilizačnému tlaku preukazuje silu predrať sa na povrch a bujnieť, použil vo svojej knihe Svet bez nás Alan Weisman. V našom priestore sa vzťahu kultúrneho a prírodného venuje napr. český filozof, ekológ a formovateľ koncepcie evolučnej ontológie Josef Šmajs, ktorý v knihe Ohrozená kultúra píše o preceňovaní antropocentrizmu a sebarealizácie ľudského.

Jedným z rezultátov jeho filozofického uvažovania je téza, že v skutočnosti ohrozeným systémom nie je príroda, ale kultúra, a otázky ekológie by mali preto preniknúť do širšieho spoločenského diskurzu. Téma by tak podľa Šmajsa konečne prestala patriť úzko špecializovaným skupinám, stala by sa impulzom nového rozmeru a prerástla do jedného zo základných motívov uvažovania, napr. aj filozofie, ktorá síce vychádzala v antike z údivu, v stredoveku z pokory, v novoveku z pochybnosti, ale dnes čerpá najmä z pocitov úzkosti, viny a zodpovednosti.

Ekologická problematika, aj s domýšľaním jej rôznych (možných) dôsledkov, sa postupne udomácňuje aj v oblasti literatúry, kde nepatrí už iba do repertoáru úzko špecifických žánrov (fantasy, sci-fi a pod.) a svoje miesto si nachádza napr. i v poézii, kde je však, samozrejme, vystavená riziku nežiaducej modality, skĺznutiam k apelatívnosti, v horšom prípade moralizátorstvu. Jedna z najvýraznejších súčasných slovenských poetiek, Mária Ferenčuhová, sa však rozhodla toto riziko podstúpiť a za tému svojej najnovšej knihy Ohrozený druh si zobrala práve načrtnutú problematiku, ktorú realizuje prelínaním s intímnym, súkromným.

Zbierka je rozdelená na štyri časti – Cesty, Historky, Fotografie a Ohrozený druh –, ktoré sú kompozične dômyselne rozpracované, motivicky a tematicky poprepájané, takže možno povedať, že vytvárajú väčší cyklus. Dominantu tvoria dve tematické línie, ktoré však neplynú nezávisle od seba, ale sú starostlivo skomponované, aby vytvárali jednohlas a navzájom sa intenzifikovali. Jedna obkresľuje súkromie subjektu, odvíja sa na pozadí obrazov ženy, odkrýva jej vzťah k sebe samej, k partnerstvu, materstvu, malej rodinnej histórii, minulej i práve prežívanej. Druhá sa potom venuje veľkým, globálnym témam, z ktorých vychádza do popredia ekológia a s ňou súvisiace obavy – nie z ohrozenia prírody, ale (podobne, ako bolo naznačené v úvode) z ohrozenia ľudského druhu. K prepojeniu tém dochádza prirodzene – napokon to vyplýva už zo základnej príslušnosti k danému druhu –, reflektovaním faktu, že deštrukcia ekosystému znamená následnú deštrukciu človeka a všetkého, čo sa ho bytostne dotýka. Obavy a domýšľanie možností jeho ďalšej existencie sú u autorky sprevádzané apokalyptickými víziami, založenými na vyľudnenom priestore, ustrnutí, petrifikácii. Poriadok, usporiadanie sú tak iba klamlivým zdaním: „Všetko sa zdá byť v poriadku.“ (s. 19), o ktorom sa dá rozprávať (Historky), či ho výsekovo zaznamenávať (Fotografie). V tomto priestore, ktorý Ferenčuhová tvaruje ako šokujúco deficitný, zostávajú po ľudskej existencii už iba stopy v podobe dokonale zakonzervovaných predmetov dennej s/potreby, čo poetka vyjadruje na viacerých miestach náznakom či alúziami. Svoj básnický odkaz však niekedy vypovie zbytočne explicitne: „Aspoň chvíľu / pozorne pozerať na skazu, / konečne s jasným vedomím, / že ty nepotrebuješ nás, / nikdy si nie, / iba my teba.“ (s. 70).

Civilizačné obrazy vytvára zväčša pomocou príznakovej, expresívnej lexiky s negatívnymi konotáciami, ktorú kombinuje so slovami nocionálnymi, nepríznakovými. Ferenčuhovej krajina je „Dohryzená železničnými traťami, / nástupišťami, rampami, zjazvená násypmi, / minulosť sa tu vynára ako chtónický prízrak“ (s. 15). Podčiarkuje nielen absenciu súzvuku, ale navodzuje aj nostalgiu za postrádanou, no logicky predpokladanou minulou harmóniou, čo v sebe zahŕňa apelatívny podtón básní – krajina je rozbrázdená, rozrytá, dohryzená, opľutá –, a to v sebe ukrýva jasný hodnotiaci postoj. Ich modalita sa miestami pohybuje kdesi medzi apelatívnosťou a sentimentom, ktorý spočíva v sugestívnych otázkach: „Naozaj je v tejto krajine toľko / malých mŕtvych tovární? / Naozaj tento vlak nezastane na poli?“ (s. 17). Hoci niektoré fragmenty (napr. aj predchádzajúce rečnícke otázky) vo Ferenčuhovej zbierke pre mňa ako čitateľku nemuseli byť, rozumiem tomu, že vyhnúť sa pri danej téme, ktorá prirodzene vyžadujú istú dávku angažovanosti, použitým modalitám, by bolo iba vyprázdneným zaznamenávaním, ktoré by ťažko dosiahlo silu presvedčivej básnickej výpovede.

Ako bolo naznačené, Ferenčuhová básnicky formuje aj ženský subjekt, ktorý dôsledne eviduje okolité dianie a o vnímanom referuje. Jej lyrická hrdinka je raz nazeraná z tesnej blízkosti, čo vyjadruje prvou slovesnou osobou, inokedy viac z odstupu (využívajúc druhú slovesnú osobu), akoby bola pozorovateľkou seba samej, objektívnou zaznamenávateľkou. Nikdy sa však nedostaneme k jej vnútru bezprostredne blízko, skôr ako s introspekciou a priamym vyjadrením pocitov sa stretávame s obhliadaním sa, obmedzeným najčastejšie na pokožku. Sama akoby prechádzala transformáciou, jemnejšie, metamorfózou („Príťažlivosť a iné sily / na mojom povrchu vytvoria / obrazce“, s. 71) z ukotvenosti, pokojnej každodennosti k pohybu. Na vyjadrenie dynamiky využíva autorka obrazy cesty vlakom, odkiaľ subjekt spoza okna, teda najmä nepriamo, reflektuje premeny krajiny, všetky civilizačné zásahy do nej, no i z tohto odstupu ich s precíznosťou, priam detailne mapuje. Krajina v jej podaní však nezostáva iba objektívne pozorovaná, občas je to aj krajina imaginatívna, vynorená zo spomienky, a tiež krajina vyvolávaná apokalyptickou víziou. To je bod stretu, prepojenie, v ktorom sa téma narušenia ekosystému zrkadlí nielen v téme narušenia privátneho, ale aj úplne intímneho, čo obrazne zaznamenáva cez dominantné motívy krajiny/zeme, usúvzťažnené s motívom tela („z ktorého zostávajú ruiny“, s. 36), metonymicky najčastejšie zastúpeného pokožkou, kožou. Obe podliehajú deštrukcii a premene – olupovaniu, praskaniu, otváraniu sa: „Potrhaná, porezaná, rozškrabaná / pokožka" (s. 54). Ich súvislosť neskôr Ferenčuhová aj jasne vysloví: „Netreba veľa: dotknúť sa zeme / ako vlastnej pokožky, / dovoliť nervovej sústave / prerásť cez hranice tela, / zapustiť korene“ (s. 69). Niektoré pasáže, v ktorých sa tematizuje rozklad a zraňovanie tela, vyznievajú potom priam ondrušovsky: „Ako strunu si z hrdla ťaháš hlasivku. / Rozpáraš líca, spod vlasov vyberieš / lebečný strop, napínaš pokožku ako stan / ponad celý vypitvaný byt.“ (s. 34).

Autorka rozohráva aj tému partnerstva a rodičovstva, s čím súvisí obava o ďalšie pokračovanie, vývin a v konečnom dôsledku formu ľudského druhu ako takého, napokon záver zbierky je otázkou o jeho budúcej podobe (pracuje s motívom hmyzu, pri ktorom nositeľom informácie nie je slovo, ale sfarbenie, dotyk a pod.). Rozkrýva póly partnerského vzťahu, maskovanie, pochybnosti, neistotu, vzájomnú komunikáciu poznamenanú únikmi, trhlinami, nielen v slovách, ale aj v gestách, potrebu blízkosti a neschopnosť priblíženia sa: „nevyslovené / sa k tebe dostane len zriedka. / Médiom môže byť dotyk alebo pohľad, / ale častejšie ním nie je.“ (s. 12). Vecne, pritom však poeticky pôsobivo, zachytáva aj materstvo, rodičovstvo, k čomu nepotrebuje košaté vety, stačí jej náznak, detail, vystihujúci podstatu dôvernejšie ako zložité syntaktické kľučkovanie: „Miľníky. Výchova, / strach. A potom zodpovednosť.“ (s. 31). Obraz dieťaťa (pri troche pátosu chápaného ako budúca možnosť sveta), ktoré stojí na pomedzí výberu medzi tvorivosťou či deštrukciou, je posilnený akcentovaním času – nielen prítomného, v ktorom už panuje istý stupeň disharmónie a straty poriadku, usporiadania, ale aj očakávania budúceho, s veľkou pravdepodobnosťou nehumánnejšieho, čo vyjadruje motívom „zúrivo, neúprosne“ (s. 56) tikajúcich hodín. Tento obraz posúva aj do širšieho rámca deziluzívnej budúcnosti detí, ktoré: „Bežia pomedzi svetlá / a miznú pod bránami. / V kopách suchých listov / sa vyhýbajú pascám. Kľučkujú, / vychádzajú za tmy, / preberú papier po papieri, / obal za obalom, / dofajčia nedopalky, / dopijú víno, vychlípu mlieko, džús, / schúlia sa pod kartóny, / prikryjú vetvami.“ (s. 65), čím sa opäť intenzifikuje apelatívny podtón, výpoveď sa mi však javí v tomto prípade naozaj zbytočne explicitnou, hoci súhlasím s autorkou, že na väčšine miest sa (ako sa sama vyjadrila) bráni sentimentu triezvosťou.

Spomenutá triezvosť je skutočne nosným výstavbovým prvkom, Ferenčuhová vie väčšinou dobre odhadnúť, pokiaľ má jej výpoveď zájsť, a pracuje princípmi, na ktoré sme u nej zvyknutí – často pomenúva, všíma si detaily, preskúmava. Podrobný prieskum sa deje najčastejšie zapojením viacerých zmyslov: „V zimnej záhrade, / tam, kde je stena najvlhkejšia, / sa drobí omietka. / Privoniam, ďobnem do nej prstom, / napokon obliznem.“ (s. 13). Zmysly (vôňa, chuť, vizuálne vnemy...) vyvolávajú často predstavy, asociujú napr. domov či pocit domova: „predstavím si čistý, / voňavý bielizník. / Kvitnúcu čerešňu. / Periny. V košíku pečivo.“ (s. 22), sprítomňujú minulé alebo tvarujú myšlienku do konkrétneho obrazu, vyjadrujúceho napr. dospelosť: „štrkopiesky a ťažké sivé nebo, / hlboké, durové, / dospelá sa vraciaš domov“ (s. 14).

Zložitú tému, ktorá v sebe skrýva, ako bolo naznačené, viacero úskalí, zvládla podľa môjho názoru M. Ferenčuhová básnicky vyzreto a dominantne „triezvou“, teda vecnou výpoveďou sa aj v exponovaných častiach vyhla nebezpečenstvu vyprázdneného moralizátorstva.

Pôvodne vyšlo v časopise Tvorba, č. 2/2013.
Čerpané zo stránky: glosolalia.sk, 18.07.2013

Viac o autorke článku, Veronika Rácovej
nájdete na: arspoetica.sk/autori/veronika-racova

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku18. 7. 2013, 00:00