V celej kráse ďalekonosnej trajektórie

V celej kráse ďalekonosnej trajektórie

Martin Solotruk
Lovestory: Agens a paciens

Určite ste si všimli v roku vydania dva dátumy 2007/2008 – to platí, lebo kniha avizovaná na rok 2007 vyšla v tomto roku, píšem ich preto, aby čitatelia nemali dojem, že sa prezentuje niečo z minulého roku, hoci, podotýkam, dobrá poézia je bezčasová.

Tak Martin Solotruk nám to vo svojich zbierkach Tiché vojny (1997), Mletie (2001) a Planktón gravitácie (2007) vôbec pri čítaní nezľahčuje. Od svojej prvej zbierky si kladie na svoje písanie – a na nás pri čítaní tie najvyššie nároky. Planktón gravitácie je jedna dlhá báseň rozdelená (len číslami ) na desať častí. Sú to veľmi kvalitné básnické texty, pomerne uzavreté a vyžadujú skutočne sústredené čítanie: Vyžadujú jedno sústredené slobodné ja, zjasňujúci, nepoškvrnený zárodok všade-prítomného slobodného vedomia... Myslím, že je celkom jasné, o ČOM táto poézia je.

Celkom málinko, ale nie veľmi je voľnejšia jeho ars poetica v LOVE STORY: AGENS A PACIENS. Zdanlivo pomôžu názvy básní, ale zase sa celkom tak netešme ľahkému dešifrovaniu pomocou kľúča nadpisu: Znovu je to akosi inak.

Štekanie na škvrnu je síce jednoznačné pri štekaní (môže to byť aj vytie povedal by Ginsberg), ale trochu problematické je „na škvrnu": Neurčitej farby a neurčiteľného pôvodu, čo iba šteká a sála silou svetla a potom sa spustí vodopád básne, ktorý znova vyžaduje naše úplné intelektuálne sústredenie a nadobro nás sústredí, ovládne výrazmi ako vulkanícká miecha, žiabrie vstupy a výstupy, úsečné píšťaly, neurónové moduly, potom príde polyhlasohedron, fluidné vnímanie, najintímnejšia mentálna geometria, ocitneme sa vo vypätej zvukosituácii, zvukokatapultovania, postavia sa pred nás vzduchochrámy, stavba, ktorá už krásne drží čistou akustikou. Ako to všetko od-kódovať, de-šifrovať? Možno je v nasledujúcich riadkoch odpoveď (alebo nie?): „Míňame všetko rozptýlené, aby zostalo čo najviac sústredenia uvoľnene rozloženého ponad všetko v našej moci, ako hmatateľný prísľub dažďa na výsostiach" (M.S.) – pasca: výsostiach? nebesách? Odpovedať by mal mlčanlivý Boh?

ČO tu ešte zostáva?Hláskanie no-no: Odoberme jedno písmeno a máme láskanie: definíciu množiny tela uprostred tiel. Čo nás tu okrem toho zachraňuje dáva pocit, že ešte sme? Čo tu ešte pre nás existuje okrem citeľného prísľubu naozajstného dotyku (M.S.)?

Solotruk kladie základné existenciálne otázky, už svoje premyslené a zrelé, s láskavým pritakávaním Teda Hughsa, Johna Ashberyho, Seamusa Heaneyho, a tak konečne etabluje po Buzássym a Štrpkovi status intelektuálneho básnika svojej generácie.

„Že ešte stále cítime, že niečo potichu vystupuje zo stien?" „Až veľké sťahovanie citu" umožní uvedomiť si potrebu aj toho, čo je pocítiteľné len najstaršími časťami mozgu: obaja muž a žena osobitne a neodročiteľne spolu. A potom sa môžeme so Solotrukom opýtať: „Tak čo? Môže cit vystúpiť z tela?" Dajte si na to odpoveď sami, vy (možno) budúci čitatelia jeho textov.

Objaviť „ kozmické možnosti intímneho sveta" a pritom neprestať rozmýšľať, starať sa aj o rozumom ne-ovládateľné veci. Ležať si navzájom chrbtom, chúliť sa do svojej predstavy o sebe: Solotruk i v najintímnejšie znejúcich textoch zostáva verný svojej poetike mletia, pohlcovania:dve fázy striedavého prúdu, málokto nazval tak výstižne krásne dotyk dvoch tiel.

Napriek zažitému šťastiu sa autor mračí: No on len pri tom pobehuje v duchu medzi všetkým tým, čo zažil, napozeral, lebo stále VIE, v každom okamihu: „že plynieme tak prudko, až začíname cítiť svoj polčas." Nechajte sa týmto autorom zatiahnuť do jeho tém a nekonečného programu sveta.

Solotruk je básnik s dlhými prestávkami v publikovaní, ale potom pre nás vychŕli vždy nové zaujímavé texty, ako práve ten, ktorý odporúčam prečítať si. Ja sa už teraz teším na nový v roku ...

Mila Haugová, Zajačia Dolina, november 2008

Print page Print page22. 11. 2008, 10:52