Verše okresané na kosť

Derek Rebro
Okamih pred dopadom

Autor sa kriticky venuje mnohým autorkám a inšpiruje sa feministickým myslením. Tieto východiská sa premietli i do jeho debutu, čo je viac než zaujímavé: tobôž v prípade muža. Básne si vyžadujú stíšené čítanie: je im vlastné napätie, pocit konečnosti a permanentnej zmeny („vpred znamená úbytok / pierko sa napíja / oťažieva“). Odkazujú na tvorbu E. Farkašovej („rozčesnutosť bytia“), M. Haugovej (motív srny), N. Ružičkovej („obsesívna autopsia“), S. Plath („spovednosť“) a iných.

Texty sa vyznačujú variovaním významovo zaťažených slov: vlasy, nechty, pokožka, olej, nožnice... Autor vytvára vlastný, ustálený svet. Zároveň však poskytuje rozmanité interpretačné možnosti. Telesnosť je v zbierke prítomná neustále, telo sa tak doslova vpisuje do textu (écriture du corps). Základným naladením subjektu je okrem vedomia smrteľnosti osamelosť, bolesť a krehkosť. Jeho prežívanie je emotívne, vďaka dynamickosti a jazykovej selekcii však odstúpené a neobťažujúce: „stopy / zanechané hmatom / pri páde (...) chumáč vlasov / v hrdle / sieť to nezachytí“. Uvedomuje si tak nemožnosť dobrať sa svojej identity, ako aj neschopnosť priblížiť sa k druhým. Odcudzenosť spodobuje cez motív zrkadla a skla, ktoré sú metaforou nemožnosti komunikácie: „stávať sa neviditeľným / v zástupe zrkadiel“.

V zbierke možno dešifrovať homoerotické motívy, subjekt oslovuje na viacerých miestach muža alebo ho evokuje. Tento jav, spolu s rodovou podvratnosťou v role muža, činí knihu u nás výnimočnou: „vryl si sa mi do chôdze / vytratil sa v krokoch“, „uložení pod seba / na obe strany / zhora nádych / zdola výdych“.

Zbierka sa vyznačuje vizuálnou geometrickosťou (priestor, bod, kruh). Autor neexperimentuje s jazykom samoúčelne, netrpí falogocentrickou potrebou ovládnuť a násilne ohýbať jazyk, pozornosť sústredí skôr na významovú otvorenosť, viacdimenziálnosť a premyslenosť paradoxov a kontrastov. Posledných je v zbierke minimálne: „pohladil ťa švihadlom“, „navždy oddelení / na dosah, prosté ako bezmocnosť“.

Ide o verše, ktoré sú minimalistické a v istom zmysle cudné. Boli publikované časopisecky od roku 1998. Autor ich evidentne precizoval. Aj vďaka tomu a jeho bohatej literárnokritickej aktivite sa vyznačujú jazykovou kultivovanosťou a absenciou klišé. Sú okresané na kosť. To, čo zostáva, nezabieha a nie je ťažko stráviteľné. Naopak, smeruje k samej podstate bytia.

Lenka Krištofová
Kinžná revue 2011/11

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku26. 3. 2011, 15:53