
Básne Moniky Rinck pôsobia naratívne, tematicky pestro a ich humor vyplýva z obradnej samozrejmosti s akou sa v nich stretajú inak nespojité svety. Motívy, ktoré si vyberá, sú niekedy veľmi neobvyklé až exkluzívne, vymykajú sa tradičnému ponímaniu „poetického". Nahromadením asociácií tesne vedľa seba vytvára akýsi prudký vírivý pohyb, ktorý čitateľa strháva do poetickej hĺbky.
pivónie
vo všetkých fázach riasenia hniezdia trsy,
stlačené balíčky, nahusto, natesno a nemo,
chúli sa v pukoch nutkanie k tučným
omámeným stredom, purpurovým a/alebo bielym,
sklonené kvety bývajú chrbtom k sebe
na rastlinných stonkách a kvitnú si doguľata.
keď začalo pršať, pri steble
vo veľkej ruke držala som ťažkú hlavu
a vyháňala detstvo do vlhkého povetria,
ostré výkriky, chcenie, svätodušné vábenie,
ktoré sa stalo vášňou. rozmanité túžby sa vynárali
a znova mizli. keď som začula šepot
jej tisícich kvetov, chcela som
zmoknutú ružu čuchrať, húžvať, plieniť,
chcela som jej šklbať kvety, rozhádzať ich,
rozšliapať ich, volať priateľov, poďte a pozerajte,
čo tu ja mám, tučné veľké kvetinové čudo,
guľatú mačkohlavu, bielu a bezokú, ja, ja,
ja chcem tú mačaciu hlavu, ktorá nie je žiadnou mačkou,
prehnať cez bláznivú svorku svojich predstáv.
zničené a dochytané, nie nezranené
nechala som vznešené ruže zmeravieť
uprostred tých dráh, ktorými sa detstvo náhli.