Zatajený dych, prižmúrené oči, zdržanlivosť

Zatajený dych, prižmúrené oči, zdržanlivosť

Ľubica Somolayová
Prižmúrenými očami

Ešte stále rada čítam. Možno si poviete, načo vám to oznamujem , je to v podstate moja súkromná vec. Áno aj nie. Rada čítam rozsiahla romány a útle zbierky básní.

V súčasnej slovenskej literatúre je málo jedných, i druhých. (Napísaním tejto vety a názoru sa stalo moje čítanie menej súkromným a napísanie nasledujúcich úvah tiež). Moja úvaha začne zdanlivo akoby nesúvislo s témou... Ale len zdanlivo... Kraskova cena, (čo je cena za debut, pre menej informovaných) nebola toho roku udelená, do súťaže prišli 4 slovom štyri knihy, možno bolo debutov viac, ale neboli do súťaže prihlásené, nech boli dôvody akékoľvek, pre prihlásenie, či nie, mám pocit, že by sa s cenou nazvanou menom nášho najvýznamnejšieho básnika malo zaobchádzať trochu inak, mala by to byť prestížna cena, kde by boli všetky debuty, bez ohľadu na „príslušnosti" k takým , či onakým literárnym zoskupeniam, cena by mala byť včas zverejnená (štatút) a dotovaná aj ministerstvom kultúry slušnou sumou, možno by sa dalo uvažovať aj o rozdelení cien na poéziu a prózu. Zišlo by sa aj "omladiť" porotu a zaviesť nové uhly pohľadu na literárnu tvorbu debutantov. Prečo tieto úvahy o cenách? Preto lebo práva som čítala zbierku básní, ktorá je ako stvorená na Kraskovu cenu ...

Je to pozoruhodné, ako sa tu zjavila výborná poetka, bez toho aby predtým publikovala v časopisoch, alebo sa notoricky zúčastňovala množstva neefektívnych súťaží...Jednoducho sa objavila naraz s knihou. Jej meno nie je v literárnom svete celkom neznáme, predstavila sa už čitateľom Romboidu skvelou analýzou diela S. B. Hroboňa...

Ospravedlňujem sa autorke aj knihe, že som túto recenziu rozšírila aj o úvahu dotýkajúcu sa okruhu literárneho života, ktorý je tristný a živorí na okraji záujmu spoločnosti( s výnimkou poviedkovej súťaže L.C.A, K.K. Bagalu, ktorej sa darí už desať rokov upútavať nielen vybranú spoločnosť literátov, ale aj čitateĺov). Mať takého niekoho na poéziu, možno by sa mi písalo rytmickejšie a optimistickejšie...

Poézia je aristokracia ducha, a myslím, že počet jej čitateľov je pomerne stabilný nepredstavujem si, že by sa z poézie malo stať celonárodné hobby, ale aspoň by mala mať slušné miesto v národnej kultúre. Nesťažujem sa len konštatujem, a teším sa debutu Ľubice Somolayovej, ktorá si uvedomuje, že tento svet nie je celkom realita, ale ihrisko predstáv, na ktorom sa cvičíme prekonávať zdanie tým, že sa pokúšame predsa len realitu vymedziť; so zatajeným dychom, prižmúrenými očami;čítame nápisy z vnútornej strany viečok.

Je to poetika sebadisciplíny, vysokých nárokov na seba, vzťahy, a hlavne na písanie.

Pokoj a pohyb bez vychyľovania z „rozvážnej \ rovnovážnej" polohy, riešenia bez radikálnych rozhodnutí a predsa pevné rozhodnutia; dokonala prispôsobivosť bez straty seba samej, tým že sa bytostne a inštinktívne správne rozhoduje v zvolenom. Vyzerá to, akoby som písala charakteristiku osoby a nie textu, ale od prvej básne mi bolo jasné, že tu sa spĺňa a na – pĺňa to najvyššie žiadané v písaní; keď písanie je odtlačkom, presným odliatkom tej, ktorá píše.

Píše citovou disciplínou proti banalite a hystérii, dvom skazonosným pólom života i písania. Jej pokoj a trvanie v čase a bytí je pokojom rastliny, ktorá nie celkom bez úzkosti, zakorenená, s istotami pri zemi pre-trváva a bojuje svoj húževnatý inteligentný boj s danosťami osudu, ktorý sa usiluje jemne „riadiť".

Táto poézia je silná v detailoch i v celkovom vyznení. Slova sa radia za sebou, k sebe, pod a nad seba do hĺbky i výšky a modelujú všetko podstatné k čomu predovšetkým patrí vzťah ženy k mužovi: v básni, ktorá dala názov celej zbierke Prižmúrenými očami sa pomaly symbolicky cez čučoriedkový koláč, umývanie zubov, cez vôňu (voniaš paplónom), cez stopy hlavy a piet nakoniec napíše vlastné krédo vzťahu, sebareflexiu ( zdržanlivé a silné vyznanie lásky):

„Občas sa odtiahnem,
aby som videla,
či sa postupne mením
na tvoj obraz"

Čítala som odborný článok z psychológie o zrkadliacich neurónoch, ktoré máme v čelnej oblasti a zohrávajú dôležitú úlohu pri medziľudských kontaktoch {umožňujú istý druh dôležitého napodobňovania}, myslím, že pre písanie a plynulé spolužitie je ich potrebné a nutné mať v dostatočnom množstve, tak ako sa to deje v citovanom úryvku. Zo spomínanej básne vanú tie najlepšie poetiky európskej (nemeckej i anglickej) aj našej lyriky, v tomto prípade Strážayovskej...:"myslím na hĺbku, vymodelovanú ovocným svetlom". Myslím, že takýto vplyv len umocňuje poetické smerovanie Ľ. Somolayovej, ktorá je literárne dobre vyzbrojená a vie ako spontánne napísané viesť zvolenými, jej poetike zodpovedajúcimi smermi. Vôbec je tento debut syntézou sviežich a nápaditých veršov, ktoré sú v konečnom finálnom spracovaní pod uváženou, ale neviditeľnou kontrolou intelektu. Chválim túto syntézu, ktorá udržiava obraz o svete a sebe v zlatom reze poézie, ktorá je absolútne súčasná a hľadajúca, čo najpresnejší nový, svojský výraz, uvoĺnená v používaní všetkých najsúčasnejších výdobytkov práce s textom, ktoré priniesli najnovšie smerovania v próze i poézii, a predsa z týchto textov cítiť kontinuitu s kánonmi krásy predchádzajúcich období: ako jemná benátska čipka prišitá na džínsy.

Sieť ktorou tieto texty obopínajú pozorovaný svet má jemné pletivo, keď sa pozrieme lepšie, zistíme, že je z ušľachtilej ocele... Myslím si, že každá báseň je básňou určitej okolnosti odohrávajúcej sa v subjektívnom a objektívnom priestore a čase. Každý v podstate pracuje so svojou biografiou – ako by to mohlo byť inak. Somolayová ako sofistikovaná autorka rozširuje tú viditeľnú biografiu o rozmer dovolím si povedať až bunkový, ukazuje a prináša do makrosveta svoj osobnostnou optikou videný mikrosvet: či už sú to komôrky cesta, cibuľová šupka z optiky mikroskopu, póry, ušné bubienky, korienky a končeky vlasov, drobná včela z roja, unesené zrnko prachu, vločky snehu, zrnká potu, krehké jadrá, kôstky, čiastočky plné energie: atribúty, ktoré vypĺňajú medzi-priestory a dávajú textu plnohodnotný samostatný život (a životu obohatenie textom?).

Udalosti sú našimi učiteľmi, hovorí Pascal, vrátane emocionálnych a psychických procesov, ktoré sa často otvoria tak, že prinášajú nečakané požiadavky, autorka sa priznáva, že k tomu aj sama vedome prispieva: "Občas vyprovokujem okolnosti,/ aby ma dotlačili k akcii| Výškomer udá signál a ja odmietnem| akýkoľvek pevný bod", okolnosti ( aj tie vyprovokované) vytvárajú vzťahy, píše Prigožin , ktoré žijú „svoj „ život, a ja dodávam: tieto okolnosti môžu byť, alebo vlastne skoro vždy sú n e p r e d p o v e d a t e ľ n é a tak sa alebo vrháme do rizika budúceho možného, alebo tu autorka trochu protirečí (prečo by nie?) vyššie citovanému: „radšej donekonečna istiť| bezpečnosť svojho riskovania"---má na to právo hlavne v básni si napísať budúce možné. ( ktoré potom musí žiť?)... Z toho, čo autorka robí dnes neustále presvitá, to, po čom túžila včera... trochu ju citujem v tretej osobe...

Aké skvelé spojenie--- bezpečnosť riskovania, rada by som to vzala ako poetiku mladej poézie, Ľubica Somolayová touto zbierkou „načisto" vlastne riskovala. Jej inteligentný cit jej (asi) našepkával, že bezpečne.

Keďže báseň je aktom pomenovania, pozrime sa čo a ako pomenováva autorka: od smútku po vznešenú ľahostajnosť, po ktorej nasleduje rastlinná úzkosť(vylučuje banalitu a hystériu ale musí sa ich dotknúť), nasleduje veľmi objavné a presné „zakorenené v koreničke", ale nie sú to len pomenovania stavov, je tu veľa vlákien a sietí spájajúcich to všetko s každodennosťou, ktorá sa týmto pomenovaním stáva predsa len čímsi výlučným; zubná kefka, paplón, vankúš, nevtieravo sa zjavia olivovníky, včela, úľ, plást, vločky, medúza (asi 3x, veľmi ma potešila doteraz sa medúzami naša poézia veľmi nezaoberala –nemáme more...

Život je úspešný keď sú detaily na správnych miestach ...tvrdí autorka v básni o sťahovaní, ale práve tu, žiaľ konkrétne nepomenuje nič, žiadne detaily: sú len „predmety, ktoré dostali náležité miesta, tu by som možno prijala niekoľko málo pomenovaných a upratovaných „vecí", ale toto chýbanie asi patrí do arzenálu autorky, ktorý som nazvala už v nadpise zdržanlivosťou... ani pri najpresnejšom čítaní sa nikdy nedá vedieť zámer autora/autorky, a toto chýbanie je „mojim chýbaním" a preto aj slovíčko žiaĺ v úvode tejto poznámky sa vzťahuje vlastne len na moje myslenie/želanie, v nemčine je na to pekný jednoslovný výraz Wunschdenken...

Vlastne je zdržanlivosť všade skryte prítomná ako paralelný pohyb básne a je súčasťou poetiky, veľmi skvostne použitá v básni, ktorá sa dotyka tak zložitých javov ako je vyjadrenie vzťahu dvoch bytostí v básni začínajúcej „Jediná mužská figúra na ženskom plátne..." jediný raz ty jediný raz ja (cítim vzdialený známy závan Rilkeho, ktorý to hovorí vo svojej Elégii ...ako sme tu len jediný raz) a všetko to presne ohraničené, a ostatné zabezpečí transcendentálna komunikácia...

Ale v nasledujúcej básni sa predsa len zjavuje (vzhľadom na vek autorky) nečakane zrelé videnie hrozby: „...nedostatok argumentov môže spôsobiť presadenie neskutočného", a ďalej ide až TAM, povedala by som riskuje, že to prestane byť báseň a vecne pripomenie: „ Vyargumentované nahrádza pravdu..." báseň visí na vlásku, ale cítiť tu autorkinu vôľu k pravde, možno trochu na úkor krásy... Myslím, že je to občas veľmi potrebné...trénovať si realistický prístup k svetu vo výbornej básni na konci knihy, ktorá je aj krédom, ars poetikou tohto skutočne opovážlivo výnimočného debutu, tú báseň by som tu mohla citovať celú; má rozmery haiku a zároveň na malom priestore 28 veršov( toľko má autorka rokov, rozmýšľam je to náhoda ?) evokuje dojem rozsiahlejšej básnickej kompozície : „ Začínam drobnými kameňmi / kým prejdem ku skalám/ Od mizivých drobností/ do nekonečna..."

Teraz už len zostáva pozrieť sa na knihu „prižmúrenými očami", a uvidieť artefakt so snovo pôvabnou obálkou Jany Slezákovej, ktorá sa postupne stáva najnápaditejšou výtvarnou redaktorkou knižiek poézie. Nebesky modrá (celestial blue) obálka so spletencom fantastických kvetov, sa presne hodí na čítanie v júli v tomto ťažkoľahkom letnom mesiaci. Odporúčam celému kruhu milovníkov poézie, ktorých je podľa mňa na Slovensku okolo 400, ale poézia je ako som už napísala aristokracia ducha...

Verím, že Ľubica Somolayová už žije a píše svoju druhú knihu. Verím, že si po prečítaní knihy utvoríte svoju verziu s prižmúrenými vidiacimi očami. Toto bola moja zvnútornená verzia, otvorená všetkým ostatným.

Mila Haugová, Romboid, roč. 42, 2007, č. 8, s. 78 – 80.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku22. 8. 2007, 10:42