Pravidelné narušovanie pravidelnosti

Pravidelné narušovanie pravidelnosti

Katarína Kucbelová
Šport

Katarína Kucbelová svojou druhou zbierkou potvrdila status poetky, ktorá podľa mňa ako jedna z mála v mladej slovenskej generácii môže kvalitou a invenciou svojich textov konkurovať poézii Nóry Ružičkovej.

Poézii Nóry Ružičkovej, s ktorou ju spája aj „sterilným", ostrým skalpelom rezaný popis (u každej svojského a iného) prežívania. Korčule na obale Kucbelovej zbierky to vystihujú najlepšie. Rovnako ako sa ich ostré nože totiž zarezávajú do ľadu bez toho, aby prelomili jeho povrch, aj poézia tejto autorky bravúrne kĺže po povrchu (aj keď sliedi po detailoch: „bez pôžitku z detailu / nič čo mi patrí sa nedá rozdeliť / odkázaná na celok / bez pôžitku / predstavy zvyšku", s. 41), no keďže rytmus jej básní sa nezdržuje žiadnymi krasokorčuliarskymi okrasami, ale napreduje tempom rýchlokorčuliarky, ostáva po ňom „iba" rozvírený povrch. Ten v Kucbelovej prípade nepredstavuje málo.

Dojem „filmu", ktorý sa lyrickej hrdinke odohráva pred očami, bez možnosti jej osobného zásahu, je umocňovaný aj jej túžbou po odkrytí podstaty bytia a javov, ktorá ju neustále poháňa vpred: „potreba ísť za hranicu // prítomnosti / logiky / sily pochopiť // stále prítomná túžba / po úplnom vyčerpaní / konflikte // rastie / paralelne / priamo úmerne" (s. 26). Akákoľvek jej túžba je však sprostredkovaná triezvo, v zhode s chladivým vyznením celej zbierky. Žiadne emocionálne výkyvy, len strohý, športovo disciplinovaný popis daného stavu: „čakám // priestor // čas medzi nádychom a výdychom // čas pred smrťou / teraz / na hranici fyzickej námahy / ticho" (s. 33).

Tento „robotický", ako čas tikajúci rytmus Kucbelovej veršov nás núti pokračovať v texte iba smerom vpred, bez hlbšieho zamyslenia sa nad niektorým zvratom či pristavenia sa pri niektorom motíve. Jednotlivé motívy sa však s rovnakou pravidelnosťou (až obsedantnou repetitívnosťou) vracajú, a tak sme zasahovaní o to intenzívnejšie. Pretože tak, ako sa lyrická subjektka v textoch nepretržite nadychuje a vydychuje, v nás sa zas rovnako nepozorovane usádza zvláštny pocit postupne ohlodávanej samozrejmosti, asi ako keď srdce, ktoré bez nášho vedomia nepretržite bije, odrazu zacítime za hrudnou kosťou. Rovnako znepokojivé je aj naoko bezkonfliktné tkanivo Kucbelovej básnického tela. Odrazu si totiž všimneme, že rytmická pravidelnosť, ako aj tematický monolit zbierky, sú narušované hranami ostrejších motívov: „prekvapovať / odpútavať pozornosť protichodným // nevyhnutné / meniť / poradie / priority / poradie nevyhnutností // aktívny relax / zmena pozornosti / striedanie únavy // na hranici fyzickej námahy // striedanie aeróbnych a anaeróbnych činností / striedanie aeróbnych činností / striedanie anaeróbnych činností (...) opačný k opačnému / nevyhnutné je neustále // prekvapenie" (s. 14). Citované verše pochádzajú z básnedych bez zmeny, názov ktorej vytvára spolu s protichodným textom básne vynikajúcu syntézu Kucbelovej typicky rafinovaného celku plného nenápadne rušivých detailov v spomínanom pohybe, v ktorom jej „svištivo strany strihajúcu" zbierku prečítame tak rýchlo, že si ju musíme prečítať ešte aspoň raz, znova však rovnako letiacim tempom.

Viac ako kuchynsky načrtnutá „dialektika" je však Kucbelovej textom blízke stieranie hraníc medzi označujúcim a označovaným, nemožnosť vymedziť jednoznačný zmysel znaku a rozpíjanie sa subjektky do okolia podobne ako atrament do papiera, čo však v jej poézii postráda učenú gnómickosť aj mladícku premúdrelosť, a až na výnimočne banálnejšie verše („získať čas / ktorý mi / nemohol patriť", s. 46) sa pretavuje do sentencií vyslovených akoby mimochodom, čo je opäť v súlade s autorkiným permanentne tikajúcim štýlom: „slovo ktorým ma pomenujú som ja / neexistujem bez toho / aby ma pomenovali // akékoľvek slovo / sa môže stať / pomenovaním mňa / stanem sa odrazom slova / stanem sa slovom // som výsledok // pomenovaní mňa // keď pomenujem ľudí / pomenujem seba v ich situácii / pomenujem ich pomenovaniami seba // stanú sa / výsledkom pomenovaní mňa // stanú sa mnou / ja sa stanem nimi" (s. 20).

Kucbelová vo svojich veršoch nepoužíva čiarky. To samozrejme zintenzívňuje efekt jej akoby z kopca bez prekážok spusteného textu. Dôsledná je však v členení svojich básní a vo využívaní kurzívy. Oboje dokáže využiť vo svoj prospech, na jemné spomaľovanie našej ubiehajúcej pozornosti prostredníctvom zväčšovania medzier medzi jednotlivými veršami, ako aj na pritiahnutie nášho záujmu či naopak, na vyvolanie zautomatizovaného efektu medicínsky strohého vymenovávania, napr. telesných činností: „pravidelný dych / pravidelný príjem potravy / pravidelný príjem tekutín / a ich pravidelné vylučovanie // pravidelný / rozklad / prestup častíc do iného skupenstva // pravidelná // úzkosť // narušuje // búšenie srdca / krvný obeh / výšku tlaku / trávenie / činnosť čriev / slzných kanálikov / chuťových pohárikov // pravidelný dych // úzkosť je anticipácia rozkladu (s. 12).

Autorka má vzácnu nielen schopnosť nemudrovať (ako som spomenul vyššie), no darí sa jej aj v nevynášaní morálnych a hodnotiacich súdov. Niektoré jej verše totiž môžu pôsobiť pejoratívne či ironicky, no vnímame ich tak len my, ktorí žijeme v dobe life-stylových časopisov, štýlu wellness a masovosti. Akýkoľvek uhol pohľadu a priklonenie sa k jednému z hodnotiacich pólov je tak presunutý na nás: „pomenovaní / medzi ostatnými // z rovnakých / predmetov a materiálov // predmet pomenovaný účelom // značkový pohár / na jedno použitie // na konkrétny účel / na konkrétnu príležitosť / pre konkrétnu cieľovú skupinu / - recyklovateľný / - ekologický / - bezpečný / - zdravý // luxus pre masy" (s. 56). Posledný verš, toľkokrát použitý v „pop ére", takisto výborne ilustruje autorkinu schopnosť trefnej selekcie reflektovanej skutočnosti.

Lyrická hrdinka nielenže nebojuje proti masovosti a unifikovanosti, ona sa dokonca občas sama zžíva s pocitom straty autentickosti, nachádza v ňom „výhody". V kontexte autorkinej tvorby to nijako neprekvapuje, pretože staromilstvo, unáhlené (a vlastne akékoľvek) náreky nad smerovaním doby či jednoznačná názorová a pocitová polarita posudzovanej reality sú jej úplne cudzie: „vydychujem všetko / v čom som nechcela zanechať / svoju prítomnosť // vydychujem aj túžbu / byť čo najmenej dôležitou súčasťou // nechcem niesť zodpovednosť / za prítomnosť častíc // zodpovednosť zaťažuje / a ťažký predmet padá rýchlejšie // nepotrebujem lietať / stačí keď čas / medzi strachom pred pádom a dopadom / bude dostatočne dlhý" (s. 60).

Kucbelová síce trieli po povrchu, čím vlastne formou tautologicky umocňuje obsah svojich tvrdení, no to neznamená, že by jej sentencie netvorili verše pretkané zvláštnou poetikou a obrazmi, ktoré sa spájajú do pôsobivých metafor až v tom druhom, menej krikľavom pláne, ktorý sa vinie priestorom celej zbierky. Verše tejto autorky sú totiž často osvetľované až spätne a svoj zmysel i pôsobivosť získavajú až v kontexte ostatných básní. Celá zbierka, každá jej báseň, pôsobí ako obal „vákua", ktorý postupným čítaním narúšame, čím doň zároveň vniká aj obsah, akoby nami vdychovaný, no rovnako „prázdny" obsah, ktorého výpovednou hodnotou je práve aj ono „prázdno", akoby na respirátor napojené (možno preto tá hrozivá pravidelnosť nádychov a výdychov), na pomyselnom bežiacom páse utekajúce „telo poézie", príbeh o svete lyrickej hrdinky, jej zvláštne osamelá, no výborne sprostredkovaná skúsenosť, ktorú naplno pocítite až pri samotnom čítaní.

Ak sa len máločo dozvieme o hodnotách lyrickej hrdinky, resp. tie sú zámerne neutrálne, na myšlienkovej rovine je toho k pozbieraniu viac. Aj keď sa jej názor utvára cestou, čiže si myšlienky utrasie počas prúdenia jednotlivých básní (akoby spolu s nami, napokon text u tejto autorky skutočne získava podobu literatúry práve až procesom nášho čítania a dosádzaním našich významov do jej „prázdnych" foriem, čo pochopiteľne nie je môj momentálny objav, ale jeden z variantov aktívneho čítania, postulovaný napr. Wolfgangom Iserom), jeden motív je v jej myšlienkovom procese predsa len výrazný, a to motív samotného procesu, v zmysle pohybu, premeny, transformácie, reinkarnácie: „zrýchliť proces zániku / ovplyvniť spôsob zániku / ovplyvniť premenu" (s. 28), prípadne: „prežiť konflikt / látková premenu // vyjsť v inej forme" (s. 26). Výstižne je popisovaný fakt zachytený v dvojverší: „nemôžem zastaviť / môžem len zostať" (s. 29). Aj v statike totiž lyrická hrdinka cíti dynamiku, častice plynú, spejú k zániku, no „z dna sa vracajú iní / tou istou cestou" (s. 62).

Ako „pars pro toto" autorkinej minimalistickej (an)estetiky zas poslúžia tieto verše: „Predmety dennej spotreby / musia spĺňať / kritériá / funkčnosti a estetiky" (s. 51). Vytrhnutá z kontextu môže táto báseň pôsobiť chladne a popisne, avšak ak na ňu natrafíte v rámci celej zbierky, stane sa aj z týchto veršov „veľká" báseň, pretože spomenutý proces a súvislosti sú nielen motívy Kucbelovej zbierky, ale aj kľúče k jej lepšiemu uchopeniu.

Derek Rebro, Romboid, roč. 41, 2006, č. 10, s. 75 – 77.

Print page Print page22. 9. 2006, 09:41