Otoniel Guevara

Ktosi sa mi prihovára z druhého sveta.

Ktosi tvaruje môj hlas svojou abecedou.

Jeho hlas

Musím vravieť, že hrmí, že duní?

Musím vysvetľovať, že sa rozlieha, že naháňa strach?

Musíte pochopiť, že mlčí?

Musíte vedieť, že sa blíži?

Človek mála slov

prepisuje moje meno zo sna.

Odhaľuje sa v podobách Hladu.

Definuje svoj hlas tóninou Hnevu.

Krváca láskou na staniciach a letiskách.

Niekedy tak veľmi bolí žiť

a bezmocne počúvať Božie vzlyky.

Zo španielskeho originálu preložila Magda Kučerková

Mila Haugová

Dáma s jednorožcom

Som vo svojom hlase?

Hovorím, čo je najtesnejšie

v mojej krvi? Vsugerujem láske

svoju tvár, aby si ma v nej uvidel.

Obraciam sa zraniteľnejším.

Mám ísť ešte ďalej? Prísť za tebou

do života, pred narodením? Skloniť sa,

počúvať (prečo sa bojíš, prečo mám strach?).

Prijať podobu vytušeného:

vrstvenie dychu, jazykom

v obojstrannej tme. Vytrhnutá z času

v beztieňovom bytí, hlava Jednorožca

v lone (keď vysmädne, oblizuješ slzy snov),

si navždy iná, budeš sa starať

o rozdielne (nevidím, nepočujem).

Predticho, achátová vrstva

v beztieňovom bytí (zosrstnatenie),

dotýkanie, obojstrannosť tmy...

červená: trhliny vo vetre,

modrá: mreža úst.

Rozrastanie.

Zatajený

dych

slo

va.

Rod Mengham

Alej ide ďalej

Dlhý pohľad do ulíc

Uveď nás do tajomstiev

skrytých dôkazov. Deti sa hrajú

okolo klietky. Zviditeľnujem latexový

jazyk, čo nikdy nedojíma ani nedráždi

pridlho. Môj prsteň obranných

rýmov niekedy skoro povolí.

Tak sa vždy znovu rodí smútok,

z ktorého nie som.

Žoldnieri hádžu nárečia do žita.

Vypožičaný meč jej skráti

pomotané vlasy. Zadrž!

Kričia, že toto je jej

koniec. Nech sa vypočujem

v skrátenom konaní. Predstavuješ

iba ak tri osoby

čo zabudli na vlastné uši.

A tak sa my bojovníci snažíme aspoň zneistiť

každé jasné riešenie, očistný element,

jedinou pravou cestou z druhej strany.

Nepriatelia nám sťahujú obeživá na svoje miesta

reťazou zlomových okamihov. Unikajú na vrchole síl!

Ale už zajtra sa pred ďalším predelom

zdržia na neurčito.

Z anglického originálu preložil Martin Solotruk

Zoë Skoulding

V niektorých mestách

došlo aj na dni, keď zima

tak veľmi zosilnela, že slová stuhli

na pevné čiastočky a primrzli o vzduch,

trajektórie výkrikov zostali paralyzované,

šepkania zdrsneli na vietor

a z šumivých mrmlaní zostali iba okrúhliaky

zaskočené po odlive

tvárností. Uprostred čistého ticha

zoškrabujeme ľad a

počujeme krehké nárazy

slabík o výklady,

náhle klapnutia o zrkadlený chodník.

Čo iné sme mohli ako zdvihnúť plecia

a začať sa triasť, hlboko zababušení do seba,

ústa sme odhalili do úsmevu,

s tenkými cencúľmi na zuboch a fialovými perami,

alebo sme ďalej len tak rozprávali

a s údivom sledovali, ako žiarivo sa slová

v tom mraze spájajú -

kým pomaly nedopadnú na zem.

Na jar ten škrípavý a podivne

úsečný lomoz zmäkne,

s prívalmi cícerkov samohlások

otázke kto čo a kde

už nebude mať ako zaznieť odpoveď.

Z anglického originálu preložil Martin Solotruk

Späť na Festival 2004