Vyrvať slovo mlčaniu

Vyrvať slovo mlčaniu

Peter Huchel
Zrátané dni

S menom nemeckého básnika Petra Huchela som sa prvý raz stretol ako vysokoškolák, keď Světová literatura roku 1956 alebo 1957 priniesla jeho cyklus Dvanást nocí v preklade Ludvíka Kunderu.

Niekoľko básní som si prepísal do svojho zápisníka, ba som ich aj „ilustrovaĺ". Vidím perokresby, na ktorých je zvalená lampa s cylindrom, ostnatý drôt, vŕba vo vetre, kostlivec, had, mína, bodák zapichnutý do hrubej stehennej kosti, lebka a tvár mladíka v zrkadle.

Pozdný čas, báseň z roku 1933: „Zmírá listí na stromech./ Mrzne mech a mrzne zemi./ Nad hlavami lovců všech / cizí pes jde za větrem"... Ústup. . . Vlaštovka: „Zaslechl jsem tvůj větrný skřek, / a už tě vidím z jílových jam / za nářkem drátů a za vývraty vrb. / Pach požáru a pustota je tam. . . " Silnice stínů: „Ztraceni stáli v šedém vrboví / a ruce měli od krve./ Jak strach rosný chlad listí mnou chví / země mne k sobě rve. / Jak stín a stín po cestách plných min / klouzali tiše ze strání! Zmíraní sloužili až do ruin / a ziskem jim bylo zmíraní..." ,,Dvůr duní prázdnem. Sedlák prý / v mlžnatém lese schován je. / A já jsem v jeho slámě skryt. / Vítr knot lampy stahuje."

Verše, ktoré som uvádzal z Kunderovho prekladu spred vyše šesťdesiatich rokov, v reprezentačnom slovenskom výbere Jána Štrassera a Petra Zajaca obsahujúcom stopätnásť básni, pochopiteľne, nenachádzame. Cyklus Dvanásť nocí z Huchelovej prvej knižnej zbierky básni z roku 1947 predstavuje jeho tvorbu napísanú cez vojnu a po vojne. Básnik slúžil ako vojak v rokoch 1941 — 1945 na deviatich miestach v Nemecku, od apríla do septembra 1945 bol v sovietskom vojnovom zajateckom tábore v Rüdersdorfe. Prvé básnické texty, ktoré som od nebo poznal, sa výstavbou a štruktúrou básne dosť líšia od tých, ktoré čítame v Zrátaných dňoch zostavených zo zbierok Chlapčenský rybník, Hradské, hradské, Zrátané dni a Deviata hodina. Básnický príbeh je širší, výpravnejší a celistvejší, atmosféra, obraznosť i slovník majú veľa spoločného, ale Huchelova lyrika neskorej moderny, ako píše v doslove Peter Zajac, tiež „dospela k minimalizmu, ktorý Ludvík Kundera nazval u Františka Halasa brachylógiou, schopnosťou ‚říci minimen slov co nejvíce'".

Báseň Schopnosť

„básniacich pavúkov – / z vlastnej podstaty / vysúkať tenkú niť / na ktorej potom šikovne / dvoma tvárami / a jedným perom / balansujú v celom povetrí".

Prírodný pavúk ako východisko. Keby v texte neboli slovné spojenia „s dvoma tvárami a jedným perom" báseň by sa dala interpretovať ako ľudský údiv nad tvorčekom, ktorého súkanie tenkých nití zo seba je akoby básnením. Prírodné a ľudské sa u Huchela splieta do jedného klbka. Jeho kratšie i dlhšie básne stavajú na konkrétnom, v prúdoch konkrétnych jednotlivostí a básnikovej vecnosti prebleskujú obrazy a metafory zo živej i neživej prírody. Belasý úhor si v prúde rieky ticho spieva žiabrami. Vzdychá voda pod kýlom člna. Bledý zlom oblohy presvitá cez vzdialené tŕstie. Marec drviaci čakanom ľad neba. Mocné plecia vetra objímajú dom. Mačacie labky brečtanu šplhajúceho sa hore kmeňom. Uhlie – čierny hranatý smútok zeme...

Prírodný lyrik? Aj, lenže ba takáto charakteristika na Huchela nestačí, nezbásňuje prírodu, ale predovšetkým ľudské, transcendentné, skúsenostné, okolo ktorého je svet konkrétnej prírody, plno prírodných konkrét, lebo významným žrebom tvorcu Huchela bolo žiť s prírodou a v prírode, kde sú jazerá, mokrade, rybárske vrše, tŕstie, člny, bodliaky, puškvorec a plno ďalších rastlín.

O Huchelových textoch píše Peter Zajac, že sú „videním videného". Chápem to ako videnie druhotné, vyššie, básnicky zveľadené a posvätené, pred ktorým je všetko, čo prvotne sprostredkuje zrak, „Poludňajší oblak zhasol v sennom svetle stodoly." Senné svetlo stodoly: seno v stodole, do ktorej vniká svetlo ba špárami a štrbinami, masa sena a nad ním stlmene, zošerené svetlo, ba slabo sýtené zvonku. Huchelove reflexie sú oveľa viac nepriame ako priame. Mal bohato na to, aby väčšmi reflektoval svoj život, osud a skutočnosti okolo seba. Zostával zdržanlivý, chlapský.

Narodený roku 1903 pracoval po vojne v rokoch 1945 – 1949 ako vedúci vysielania a umelecký šéf berlínskeho rozhlasu Berliner Rundfunk. V rokoch 1949 – 1962 bol šéfredaktorom mesačníka Sinn und Form. Časopis sa v NDR usiloval o otvorenú literárnu kultúru a udržiaval si istú literárnu nezávislosť. Už roku 1952 dostal Huchel v časopise prvú výpoveď. V jeho prospech intervenoval Bertolt Brecht. Roku 1953 sa spriatelil so svojím českým prekladateľom Ludvíkom Kunderom. Žil v NDR, ale od roku 1954 do svojho odchodu na Západ roku 1 971 dostal viaceré ceny a členstvá vo významných kultúrnych inštitúciách v NSR i v Taliansku. Keď sa roku 1956 stal korešpondujúcim členom Freie Akademie der Kunste v Hamburgu, vypočul si i prvú oficiálnu kritiku na svoju adresu od člena politbyra východonemeckej SED Kurta Hagera.

Tri roky predtým sa sťahoval do Wilhemshorstu a neskôr sa začal čas jeho najväčšej izolácie a osamelosti. Z Wilhelmshorstu sa fakticky nemohol vzdialiť. Nebolo veľa tých, čo si k nemu našli cestu – Wolf Biermann, Ludvík Kundera, Reiner Kunze, Heinrich Böll, Max Frisch.

„Večer sa blížia priatelia / tiene pahorkov. / Pomaly prekročia prah a vedú rozhovory s mojím mlčaním" (Exil). Zmieni sa o bielom pažeráku samoty, o tom, ako štiepa drevo, „nepoddajné krehké drevo samoty" V básni Deň prania sa zjaví „čierny ZIS s bielymi záclonkami / pátravo schádza ulicou a zastane pred mojimi dverami". Vidí svojho suseda, „môj tieň po stopách mojich nôh, keď odchádzam z domu. / Zíva namrzene, v mrholiacom daždi holých stromov babre sa dnes s hrdzavým drôteným plotom. / Zvyšky stôp, do modrého osminkového / zošita píše, čo pozoruje, čísla áut mojich priateľov / sleduje ľahko zraniteľnú cestu, / kontraband, / zakázané knihy, / omrvinky pre vnútornosti / skryté v podšívke kabáta" (Hubertuswege).

„Každý, kto píše, vie, ako ťažko je vyrvať slovo z mlčania," vyjadril sa Peter Huchel. Mlčanie učí vážiť slovo. Je bratom úcty, ktorá nepochlebuje, múdrosťou je preň len tvrdo vydobyté. „Na mŕtvych myslím, zabudnutých... Ach, že tak opustene spia tu, / túlia sa takí nahí k blatu, / k pavúkom, červom v hnilobách pnú sa, / rád dal by som im nové rúcha." Mlčaním sa tvorca prebíja k slovám striedmo zoskupeným do vetra i dažďa. „Vreteno na svahu, / chladne veje tvoja niť / No ja nesiem tlejúcu žiaru, / slovo mŕtvych / javorovou tmou úvozu."

Básnik sa vyzná, že sa nenarodil „pre život pod krídlami násilia, / prijal som vinu nevinného" (Súd). V dvadsiatom storočí hľadel na svet a písal ho, no, neviem to nazvať ináč — huchelovsky. Poznať skepsu, no neutápať sa v nej. Vidieť, vidieť a ešte raz vidieť, čo len málokto vidí. Nebáť sa prachu, hoc je mocný a konečný a hovorí: „Všetko je moje." Na brandenburskom cintoríne túži „byť popolom tak ako každý, / rozmyť sa vo vetre a daždi".

Treba byť vďačný tým, čo nám ho sprístupnili. Nečíta sa ľahko. Zrátane dni sa vyhýbajú tomu, aby v nich platili interpretačné šablóny. Aj preto sú lákavé a príťažlivé. Prínosné pre ducha a pre nájdenie mnohých veršov. na ktoré sa nezabúda.

Ján Beňo, Slovenské pohľady, roč. 128, 2008, č. 2, s. 138 – 140.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku22. 9. 2008, 09:03