slovensky english

Otváranie trvania Mily Haugovej

Otváranie trvania Mily Haugovej

Mila Haugová
Biele rukopisy

V najnovšej knihe Mily Haugovej Biele rukopisy hrá kľúčovú úlohu láska a problémy existencie. Mila Haugová si rozsahom a kvalitou svojho básnického diela už vyslúžila a zaslúžila monografiu.

Stanislava Chrobáková-Repar v nej roku 2002 detailne, s mimoriadnym porozumením, preskúmala nie celkom jednoduchý fenomén, aký táto poetka v slovenskej literatúre predstavuje.

Nie celkom jednoduché sú aj básne v jej novej, v poradí už jedenástej zbierke Biele rukopisy (Ars Poetica, Bratislava). Haugová tu prichádza s poéziou reflexívnou, v ktorej kľúčovú úlohu hrá láska a problémy individuálnej existencie vôbec. Takmer všetky básne sú časovo a priestorovo lokalizované (aj do cudziny), čo však nemá okrem niekoľkých výnimiek pre ich „obsah" priamy význam, pretože dané miesto a čas v nej vyvolávajú len asociácie a spomienky na veci prežité možno niekde inde.

Pred jej vnútorným zrakom sa premietajú scénky a obrazy plné vizuálnych až výtvarných vnemov. Zážitková oblasť, kde skúma samu seba a kde sa ľudské prepletá s prírodným až zvieracím („Milujem zvieratá viac ako ľudí?" pýta sa pri pohľade na mŕtvo narodené žriebätko), konečné s nekonečným až kozmickým.

Na dvoch miestach použila Haugová výraz „otváranie trvania", a to sa mi zdá veľmi vhodné na označenie jej spomienkových návratov k neopakovateľným chvíľam, ktoré prežila s milovanou osobou. „V proti­svetle / z nás / ako sa ponára dom do súmraku. / Bez cesty bez zá­hrady bez tesnej brány. / Tvoje vlasy bledé kovové svetlé steblá. / Hovoríš: zhasni / Úder viečka o moje čelo. Cez prižmúrené oči ťa vidím obchádzať. / Múry zá­hrady presklené veže. Vo vitríne času nehlučne sa kĺzajú. / Limuzíny: telá odovzdané rituálnemu spánku."

V Haugovej zbierke cítiť pohyb takisto ako pokoj, realitu takisto ako sen; pre jej básne je príznačná kategória času, ktorú nevníma ako čosi bolestné, lebo v predstavivosti si všetko môže zopakovať, jej svet je rozpínavý, ona sama sa cíti „splynutá s dejinami svojich priestorov". Haugovej záujmy sa netýkajú len tradičných básnických tém, no jej pokus spojiť vedu a báseň v texte o morskom slimákovi, zvanom Aplysia Californica, sa vonkoncom nevydaril. Namiesto básne si tu prečítame stručnú informatívnu poznámku, ako vedci pri tomto živočíchovi objavili „senzorické neuróny sťahovacieho reflexu žiabrov", čo našu poetku natoľko zaujalo, že si položila niekoľko inak literárne štylizovaných otázok, vediac pritom, že už nejde o báseň.

Mila Haugová však rada v poézii experimentuje (monografistka v súvislosti s tým použila termín fraktálová estetika); ani v najnovšej knižke nesiaha po viazanom verši, ale báseň fragmentarizuje, takže napriek zdanlivej prostote vyzerá niekedy ako zbierka hlavolamov. Rozlúštiť ju sa však vyplatí.

Jozef Bžoch
Sme, roč.16, 2008, č. 190, s. 18.
kultura.sme.sk, 15.8..2008

Print page Print pagepublished 15. 08. 2008
CalmCube2 CMS
RSSPrint pageKonverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk · Sitemap · © 2014 - 2019 ArsPoetica