Krá

Krá

Ted Hughes

Najvýznamnejšie dielo britského "Poeta Laureate" Teda Hughesa – komponovaná básnická kniha Crow (1970), v ktorej sa autor pokúša vytvoriť originálnu mýtickú verziu sveta. Slovenský preklad Martina Solotruka obsahuje všetky texty jej rozšíreného vydania z roku 1972. Za svoj preklad získal M. Solotruk v roku 2007 Cenu Jána Hollého v kategórii preklad poézie a vydavateľstvu Ars Poetica bola udelená Pocta Literárneho fondu za významný edičný čin.

Krá teologizuje

Krá si uvedomil, že Boh ho miluje
inak by predsa bol už dávno medzi mŕtvymi.
Mal teda dôkaz.
Dal si pohov a žasol nad rytmami vlastného srdca.
Pochopil, že Boh hovorí jazykom Krá
holý život je Jeho zjavením.

Ale čo
potom milovalo kamene a hovorilo ich rečou?
Zdalo sa, že aj ony sú tu.

A čo prehováralo tým zvláštnym tichom
hneď po tom, čo doznel jeho škrek?
A čo milovalo broky
ktoré pod chvíľou vypadávali z rozvešaných vraních múmií?
Kto prehováral tichom olova?

Došlo mu, že bohovia sú dvaja

Jeden omnoho väčší než ten druhý
láskavý k svojim nepriateľom
a pán všetkých zbraní.




Ted Hughes: Krá. Zo života a piesní Krá
Recitácia: Ted Hughes

Réžia: Yoav Segal
Hudba: John Leafcutter
Umelecký koncept: Holly Waddington



Predpeklie, predspev. Ôsma elégia

Sedeli sme na schodoch pred Oponou,
gondoly boli príliš drahé toho roku,
neživot príliš lacný, Ezra (tá opona
pred tebou je celkom priehľadná a pritom železná,
stráže sa ukrývajú v každom pohľade)
nebolo pre nás cesty na druhý breh.
Kamarát Š. H. (emigroval pred tankami spojeneckých
armád Veľkého červeného brata) po rokoch píše
z druhého konca sveta: nemôžem nemyslieť na
najslnečnejšiu jeseň, prežíval som ju (pomaly
na úteku) v Mníchove, až do konca
novembra slnečno a vzduch (taký čistý, aký môže byť
len tam, kde už cítiť blízkosť Veľkých vrchov)
už len tá farba (svetla) vedela spraviť tvoju
osamelosť svetlou. A ešte to pivo (helles Bier)
ktoré dokázalo hriať. To bolo dávno, teraz
sa teším na dvetisíc míľ jesene
v slnku, cestou ďalej a ďalej, celkom na západ
(Canada, B. C.) hnaný protichodným vábením
zotrvať aj pokračovať stále ďalej (– kde a kam –) ako
keď hrám na klavír (v hodvábnych zdrapoch
„Nec Spe Nec Metu") v hlbokých prázdnych sálach
plných mrazivého srienenia. Je to aj vo mne: nezadržateľný
úder: pokým obloha predo mnou trvá ako Opona (aj
vo mne) stále tlie a prelieva sa tá istá potreba
zotrvať s potrebou vrhať sa ďalej, do akcie, do Vrchov:
akoby v ústrety skrytej iskre vo mne, odkiaľsi
zvonka, spoza Opony, mal už každú sekundu
vyšľahnúť plameň. A všade,
kamkoľvek dorazím, už na mňa čaká
ten istý neznámy chlapík podobajúci sa na mňa,
s výrazom tváre toho, kto so zlatými vlasmi
ukrytými pod klobúkom, tak márne & vytrvalo
vysedáva na schodoch večne zatvorenej colnice.
Myslím naň. Myslím na nejasné
búšenie a na údery na bránu ešte pred precitnutím
vlastnej pamäte: pred ľuďmi v koži
vraždiacich plavých beštií s tetovaním Gott
mit uns sme v rodine (hlboko v dome) pod znakom
Syna ukrývali ľudí Knihy (Herrmannovcov)
potomkov Otcových. Bol som ich náhodný a
šťastný talizman, nevedomý bezbranný ochranca
zavinutý do plienok prvých mesiacov, ktorému
tieklo materinské mlieko po brade pred očami
obetí aj lovcov. Pach mojich ranných výkalov a
nervydrásajúci vreskot dojčaťa bol krehkou oponou
pre naše prežitie. Ich syn – rodený puer aeternus – zatiaľ
prežíval celé holé peklo prekonávajúce svojím ohňom
brány Gehenny: zomrel až PO VŠETKOM,
keď sa kdesi pod Berlínom u Spojencov zase
po prvýkrát najedol – a ja stále na hrudi aj v bruchu
cítim to bezpodmienečne zdrvujúce úzkostlivo divé
búšenie: prichádza zvonka a zaplavuje ma
neodvratne zakaždým znova, keď ma tisnú k sebe (na
prázdnu rodičovskú hruď) v zázračných chvíľach po tom,
čo sme zase všetci, o (zlatý) vlas, vyviazli. Akýsi
dvojitý rytmus úderov a ozvien z dvoch brehov mi
rozochvieva postembryonálnu hruď, akési zdvojené
srdce sa kľuvalo a búšilo a divo rástlo uprostred
môjho malého (sotva postrehnuteľného) vesmíru a
túžilo ísť ďalej s ním a súčasne zotrvávať
v roztvorenej priepasti spoločného prežitia, v ktorej
môžeš ísť stále ďalej a pritom zotrvávať
na mieste tejto krátkej večnosti.
Hovorím tichou rukou ku všetkým tichým
skrýšam sveta, plným tichej krvi. Ó, Adonai,
nech nimi presiakne jej rev
na druhý breh.

Copyright © Ted Hughes
Slovak Edition © Ars Poetica 2006
Translation © Martin Solotruk 2006
ISBN 80-969409-3-7
Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku18. 9. 2006, 12:02