Zborník ako sľubný základ dlhodobej platformy

Zborník ako sľubný základ dlhodobej platformy

Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2006

Bilančné uvažovanie o slovenskej próze a poézii je aj ukážkou úrovne literárnej kritiky. Bilančné uvažovanie o slovenskej próze a poézii je aj ukážkou úrovne literárnej kritiky.

V literárnej kritike býva dobrým zvykom, že robí celoročné bilancie vydaných kníh, čo nielenže poskytuje prehľad často enormnej produkcie, ale aj oddeľuje plevy od zrna a hádam aj pomáha udržiavať aký-taký umelecký vkus. O užitočnosti takýchto bilancií pre budúcu literárnu históriu ani nehovoriac.

Spomínanú funkciu plní aj kniha Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2006 (Ars Poetica, Ústav slovenskej literatúry SAV), ktorá je vlastne zborníkom príspevkov z konferencie a obsahuje aj záznam diskusií o jednotlivých referátoch a knihách.

Pätnásť slovenských a českých literárnych kritikov a historikov tu vyjadruje svoje názory na diela našich prozaikov a básnikov, ktoré vyšli v danom roku, no nie každý príspevok je bilančný: zúčastnení hovoria aj o jednom či dvoch vybraných dielach.

Celkový prehľad prozaickej tvorby podáva iba Vladimír Barborík, básnickej Ľubica Somolayová, pričom obaja sa usilujú vyhmatať i všeobecnejšie tendencie sledovaných žánrov. Vladimír Barborík delí prózu na populárnu a tú, ktorá sa tvári ako umenie, prípadne chce umenie vytvárať (do prvej skupiny zaraďuje napríklad Keleovú-Vasilkovú, do druhej Ballu, či Kopcsaya). Somolayová hovorí o poézii, „akoby balansovala medzi artistnosťou, ktorej sa vyčíta nekomunikatívnosť, a autentickosťou, s výčitkami priveľkej ústretovosti voči čitateľovi, publicistického tónu, sentimentu, či všeobecne nevýraznej imaginácii medzi výrazom a citovosťou". Svoje názory nevyvodzujú len z práve vydaných diel, ale z dlhodobejšieho poznania skúmaného žánru.

Najfrekventovanejšími au­tor­mi u väčšiny účastníkov konferencie sú prozaici Márius Kopcsay, Peter Bilý, Balla a Pavel Vilikovský, v poézii debutantka Marcela Veselková (jej básnickej zbierke Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa venoval Jaroslav Šrank pomerne rozsiahlu štúdiu) a Katarína Kucbelová a Jakub Erich Groch.

Niet tu, bohužiaľ, miesta na reprodukovanie všetkých plusov a mínusov, uspokojme sa aspoň s konštatovaním, že ani jedno dielo sa nezaobišlo bez kritických pripomienok a že so zaujímavými postrehmi prišli aj českí účastníci seminára Ľubomír Machala a Michal Jareš. Tri diskusie účastníkov, ktoré sú tu uverejnené, niežeby práve iskrili polemikou, no dosť je v nich dokresľujúcich poznámok. Ak má byť projekt Ústavu slovenskej literatúry SAV naozaj dlhodobou platformou každoročného bilančného uvažovania, treba ho len privítať a podporiť. Lebo je to aj prezentácia literárnej kritiky, ukážka jej úrovne.

Jozef Bžoch, Sme, roč. 16, 2008, č. 196, s. 18.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku22. 4. 2008, 10:58