Poézia, nič viac

Poézia, nič viac

„Máme chuť rozprávať krátko neslušne a pichľavo, ako tie dotieravé aforizmy napísané nanečisto, ako pohľadnice a krémové zásuvky. Používame pouličnú estetiku zlých slovných hračiek. Dostávame sa do extázy z jednoduchých a demokratických radostí objektívneho surrealizmu." Aj takéto slová sme mohli počuť na ostatnom ročníku medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica, ktorý sa konal na prelome septembra a októbra minulého roka. Stretlo sa tam vtedy 34 autorov z 21 krajín.

Kto nestihol prísť alebo si chce pripomenúť verše, ktoré mu v pamäti neostali, má možnosť zalistovať si v zborníku s rovnomenným názvom festivalu. Iste, atmosféra pri čítaní je úplne iná, ako keď básne počujeme, máme možnosť vrátiť sa k textu, obľúbené miesta čítať viackrát, zastaviť sa pri prekladoch a zhliadnuť, aké pocity dýchajú z originálu, ktorému niekedy vôbec nerozumieme. To však neprekáža. Bohužiaľ, sme ochudobnení o hlas a prejav samotného básnika, o jeho prednes, ktorý bol často veľmi svojský a originálny. To je aj prípad holandského básnika Jaapa Blonka, ktorý hľadá spoločný základ poézie a hudby prostredníctvom nových zvukov a ich kombinácií, avšak bez rezignácie na sémantiku jazyka. Jeho vystúpenie bolo zmesou hudby, poézie a performance súčasne a čitateľ zborníka, ktorý to nezažil naživo, si len ťažko predstaví, aké rôzne škreky, zvuky, pazvuky a vresky dokázali vylúdiť ústa tohto muža a nazvať to poéziou. O toto teda pri čítaní prichádzame, ale na druhej strane môžeme počúvať šuchot strán, „dostatočne slabý, aby sa ticho zmestil ku vám dnu".

Čitateľ má zároveň jednu z mála možností porovnať rôzne poézie rôznych krajín. Je samozrejmé, že výber nebude nikdy predstavovať určitú krajinu v celkovom meradle, ale o to vlastne v tomto prípade ani nejde. „Svet je vzdialený.(...) Nekladiem otázky, pretože mi nemá kto odpovedať," napísal španiel Alzamora Sebastià. Za touto samotou cítiť túžby mnohých z nás zdôveriť sa niekomu, niečo povedať, klásť otázky a hľadať odpovede. A to majú všetky poézie spoločné bez ohľadu na hranice, či prekážky.

Talian Paolo Ruffilli nám zase necháva odkaz: „...človek sa musí stratiť, aby sa mohol skutočne znovu nájsť." Je preto zaujímavé ponoriť sa do stránok tohto zborníka a hľadať sa vo veršíkoch, rýpať sa, a tak trochu detsky sa znovuobjavovať. Iný verš zase hovorí: „Ako by som sa mohol nezmeniť, keď čítam básne..." A o tom to celé je. Neprekáža, že tento raz je „materinský jazyk ticho". To ticho pri čítaní dáva Ars Poetice nový rozmer a chuť počkať si na nasledujúci ročník.

Radoslav Tomáš, Knižná revue 2005/05

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku17. 10. 2004, 21:37