slovensky english

Náš svet predvčerajška

Náš svet predvčerajška

Michal Habaj
Druhá moderna

Michal Habaj putuje časmi a hľadá v nich osudové ženy. Ženy, na ktorých muži skúšajú svoju silu a pri ktorých nachádzajú svoju bezmocnosť.

Ženy ideálne, a pritom často pré mužov zničujúce, ženy takmer neexistujúce, a predsa schopné dohnať muža k samovražde. Sú tu ženy vzrušujúco nedostupné, ale aj hriešne mladé, očarujúco krásne a rovnako očarujúco nečisté. Je tu erotika smrti a je tu aj incest a odtiaľ je už len krôčik k vražde – ľudovo brutálnej i rafinovane kultivovanej, vždy však spojenej so žiarlivosťou či nenaplnenou láskou.

Ak sa z takéhoto čitateľsky príťažlivého tematického materiálu nestane knižný bestseller, mohli by sme azda pochybovať o autorových schopnostiach. To však len dovtedy, kým nepovieme, že Michal Habaj v skutočnosti píše literárnohistorickú prácu, ktorá sa zaoberá slovenskou prózou dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia. V tomto žánri sa síce bestsellerové ambície od textu neočakávajú, autorské schopnosti sa však aj tu vyžadujú. Michal Habaj ich predvádza naozaj naplno a aj keď sa jeho kniha – ako už zo žánru vyplýva – zrejme žiadnym bestsellerom nestane, každému, kto sa rozhodne vstúpiť do jej sveta, môže priniesť zaujímavý čitateľský zážitok. A to napriek tomu, že čitateľ rýchlo zistí, že o tie osudové ženy, incesty a vraždy tu napokon ani tak veľmi nejde, že všetky tieto témy využíva Habaj ten na myšlienkový prienik do prozaických textov presne vymedzeného obdobia, ktoré nazýva druhou modernou či druhou vlnou moderny v slovenskej próze.

Túto druhú modernu spája Habaj veľmi jednoznačne s oneskoreným zjavením sa problému fin de siècIe v slovenskej literatúre, s dekadenciou a minulostnou nostalgiou, ktorá sa akoby paradoxne zjavuje práve v textoch mladej prozaickej generácie, vstupujúcej do literatúry v historicky optimistických rokoch po Prvej svetovej vojne a v prvých rokoch demokratickej a národne slo-bodnej Československej republiky. V ich prózach sa však s optimizmom – osobným či historickým – stretávame len celkom výnimočne. Osobnú situáciu človeka v modernom svete vnímajú ako situáciu neriešiteľného konfliktu jednotlivca so spoločnosťou. Únik z tohto konfliktu hľadajú v príklone k minulosti, akokoľvek je tá minulosť zahmlená a nereálna. Napriek svojmu passéizmu, ktorý stojí v priamom protiklade k avantgardnému historickému optimizmu, si táto generácia prozaikov jasne uvedomuje „novosť" svojej literatúry v slovenskom kultúrnom kontexte a z toho vyplývajúcu nepripravenosť domácich čitateľov na takúto podobu prózy – najmä v súvislosti s jej otvoreným traktovaním rôznych podôb erotiky. Veria preto, že píšu pre budúcnosť, pre ďalšie, kultúrne disponovanejšie generácie slovenských čitateľov. Ťažko povedať, či bola ich viera v nasledujúce slovenské čitateľské generácie oprávnená, Habajova kniha je však dôkazom toho, že aspoň jedného skutočne vnímavého čitateľa ich prozaické texty našli aj po osemdesiatich rokoch.

Okrem toho, že je Habaj čitateľom vnímavým, je aj čitateľom diskurzívnym. Práve preto sa dokáže s prehľadom vysporiadať s viacerými paradoxmi, ktoré so sebou tieto prózy mladých prozaikov dvadsiatych rokov nesú. Okrem zmienenej adorácie minulosti v textoch písaných pre budúcnosť je to napríklad aj ich kozmopolitný charakter nezriedka paradoxne dotovaný prvkami folklorizujúcimi a nacionalistickými. Habaj presne vidí inšpiračné zdroje slovenskej druhej moderny v európskom kultúrnom kontexte, hovorí o vplyvoch Musseta, Adyho, D'Annunzia, Wilda, Maeterlincka, Huysmansa, o inšpirácii pesimistickými filozofickými koncepciami Nietzscheho a Schopenhauera a na druhej strane si zasa všíma príznačnú absenciu nadväzovania tejto prozaickej generácie na slovenskú literárnu tradíciu vrátane tej „prvej" slovenskej moderny. Aj v tejto ne-domácej, ne-tradičnej próze však stále nachádzame domáce, tradičné prostredie slovenskej dediny, rovnako ako je tu stále prítomná výrazná kultúrna opozícia mesta a dediny, z ktorej vyplýva aj zmienená folklorizácia a v ojedinelých prípadoch tu dostáva priestor aj vypätý nacionalizmus. Celá suma paradoxov a protirečení sa potom prejavuje v základnom problémovom okruhu tejto knihy – teda vo vzťahoch mužských postáv k rôznym typom osudových žien.

Všetky tieto paradoxy dokáže Habaj nielen identifikovať a pomenovať, ale vie pre ne nájsť aj spoločného menovateľa. Je ním romantizmus, ktorý je estetickou a filozofickou realizáciou pociťovaného konfliktu medzi skutočnosťou a ideálom. Variácie tohto základného romantického gesta odhaľuje Habaj v interpretačných kapitolách, v ktorých sa postupne venuje textom Tida J. Gašpara, Janka Alexyho, Jána Hrušovského, Ivana Horvátha, Gejzu Vámoša a Ivana Minárika. Tieto interpretácie pritom neslúžia len ako argumentačná opora Habajovej koncepcie druhej moderny založenej na variabilite romantického gesta, ale tvoria skutočné významové jadro tejto knihy. Práve hĺbka a často aj prekvapivosť Habajových interpretačných záverov sú totiž skutočným dobrodružstvom čítania. Aj drobné, čiastkové, vždy však myšlienkovo koncízne a textovo podporené zistenia stoja v tejto knihe za pozornosť. Sú totiž ďalšími a ďalšími dôkazmi toho, čo všetko sa z rafinovanej kultúrnej tradície starej Európy dokázalo stať súčasťou mladej slovenskej literatúry.

Pravdaže, aby sa Michal Habaj mohol k týmto interpretačným zisteniam prepracovať, musel si ten európsky kultúrny kontext najskôr osvojiť. Habajova rozhľadenosť v európskej literatúre „konca storočia", moderny a dekadencie mu umožňuje nachádzať jemné súvislosti aj medzi zdanlivo veľmi vzdialenými, nekompatibilnými kultúrnymi modelmi. Dovoľuje mu to to, čo v našej literárnej histórii ešte stále nie je úplnou samozrejmosťou: totiž písať o slovenskej literatúre ako o integrálnej súčasti európskej kultúry. V tejto súvislosti je potrebné ešte raz vyzdvihnúť aj to, že hoci sú predmetom Habajovho písania často veľmi expresívne témy (napríklad dekadentné podoby erotiky), dokáže si pri ich skúmaní zachovať nielen chladnú hlavu, ale aj neutrálny, argumentačný jazyk bez zbytočných prejavov voluntárneho esejizmu. Príťažlivosti a dráždivosti jeho práce to nič neuberá. Osobné zaujatie, ktoré je predpokladom každého kvalitného interpretačného výkonu, je i tak v Habajovej práci dostatočne zrejmé.

„Všedné, špecifikované ako hynúce alebo dokonca mŕtve, nadobúda charakter nevšedného, romanticky vzdialeného." Touto vetou pomenúva Habaj zdroje citovosti a smútku u Janka Alexyho. Táto veta by však rovnako dobre mohla charakterizovať aj Habajov vlastný prístup k skúmaným textom. Ak sa v nich dnes už mŕtvi autori utiekajú do minulosti, do romantického „sveta včerajška", pre dnes mladého literárneho vedca Michala Habaja je to vlastne už „svet predvčerajška". I tak však v tomto romanticky vzdialenom svete dokázal objaviť okrem nostalgie aj vzrušujúci príbeh, ktorý je inšpiratívny aj pre dnešok. Pekná a zmys-luplná práca.

Peter Darovec, Romboid 2006, č. 9, s. 75 – 76.

Print page Print pagepublished 22. 09. 2006
CalmCube2 CMS
RSSPrint pageKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Sitemap · © 2014 - 2019 ArsPoetica