Autorka básnickou knihou Ľubľana potvrdila a prehĺbila svoj „básnický egocentrizmus" a v jeho rámci špecifický druh nepredvídateľnej, impulzívnej imaginácie. Ta pôsobí prekvapujúco ucelene vďaka autorkinej ukotvenosti v intelektuálno-kultúrnom diskurze. Svet „malých skutočností", posunkov a dejov spája poetka so svetom „veľkých mien" a abstraktných pojmov často jediným neuveriteľným gestom, a to buď pomocou montáže alebo básnického obrazu.
05.
Ak sa skloním pred inčtinktmi más,
hostia viac nepraskne.
Krása skĺzne z tela.
Duch skutočnosti ostro vonia.
To prasknutie roznesie všetko obyčajné.
Desaťročia na perách lovia sny
omeškané vo všednom čase, len
aby mohli prísť.
60.
Domy stoja na piesku, sú vysušené a spálené.
Beduína neprilákajú kovy, mramor, ani sklo.
Bystrosť ho privolá. Žblnkotavá a svieža.
V tichej záhrade si odmotáva hlavu a rozpráva
o kvetinách z dávnych krajín.
O ženách, čo neupadli do zabudnutia generácií.
Bez predsudkov ukazuje ich napredovanie
a svoju tvár. Duša dvojníčka
príde k nemu, lebo studňa ich obe rozuzlí.
Pozorujú sa z rovnakej vzdialenosti,
preto zriedkavejšie padnú a rýchlejšie vstanú.
28. máj 1949
64.
Zlomyseľný vietor mi dokaličí slová.
Mám sa s ním popasovať mečom?
Nevydarený život sa celí
zvnútra navonok.
Uprostred margarét vyrastie veľké slovo,
na ktorom zaveje zástava.
Nadšenie jej vanie priamo do tváre.
Vytlačiť stránku
