Druhá zbierka básní poetky, filmovej teoretičky a prekladateľky Márie Ferenčuhovej Princíp neistoty je vystavaná z dlhších básnických celkov, tematicky navzájom prepojených v jednotlivých cykloch.
Písanie sa pohybuje na pomedzí lyriky a epiky a drobnokresbou mapuje intímny svet hrdinky. Moment hľadania vlastných súradníc v odcudzenom svete preniká téma času a časovosti. Obrazy premien, keď sa lyrická hrdinka stáva (partnerkou, matkou, sama sebou), sú zachytené prostredníctvom fragmentov príbehov. Za prenikavým analyzujúcim raciom sa skrýva vnímavá bytosť s jej autentickou skúsenosťou a úžasným citom pre detail.
I.
Leto neodchádza, zostáva ako zápal na vydýchaných cestách,
teplý kameň, ani stopy po krokoch (a predsa vlhký vzduch);
rany sa nehoja, rovnaký pohyb každé popoludnie — rukou si
z očí zotrieť prach a olej z rozohriatych kolies. Október.
Ani nie návrat: trvanie v štrbinách — mesto si nepamätá,
nechceš si ani ty: stŕpnuté chodidlá, popraskané ruky, prečo si nepriznať —
úžina, pasáž, spoza rohu sa namiesto (inej) spomienky vynorí
ulica. Ďalšia. Rovnaká.
A na peróne šialenec, načisto opustený
(nikto sa ho už nečaká), prestupná stanica Réaumur-Sébastopol:
na samom vrchu spí človek v ponožkách,
z jednej mu trčí obväz, no iba málokto si trúfne zakryť nos.
Za oknom bez roliet sa ktosi opíja,
celkom sám, za oknom s roletou si premaľúvam tvár,
nevetrám, potichu vzývam telefón,
až napokon zaspím.
Vytlačiť stránku
