Ivan Štrpka svojou básnickou zbierkou potvrdzuje, že patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti súčasnej slovenskej poézie. Za svoju zbierku Tichá ruka. Desať elégii bol nominovaný na literárnu cenu Európsky básnik mieru (The European Poet of Freedom Literary Award), ktorú udeľuje mesto Gdaňsk. Autorove básne do poľštiny (Cicha Ręka. Dziesięć elegii) preložil Zbigniew Machej. (Tiež pozri: Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad.)
Slovenské vydanie publikácie Ivana Štrpku Tichá ruka. Desať elégií, poľské vydanie Cicha Ręka. Dziesięć elegii v preklade Zbigniewa Macheja a talianke vydanie La mano silenziosa. Dieci elegie v preklade Alessandry Mura.
Zbierka Tichá ruka. Desať elégii tvorivo nadväzuje na viaceré poémy, ktoré definovali tvár svetovej poézie 20. storočia, ako Duinské elégie Rainera Mariu Rilkeho, avšak zostáva verná štrpkovskej originalite: Spája senzuálnu polohu s hlboko kontemplatívnym diskurzom, objavuje celé spektrum tragicko-groteskných rozmerov a až metafyzickú závažnosť.
Náčrt (prvej) elégie
Si ty môj anjel? Nie, len tvoj trápny fízel
vytrvalo špehujúci náš krátky výstrel, môj chladný
úsmev aj čiusi večnú kosť. Nahý blesk. Príbeh
v prázdnej sekunde. Ríše a štáty? Pakty? Únie? Holé
Fantazmagórie! Každý jednotlivec je vlastný cieľ
všetkého toho hmýrenia a spolčovania ľudských tvorov
vo svete, každý je zhromaždením mnohých aj
vlastným rozhodnutím súčasne, každý sám
osebe a v sebe je ten neumdlievajúci
spev (stebiel trávy) plný hermafroditických semien
trieštiacich sa hlasov (Deklarácie) seba samého.
Ale kam vlastne mieri (na čo) (a kým sa máme
stať) čo môže byť (čo chce byť, čo tvaruje a
čím sa vlastne stáva) aký len môže byť (práve
TERAZ) (účel, konečný) zmysel toho (aktuálneho)
smiešne dojemného kráľovstva seba
samého?
Vytlačiť stránku
