Báseň je elektrický výboj

Báseň je elektrický výboj

Ted Hughes
Krá

Báseň je elektrický výboj a jej záznam čiara blesku: píše o poézii samotný Ted Hughes, ktorý sa už počas života stal legendou anglického literárneho života.

Svojimi básňami-bleskami obrátil na hlavu všetky dovtedajšie kánony anglicky písanej poézie. Chcel stvoriť a myslím aj stvoril svoj vlastný svet.

Ted Hughes je naozaj básnik-stvoriteľ, vytvoril vo svojich textoch taký svet, ktorý nie je opisom ani odrazom ani napodobeninou tohto reálneho sveta: je jeho metaforou. Oslnivou, oslňujúcou, zasahujúcou ako blesk jasným a ako britva ostrým videním. Zápis z denníka Sylvie Plathovej z roku 1957: „Tedova kniha poézie Jastrab v daždi vyhrala u Harpera prvú cenu, čo zároveň znamená publikovanie (porota W. H. Auden, s. Spender a M. Moore)... Jeho básne sú múdre, strašné, krásne..." Nasledovali ďalšie básnické zbierky: Lupercal, Wodwo, Vrán, Zo života a piesní Vrána (v preklade Martina Solotruka do slovenčiny inovatívne Krá), Zvyšky Elmetu, Gandella, Jaskynní vtáci...píše eseje o poézii, divadelné hry, kritiky, prekladá, zakladá časopis (Modern Poetry in Translation, kde predstaví preklady vrcholných zjavov európskej a svetovej ne-anglicky písanej poézie), píše básne pre deti a rozprávky (vyšli aj slovensky), trochu nepochopiteľné: v roku 1984 dostáva titul Poeta Laureate – čo v podstate znamená, že sa stal oficiálnym, básnickým komentátorom britskej kráľovskej rodiny – ale poďme späť k radikálnejšiemu obdobiu jeho života. „ Anglická poézia si našla nového hrdinu, a odteraz nebude môcť nikto čítať, či písať poéziu bez čierneho tieňa Vrána dopadajúceho na papier" (Peter Porter) „Vytvorením Vrána pripája sa Ted Hughes k vybranému okruhu básnikov, ktorí prežijú, ktorých dielo je adekvátne deštruktívnej realite nášho života. Myslím, že je jediným britským básnikom, ktorému sa to podarilo." (A. Alvarez).

Milý čitateľ tohto zamyslenia nad Tedom Hughesom, nechcem použitím názvu Vrán polemizovať so Solotrukovým Krá, je to len relikt z mojich niekoľkých prekladov básní Teda Hughesa asi z roku 1988, ktoré som urobila preto, lebo som prekladala Sylviu Plathovú, zaoberala sa jej textami a denníkmi i prózou a nedalo sa obísť Teda Hughesa nielen ako človeka ale predovšetkým ako básnika. Poďme však k Solotrukovmu „Krá". (Ak sa nemýlim, rozprávali sme sa o preklade T. Hughesa s Martinom Solotrukom raz na nejakom podujatí asi v roku 1992 alebo 1993 ešte spolu s Dežom Ursínym. Zdá sa mi, že už vtedy to bolo u neho Krá... Vrcholným dielom Teda Hughesa je nesporne básnická zbierka Crow, 1970 a jej doplnené a rozšírené vydanie From the Life and Songs of the Crow, 1972, ktoré kompletne nachádzame v Krá. Hľadám a nachádzam, píše Ted Hughes so suverenitou Tvorcu. Je opojený tvorbou, všetko je dovolené, v džungli ľudských vzťahov platia prírodné zákony. Všetko je na strane silnejšieho. rozum sa s rozkošou spája so živočíšnym ja, na konci všetkého aj taj stojí Smrť a ešte samozrejme Krá – akýsi poločlovek, polovták Bytosť, ktorá je čosi iné ako človek, nemá duchovné ambície nepozná pocity viny, výčitky svedomia, myslí len na to ako prežiť. Krá prechádza cestu poznania, ktorá je plná hrôz i nádhery, stretáva sa s Bohom i so Smrťou, prekonáva všetko znova a znova začína, v tom bode, kde už pre druhých všetko skončilo. Vzostup a pád ich neustále striedanie, nekonečná reťaz Smrti a Znovuzrodenia. Zárodok nového v deštrukcii. Vytvára vlastné legendy a mýty vychádzajúce z temnoty z tej najčernejšej čiernej (čierna je vôbec obľúbenou farbou jeho stvoriteľského gesta):
„... aj duša čierna, ohromné zadrhnutie
výkriku, ktorý nech sa silil ako chcel
svoje slnko vysloviť nedokázal."

Nádherná silná a v podstate jasná metafora, slnko vysloviť nedokázal, ale stvoril „vysedel"

Krá, dal mu rodokmeň, v ktorom bolo všetko: výkrik, krv, oko, strach, krídlo, kosť, žula, fialka, gitara, pot, Adam, Mária, Boh, Nič, Nikdy a táto Bytosť Krá sa narodí v špine hniezda (jeho vtáčia –animálna časť) a holými lakťami si tam robí miesto(jeho ľudská časť). Ešte pred narodením ho pred bránou lona vypočúvajú a určia mu, že všetko ale všetko nakoniec patrí Smrti. Hneď teraz musím napísať, že prekladateľské podujatie M. Solotruka, kde si určil kompletné preloženie jednej jedinej zbierka a nie výber bolo správne a pre umiestnenie prekladu v kontexte pôvodnej slovenskej poézie programovo dôležité: totiž v našej poézii nemáme nič podobné a také totálne (to neznamená že by slovenská poézia v tom svojom najlepšom nestála na najvyššej európskej a svetovej priečke) Krá je komponovaná básnická kniha, ale nepredstavme si ju ako niečo monotónne a lineárne: Ted Hughes je v tomto skutočne jedinečný, básne sa striedajú vynárajú a strácajú konce a začiatky jednotlivých textov pôsobia v kontexte celej knihy ako polyfónia vertikálnych a horizontálnych bleskov...ak ste niekedy videli búrku nad morom... Po rodokmeni prichádza skúška pred bránami lona, vlastne vypočúvanie, potom zviera na odstrel, potom Krá podstupuje prvú lekciu (Boh učí Krá rozprávať a začína slovom Láska...krá sa to nevie za svet naučiť, myslím, že v tom čase ani samotný T. Hughes: „Krá previnilo odletel.")

Pokračovanie Eliotovej Pustatiny? Pustatina mesta, konfrontácia Eliotovho chladného intelektuálneho pohľadu s konkrétnou predmetnou zmyslovosťou? Mohla byť popolnica narážkou na Popolcovú stredu? Stvoriteľské gesto Krá ako alter ego teda Hughesa ide ďalej : búra sofistikovanú uhladenú na univerzitách a v literárnych časopisoch vznikajúcu poéziu.

Vynikajúca kombinácia Plebejca s aristokraciou ducha... Čierny tieň vrhnutý na biely neutrálny papier literatúry. Nezabúdajme že sme v Európe 60-70, rokov XX. storočia v ére okuliarov s čiernym rámom, čiernych rolákov búrlivých diskusií v opare existenciálnej filozofie: Sartre, Heidegger, Camus... Deštrukcia sa ešte len začína a ešte je možné uveriť, že svet drží, že sa dá ešte sceliť, hoci to už všade praská... Ak sa náhodou Hughes v básni V tejto chvíli dotýka takých abstrakcií ako nekonečno musí báseň okamžite stiahnuť z tých výšin prudkým návratom do reality:
„... uprostred bezprízorných vecí dennej potreby
navždy vystavené nekonečnu.
Krá si bezodkladne musel zohnať niečo do zobáka."

Tedovi Hughesovi a Krá sa zdajú byť nebesá v neporiadku...je to gesto zvrchovanosti tvorenia, ale musíme dodať aj azda pýchy a nadradenosti (kde už len v tomto storočí nevytŕča aj Nietzsche: „Naučil jsem se já snad od něho dlouhému světlému mlčení? Či nebe ode mne? Či každý z nás to vynalezl sám?"( Tak pravil Zarathustra)
„Pozrel na nebesá, ako sa rozťahujú so svojim neporiadkom
a ignorujú akékoľvek hranice.
JA DÁM TOMU VŠETKÉMU MIERU A ZMOCNÍM SA TOHO BEZO ZVYŠKU
A BUDEM V TOM PRÍTOMNÝ,
AKO SOM VO VNÚTRI SVOJHO VLASTNÉHO SMIECHU
A NEBUDEM UŽ MUSIEŤ ZÍZAŤ VON CEZ STENY
CHLADNEJ KARANTÉNY OKA
SKRÚTENÝ V KOBKE KRVAVEJ ČIERŇAVY"

To proroctvo si v ňom urobilo miesto ako oceľová pružina pozvoľna trhajúca vlákna života. Našťastie bol Ted Hughes nielen talentovaný TVORCA, ale aj veľmi múdry človek, a svoj veľkými písmenami napísaný individuálny manifest v poslednom dvojverší okamžite položí na správne miesto: ak niečo skutočne vieš, ohrozí to v samotnej podstate tvoj život.A zároveň vidí svet ktorému chce dať mieru v celej svojej zložitej štruktúre ako potravinový reťazec ako agóniu a zármutok:
„Krá si pomyslel:´Beda,
beda, nebolo by lepšie zabudnúť na žrádlo
a pokúsiť sa stať sa svetlom?´"

Nebolo úniku len do smrti píše v Krá bilancuje bitku: ani Písmo ani Fyzika nedávajú odpoveď. Krá hľadá príčiny vzájomného vraždenia (Čierna beštia) a nachádza ich v nás, „v nich" v každom. Suverénny básnik Hughes používa pretavené do svojej poetiky všetky možné básnické postupy, všetko sa uplatní sen, surrealizmus, vízie, biblia, Svätý Juraj, archeológia, biológia, narážky na Hamleta a iné skryté zdroje z pokladov anglickej literatúry grécku mytológiu a Oidipa, , metafory a metonymie, konkrétne a abstraktné suverénne ovláda väčšinu básnických postupov známej poézie od krátkych úderných veršov až po dlhé naratívne... Myslím že jeho pozostalosť poskytuje celoživotné bádanie tuctu literárnych vedcov, ale tajomstvo tejto poézie má jediný kľúč: Hughes, ktorý to všetko v kotle svojho obrovského talentu pretavuje na rýdzi kov.

Zbierka je skutočne veľmi premyslene komponovaná, v záverečnej časti sú básne , ktoré sú vrcholom Huhgesovej tvorby tohto obdobia. nádherné Krá a more „ Skúsil more ignorovať/ no bolo väčšie než smrť a rovnako väčšie než život" a potom nasledujú za sebou všetky: Pravda všetko zabíja, Krá a kameň, Zlomok starej tabuľky ...Milostná pieseň je myslím totálnou výpoveďou o „skoro" absolútnej láske („úplne" absolútna láska musí končiť smrťou, taká bola láska S. Platovej)
„Milostná pieseň
On miloval ju a ona milovala jeho
Bozkami z nej vysával celú jej minulosť i budúcnosť
alebo sa o to aspoň snažil..."

Ak mám byť spravodlivá, v prvom verši je už všetko, ale treba si ju prečítať celú. O tejto básni sa dá máločo povedať, takisto ako o láske. Ingeborg Bachmann sa raz vyjadrila: „... všetko, čo sa o diele napíše je slabšie ako dielo samotné." Môžem len súhlasiť. Možno niekoľko slov o živote Teda Hughesa a Sylvie Plathovej, keď už vydavateľ niečo naznačil na obale knihy o tom, že aký podiel by mohol mať Ted Hughes na samovražde manželky Sylvie Plathovej... možno pomôžu denníky Sylvie Plathovej: Denník 25.február 1956, Smith College Cambridge: „Ten vysoký tmavý chalan, jediný z prítomných dosť veľký pre mňa sa priblížil, pozeral sa mi tvrdo do očí a bol to Ted Hughes. Povedal Sylvia a vrazil čierny výsmešný pohľad do mojich očí, túžila som vtedy, aby som mohla len jediný raz postaviť svoju silu proti jeho..." Keď sa zoznámili mala Sylvia Plath za sebou už dve neúspešné samovraždy. Neskôr, keď sa o pol roka zosobášili, bola to láska na prvý pohľad, a podotýkam aj ako zrážka dvoch hviezd rovnakej veľkosti. Denník 1959, január: „Obaja chceme čo najviac písať, Ted vždy píše pri stolíku, ktorý si urobil sám, v okennom výklenku. Ja musím mať pri písaní svoj „fetiš" dosku od starej mamy ozdobenú vypaľovanými motívmi brečtana a hrozna. Ráno pijeme kávu, daň Amerike, večer čaj, daň Anglicku. Toľko o rozdieloch medzi nami. Samozrejme, že kritizujeme, čo napíše ten druhý, ale našťastie sa naše básne líšia od seba tak, ako sa odlišujú naše odtlačky prstov..." Na inom mieste píše: „Ted je jediný muž na svete, ktorého môžem milovať... s ktorým môžem žiť..."

Keď to prestáva platiť, Sylvia je absolútna, odchádza od Teda volí dobrovoľnú smrť, ale ešte predtým napíše svoje najlepšie básne. Pustí si plyn, v izolovanej izbe vedľa nej ležia jej dve malé deti, ktoré sa zachránia. Tu sa dá málo povedať o vine či nevine Teda Hughesa. Sylvii sa bytostne dotýkalo „bytie k smrti". Ted Hughes po jej smrti napíše: „Žil som so Sylviou šesť rokov. Nerozlúčili sme sa od seba nikdy viac ako na dve hodina okrem jej krátkych pobytov v nemocnici, ale ozajstné Sylviino ja sa prejavilo až posledné tri mesiace jej života." Možno jednu moju osobnú poznámku v prospech Teda Hughesa, ak niekto chce naozaj dobrovoľne zomrieť, nikto, nikto mu v tom nezabráni – aj keď sú to dve ženy v jeho živote, myslím, že také ženy on svojou silou priťahoval. Po smrti dvoch žien, ktoré miloval sa Ted Hughes zmení, urputne sa usiluje zachovať si básnickú celistvosť, hľadá nové spôsoby sebavyjadrenia zoznamuje sa s východnými filozofiami, kultúrami, piesňami primitívnych národov, ešte viac sa primkýna k prírode, a predovšetkým vychováva svoje dve deti Friedu a Nicolasa, píše pre nich básničky a rozprávky... Postupne objavuje pokoru, lásku, dobro. Je to skoro nerovný boj s tvrdým osudom. Básnický génius Teda Hughesa nachádza i z tohoto stavu úzky priechod, cestu k vzdialenej nádeji, ktorá dovoľuje vykúpiť sa spolucítením, láskou pochopením. Po hlbokých tragédiách, ktoré ho postihli, píše: „A potom ma vtáčia bytosť objala a povedala: „Pozri sa na slnko. Som jediná bytosť, ktorá nikdy neublížila žiadnemu živému tvorovi."

S radosťou som zavrel oči a zostal v jej objatí.

Bolo mi jedno, či mŕtvy alebo nenarodený.

Básnik a prekladateľ Martin Solotruk suverénne zvládol preklad tohto výnimočného básnika do slovenčiny. Texty majú silu a údernosť, Solotruk ukázal, že slovenčina je jazyk ktorý vo všetkých odtieňoch drsnosti vie pretlmočiť túto poéziu, ktorá je záznamom akcie a pôsobenia skrytých animálnych síl v civilizovanom človeku. Solotruk preložil do slovenčiny jasný a strohý jazyk Teda Hughesa, ktorý je zbavený akéhokoľvek náznaku sentimentality. Udržiavať vnútorné napätie básní voľbou najadekvátnejších jazykových a básnických postupov. Hughesov mýtus o Krá upútava formálnou pestrosťou, použité básnické postupy sú akoby „ príručkou modernej poézie" –toto všetko bolo treba pretlmočiť do slovenčiny. Zároveň bolo nutné neustále všetko vždy znova a znova definovať, mať na pamäti nesmierne zložitú ľudskú situáciu Teda Hughesa, ktorý je konfrontovaný s nesmierne ťažkými životnými situáciami – stratou dvoch blízkych bytostí spôsobom najbolestivejším – dobrovoľným zvolením smrti. Preklad Martina Solotruka to všetko obsahuje. Veľmi dobre sa pamätám, ako pri preklade takých básnikov, ako sú Sylvia Plath a Ted Hughes, musí sa prekladateľ doslova „pre-vteľovať", kto to skúsil, vie koľko tam prekladateľ a ak je aj básnikom, dáva zo seba, a zároveň musí potláčať svoju poetiku...

Nerovný boj s prirodzenou krutosťou Vesmíru, katastrofálny rozpad vnútorného i vonkajšieho sveta, prežitie smrti milovaných bytostí a predsa povie Ted Hughse: „Keď všetko padlo, čo mohlo padnúť, niečo nové vstáva..." Úžasná sila tejto poézie spočíva práve v tomto, v takejto viere.

Mila Haugová
(Vlna, č.30)

kra.jpg

Print page Print page22. 12. 2006, 11:02